Ako sedliak spadol z neba

Jedného dňa vytiahol sedliak z kúta sukovicu a povedal žene:
„Trina, musím do mesta a vrátim sa o tri dni. Keby prišiel ten, čo kupuje dobytok, a chcel kúpiť naše kravy, môže ich mať, ale pod dvesto toliarov nejdi. Rozumieš?“
„Len choď,“ povedala žena, „ja to zariadim.“
„Ale to Ti vravím,“ sľuboval sedliak, „ak vyvedieš nejakú hlúposť, naložím Ti ich touto palicou, že Ti modrá farba vydrží celý rok. Na to sa spoľahni,“ povedal a išiel.
Nasledujúce ráno prišiel obchodník s dobytkom a žena s ním nenarobila veľa rečí. Poobzeral si kravy, opýtal sa na cenu a vraví:
„To dám rád, za to tie kravy aj bratovi stoja. Vezmem si ich hneď so sebou.“
Odviazal ich z reťaze a hnal ich z chlieva. Pri bráne ho žena zastavila a spustila:
„A čo tých dvesto toliarov? Bez nich Vás nemôžem nechať odísť.“
„Správne,“ odpovedal muž, „ale viete, zabudol som si doma mešec s peniazmi. Nemajte starosť. Aby ste mali istotu, že zaplatím, vezmem so sebou len dve kravy, tretiu Vám nechám v zálohe.“
Žena sa upokojila, nechala muža odísť s kravami a hovorila si:
„Janko bude mať radosť, keď uvidí, že som to tak šikovne vybavila.“
Tretieho dňa prišiel sedliak a vo dverách sa pýtal, či kravy predala.
„Samozrejme, milý Jankúšik,“ odpovedala žena, „a ako si naložil, predala som ich za dvesto toliarov. Sotva za tú cenu stoja, ale ten človek ich vzal a nezjednával.“
„Kde sú peniaze?“ opýtal sa sedliak.
„Peniaze ešte nemám,“ odpovedala, „zabudol ich doma, ale čoskoro ich prinesie. Nechal mi tu zálohu.“
„Akú zálohu?“
„Jednu z tých troch kráv, tú nedostane skôr, kým ostatné nezaplatí. Urobila som to šikovne. Nechala som si najmenšiu, tá žerie najmenej.“
Sedliak sa rozhneval, zdvihol palicu a chcel ženu vyplatiť. Potom sa zamyslel a vraví:
„Ty si ten najhlúpejší človek, akého kedy zem nosila. Ale je mi Ťa ľúto. Pôjdem po ceste a budem tam tri dni čakať, či stretnem niekoho, kto má menej rozumu ako ty. Ak sa mi to podarí, nič Ti neurobím. Ak hlúpejšieho nenájdem, dostaneš, čo si zaslúžiš.“
Prišiel na cestu, sadol si na kameň a čakal. Po ceste prichádzal rebriňák. Na ňom stála nejaká žena. Sedliak si pomyslel: Teba som hľadal. Rozbehol sa pred voz a začal vyskakovať a pozerať sa k nebu.
„Čo to robíte, kmotrík?“ opýtala sa gazdiná. „A odkiaľže ste, že Vás nepoznám?“
„Ako by ste ma mohli poznať, keď som spadol z neba,“ odpovedal sedliak.
„Teraz neviem, ako by som sa zase dostal hore. Nemohli by ste ma vyviezť do neba?“
„Nie,“ povedala žena, „to by som nemohla, pretože nepoznám cestu. Ale keď ste spadli z neba, azda mi poviete, ako sa darí môjmu mužovi. Je tam už tri roky, iste ste ho niekde stretli.“
„To sa rozumie, že som ho videl. Ale to viete, každému sa ani tam dobre dariť nemôže. Pasie ovce a má s nimi veľa práce. Skáču po horách, zablúdia a Váš muž ich musí zháňať. Otrhaný je, až je to hrôza, a šaty mu čoskoro spadnú z tela.“
„Kto by si to bol pomyslel?“ zvolala žena, „počkajte, hneď Vám prinesiem jeho sviatočný kabát, visí ešte v skrini. Za ten kabát sa nemusí nikto hanbiť. Budete taký dobrý a vezmete mu ho so sebou, však?“
„To nepôjde,“ odpovedal sedliak, „šaty sa nesmú nosiť do neba, tie by mi pri bráne odobrali.“
„Tak viete čo,“ povedala žena, „práve som predala obilie a dostala som pekných pár zlatiek, pošlem mu peniaze. Keď si zastrčíte peniaze do vrecka, nikto si toho ani nevšimne.“
„Keď inak nedáte,“ vravel sedliak, „tak Vám tú radosť urobím.“
„Počkajte na mňa, pôjdem domov a mešec Vám priveziem. Hneď som späť. Zostanem na voze stáť, nesadnem si, aby som uľahčila dobytku a išla rýchlejšie.“
Poháňala voly a sedliak si povedal:
„Veľa rozumu nemá, ak peniaze naozaj prinesie, Trina vyviazne so zdravou kožou.“
Netrvalo dlho, žena pribehla a priniesla peniaze, sama ich sedliakovi zastrčila do vrecka, a kým odišla, natisíckrát mu poďakovala za ochotu.
Keď prišla domov, práve sa vrátil z poľa jej syn. Rozprávala mu, čo sa jej prihodilo.
„Ty nevieš, aká som rada, že môžem svojmu úbohému mužovi prilepšiť. Nikdy by som neverila, že mu v nebi môže byť zle. Cesta do neba je asi dlhá, ten človek mal palicu a cestou asi fúka vietor, pretože mal klobúk.“
Syn sa veľmi začudoval.
„Mama,“ vravel, „z neba nepadajú ľudia každý deň, toho človeka by som rád videl. Pôjdem za ním, dohoním ho a musí mi povedať, aká je v nebi práca.“
Osedlal koňa a rýchlo sa rozbehol za sedliakom. Sedliak ho videl z diaľky prichádzať a hodil palicu aj klobúk do krovia.
„Hej, nevideli ste tu niekoho, kto spadol z neba?“ zavolal na neho syn.
„Videl,“ odpovedal sedliak, „už sa dal na cestu späť a vyliezol tamto na vrch, odtiaľ to bude mať bližšie. Môžete ho dohoniť, ak sa dáte do cvalu.“
„Ach,“ povedal syn, „celý deň som drel a som unavený. Radšej Vám požičiam koňa, dohoňte toho človeka Vy, veď ho aj tak poznáte, a prehovorte ho, aby sem prišiel.“
Aha, pomyslel si sedliak, ten tiež zmeškal, keď sa múdrosť rozdávala.
„Prečo by som to pre Vás neurobil?“ povedal. Sadol si na koňa a odišiel, ako najrýchlejšie vedel.
Syn sedel pri ceste, čakal, ale nedočkal sa. Iste sa ten človek ponáhľal a nechcel sa vrátiť, povedal si. Možno že mu dal sedliak koňa so sebou, aby ho odovzdal môjmu otcovi.
Vrátil sa domov a povedal matke, že koňa poslal otcovi, aby nemusel za ovcami stále behať.
„Dobre si urobil,“ pochválila ho matka, „nohy máš ešte mladé a môžeš chodiť pešo.“
Sedliak sa vrátil domov, postavil koňa do chlieva vedľa kravy, ktorá mu zostala, a išiel za ženou:
„Trina, máš šťastie, našiel som dvoch, ktorí boli ešte hlúpejší než Ty.“
Potom si zapálil fajku a bručal, že sa hlúposť predsa len vypláca. Ale nie hlupákom.