O psíkovi a mačičke: Ako si psík roztrhol gate

Keď ešte psík a mačička spolu gazdovali (veď sme o tom nedávno rozprávali, ako si šikovne umyli podlahu a ako sa potom obaja na slnku sušili) a mali ešte svoj domček a viedli si v ňom svoje hospodárstvo, bola raz veľkonočná nedeľa, a tak si povedali, že pôjdu spolu na výlet. Slnko pekne svietilo. „Pôjdeme napríklad do lesa,“ vraví psík, „kamže inam by sme šli, keď je tak pekne?“

„Ale prečo nie do lesa,“ povedala mačička. „Len škoda, že nemám žiadny slnečník, keď slnko tak krásne svieti. Robila by som s ním v lese parádu. To určite ešte nikto nevidel mačičku s dáždnikom.“

„Ale veď ti to neuškodí, keď ťa slnko trochu opáli,“ vravel psík; „si aj tak po tej dlhej zime nejaká bledá. A teraz sa už dlho nelíž a poď!“

„No, no, veď sa predsa musím trošku upraviť, keď idem v nedeľu von,“ povedala na to mačička. „Človek si predsa musí na seba trochu dbať. Pozri sa len na seba, ako vyzeráš: máš jedno ucho hore a druhé nakrivo. Uši sa majú nosiť rovnako.“

Psík si narovnal uši a šli. Cestou si rozprávali, čo budú v lese robiť. Že sa tam budú hrať na schovávačku a na Janka a Marienku a chvíľu aj na naháňačku. A potom že si ľahnú na chrbát do trávy a budú sa pozerať hore na modré nebo.

Keď tak šli, pozeral sa na nich z krovia zajac. „Hehe,“ začal sa posmievať, „ten psík má jedno ucho hore a druhé nakrivo! Takto,“ a urobil to po psíkovi. Bola to pravda. Psík si nedal na uši pozor a mal každé inak. „Pozri, on sa ti posmieva!“ povedala mačička. Psík sa na zajaca nahneval a rozbehol sa za ním do krovia. Ale zajac utiekol a bol už dávno preč.

„Veď v tom kroví bolo veľa tŕnia,“ povedal psík, „ale keby som bol chcel, bol by som ho dohonil.“

„Škoda šiat do takého tŕnia,“ povedala mačička a šli do lesa ďalej. Keď tak šli, stretli ich o kúsok ďalej Milan a Milena Tarantovi z Nuslí, Mimi a Helenka Neumannovy, Věrka Langrová a Alenka Čapková, Otík Štorchů a Boženka Samešová a obe Mazánkove deti tiež a Zorka Kubíková a ešte iné deti, ktoré tu šli na výlet. Deti sa čudovali, ako pekne tu idú spolu psík s mačičkou, a ešte sa za nimi obzreli, ale potom sa začali smiať. „Jaj,“ volali, „pozrite, dievčatá, pozrite, chlapci, ten psík má roztrhané nohavice! Vidno mu z nich košeľu!“

„Vraj mám roztrhané nohavice,“ vraví psík. „Pozri sa, mačička, či nie.“ Mačička prezerala psíka zo všetkých strán. „No áno, psík, už je to tak. Gate sú vzadu roztrhnuté, až hanba.“

„To bude od toho, ako som vletel za tým zajacom do tŕnia,“ nariekal psík. „To je hanba, takto roztrhané gate, práve na veľkonočnú nedeľu. Keby sme to aspoň mohli opraviť. Nemáš so sebou niť?“

„Nemám,“ vravela mačička, „ale azda niečo cestou nájdeme, nejaký kúsok špagátu alebo niečo také.“

„Hľa,“ obzeral sa psík, „tamto, myslím, niečo je!“ Pozerajú a bola to dlhá dážďovka. Ležala tam rovno natiahnutá a myslela si, že ju nikto nevidí. „Veď je to rovné,“ štuchla do dážďovky mačka, „to je ceruzka.“ Dážďovka sa zľakla a zamotala sa do kolieska. „Nie nie,“ kričal psík, „to nie je žiadna ceruzka, vidíš, je to špagát! Vezmi ho a zaši mi tie gate!“

Mačička vzala dážďovku a zašila psíkovi dážďovkou gate. „Tak, teraz sa už na mne nikto nebude smiať,“ pochvaľoval si psík a šli zase ďalej a rozprávali sa o Snehulienke a siedmich havranoch.

Ako tak šli, dážďovka sa zo svojho zľaknutia spamätala. „Ja predsa nie som žiadny špagát, ja som dážďovka,“ pomyslela si a začala sa potichu z tých gatí pomaly driapať von. Šlo to ťažko, pretože mačička prešila dážďovkou dieru krížom-krážom, ale nakoniec sa jej to predsa podarilo a vyvliekla sa pomaličky až do polovice von. „Tak prosím, že som dážďovka,“ povedala, „to bude ešte len vidieť, až vyleziem celá von.“

Šla okolo sliepka a vidí, že psíkovi vylieza z gatí dážďovka. „Počkajte trochu,“ povedala psíkovi, „tuto,“ a vyklula a vytiahla dážďovku a zhltla ju, „tuto bola dážďovka a tá vám, myslím, vyžrala do nohavíc dieru. Ani by som neverila, že dážďovky žerú aj nohavice. To by nikto nepovedal, koľko je dnes na svete zlosti. – Veď som ju za to potrestala: zjedla som ju a už po nej niet.“

Mačička sa pozerá a vidí, že psík má gate zase celé rozpáraté. „Veď to bol špagát na zašitie nohavíc,“ povedala sliepke, „a vy ste nám ho, kmotra, zjedli. Čím teraz zašijeme psíkovi nohavice?“

„Ale nie,“ vraví sliepka, „namojdušu, bola to dážďovka a žiadny špagát; to by ste pozerali, ako sa krútila! Dážďovky, to ja poznám, a práve som mala na dážďovku chuť. A ak chcete tie nohavice zašiť – veď taká diera v gatiach robí naozaj hanbu, najmä dnes, na veľkonočnú nedeľu – ja síce žiadnu ihlu a niť nemám, ale keď pôjdete ešte o kúsok ďalej, tak tam býva švadlena a tá vám to azda zašije.“

Tak teda šli psík s mačičkou k švadlene. „Hm, pán brat, to je poriadna diera,“ vraví švadlena, „ale dnes je veľkonočná nedeľa a to ja nešijem. Iba že by ste mi za to urobili aj nejakú prácu:

to by ste mi museli vychytať v komore všetky myši. Ale to vám vravím, nie aby ste mi tam vypili mlieko a zjedli mazanec a teľacie s plnkou!“

Psík s mačičkou sľúbili, že myši vychytajú a že si v komore na ničom nepochutnajú. Švadlena ich zaviedla do komory. Myši sa zľakli psíka a mačičky a zaliezli do svojich dier. „Však ja ich dostanem von,“ šepkala mačička. „Postav sa, psík, do stredu komory a rob tam ‚Tancuj, tancuj, vykrúcaj‘ a ja potom obstarám to ostatné.“

Psík sa postavil do stredu komory a čulo sa tam do kolieska vykrúcal. „Jaj!“ začala volať mačička, „to je na smiech, to je na smiech, tu je psík v roztrhaných gatiach a on sa ešte k tomu vykrúca!“ Myši boli zvedavé a chceli sa tiež zasmiať. Tak vyliezli zo svojich dier, chechtali sa psíkovým gatiam a mačka ich vychytala, že tam ani jedna myš nezostala.

„Dobre ste to urobili,“ pochválila ich švadlena a zašila psíkovi dieru v nohaviciach. „A keďže ste mi v komore na ničom nepochutnali, tak vám dám niečo so sebou.“ Dala im každému hrnček mlieka a kus mazanca a psík s mačičkou šli spokojne domov.