Železný Janko

Bol raz jeden muž a jedna žena a tí nemali deti, a keď si muž sťažoval žene, prečo mu nijaké dieťa nenarodí, táto odvetila:
„Milý muž, si kováč, môžeš si dieťa vykovať, keď si ho tak veľmi želáš!“ To mu nemusela hovoriť dvakrát, vzal desať centnárov železa a zo siedmich vykoval synčeka a z tých troch zvyšných vyrobil železný bič, ktorý mu vložil do ruky. Hľa! Chlapec naozaj ožil. Čulo sa obzeral po svete a veselo si vykračoval po kováčskej dielni. Vtedy sa otec zaradoval a aj matka si v tom silnom chlapčekovi našla zaľúbenie a začali ho volať Železný Janko. Ale čoskoro, keď trochu povyrástol, stal sa pre nich príliš veľkou príťažou, lebo toho zjedol toľko, že ho nemohli nasýtiť; matka musela celé dni variť vo veľkom kotli. Keď dospel na mládenca, nemohli to rodičia dlhšie znášať a povedali si:
„Ak u nás zostane ešte osem dní, tak nás aj s celým dvorom a domom zje.“, a tak Železnému Jankovi povedali, že je dosť veľký a silný, aby si išiel hľadať službu. Chlapec bol rád, že sa môže pozrieť do sveta, vzal svoj železný bič a išiel.
Večer prišiel do jednej dediny, kde išiel rovno pred faru a tam zapráskal svojím bičom tak mocne, až sa zbehli všetky mačky, potom zapráskal ešte raz a potom ešte raz, že vybehli von paholci a slúžky a nakoniec bežal k oknu aj pán farár, aby sa pozrel, čo sa to deje. Železný Janko sa ho spýtal, či by ho nevzal za paholka, a pretože vyzeral tak drsne, farár si pomyslel:
„Tohto by si mohol potrebovať, máš síce už dvanásť paholkov, ale kde sa naje dvanásť, tam sa nájde sústo aj pre trinásteho.“
„Poď dovnútra,“ zavolal farár nahlas, „ja Ťa beriem!“ Paholci, ktorí museli cez deň tvrdo pracovať na poli a boli veľmi hladní, išli rovno k stolu a nového paholka tiež prizvali; ale ten zjedol viac ako všetkých dvanásť dokopy a misa bola v okamihu prázdna a ostatní zostali skoro hladní.
„Ak toľko pracuje, koľko toho zje, tak to bude dobré.“ pomyslel si farár.
Nasledujúceho dňa všetkých dvanásť paholkov vstalo ako obyčajne zavčasu ráno a išlo na kosbu sena. Ale Železný Janko spal celé dopoludnie, a keď dali na obed na stôl jedlo slúžkam, vstal, sadol si s nimi k stolu a jedol a za krátku chvíľu bola misa prázdna. Potom poslali jedlo paholkom na pole, a tak Železný Janko vstal a pospiechal na pole, aby aj tam všetko zjedol. Po jedle si ľahol do tône a zase zaspal. A paholci z toho boli mrzutí a dohodli sa:
„Všetko nám zje a nič nerobí, poďte, zobudíme ho, nech tiež pracuje.“ Tak k nemu prišli a švihali ho prútmi cez tvár. Železný Janko ich spočiatku odháňal rukou, lebo si myslel, že sú to ovady, ktoré ho hryzú, ale nakoniec sa celý rozzúrený predsa len zobudil. Vtedy vyskočil a všetkých dvanásť ich schmatol za nohu a takto k nim prehovoril:
„Teraz sa konečne dám do práce!“ Potom s nimi, držiac ich za nohy, hrabal seno z celej lúky, ako by mal v rukách veľké hrable. Keď bol Železný Janko s tým senom hotový, paholkov pustil a oni s krvavými rukami, mnohí žalostne krívajúci, pospiechali domov a tam žalovali svojmu pánovi. Farár spleskol rukami, keď počul, čo Železný Janko urobil, ale netrúfal si mu robiť výčitky.
Ďalšieho dňa sa tých dvanásť zavčasu ráno vybralo po drevo do lesa, ale Železný Janko spal opäť až do obeda. Keď vstal, najprv všetko zjedol slúžkam, potom zapriahol posledné štyri voly a išiel s vozom do lesa. Ale na jednom mieste bola na ceste taká veľká mláka, že tam voz aj s tými volmi uviazol. Janko sa dlho nerozmýšľal, voz aj s volmi schmatol a vytiahol ich. Keď prišiel do lesa, objavil sa tam strašný vlk a zreval:
„Teraz Ti zožeriem jedného vola!“
„Pre mňa za mňa zožer,“ odvetil Železný Janko pokojne, „ale potom potiahneš voz namiesto neho!“ Ale vlk nedbal a vola naozaj roztrhal a zožral; sotva tak urobil, schmatol ho Železný Janko za hrtan a pekne ho zapriahol k vozu. O malú chvíľu sa tam objavil trojnohý zajac a strašne zreval:
„Teraz Ti zožeriem jedného vola!“
„Pre mňa za mňa zožer,“ odvetil Železný Janko pokojne:
„ale potom potiahneš voz namiesto neho!“ Ale trojnohý zajac nedbal a vola naozaj roztrhal a zožral; sotva tak urobil, schmatol ho Železný Janko za krk a pekne ho zapriahol k vozu vedľa vlka. Čoskoro prišiel diabol a povedal:
„Ja Ti zlomím nápravu!“
„Pre mňa za mňa zlom,“ odvetil Železný Janko pokojne:
„ale potom urobím nápravu z Teba!“ Diabol si pomyslel, že sa Železný Janko iba tak vytiahuje, sotva však nápravu vozu zlomil na dve, Železný Janko ho schmatol za hrdlo a priviazal ho k zlomenej náprave.
Dvanásť paholkov medzitým naložilo svoje vozy drevom a vydalo sa na cestu domov. Železný Janko na nich zavolal:
„Ja budem doma skôr ako Vy a privediem tisíckrát viac dreva ako Vy dokopy!“ Tomu sa paholci od srdca zasmiali a išli ďalej. Železný Janko zviazal polovicu lesa a priviazal ju k vozu, do ktorého boli zapriahnuté voly, vlk a zajac, a diabol robil nápravu, a obrátil sa k domovu. Keď vyšiel z lesa, uvidel dvanásť vozov, ako si to myslel, uviaznuté v tej mláke. Vzal svoje drevo aj so záprahom na chrbát a cez to zlé miesto všetko preniesol, potom z mláky vytiahol aj ostatné vozy, ale tie teraz museli ísť až za ním. Keď prišiel do dediny, zapráskal svojím železným bičom a volal:
„Hajde, vlku! Hajde, zajace! Hajde, diable aj Vy voly!“ A zbiehali sa ľudia, aby sa na ten podivuhodný povoz pozreli, vlk a zajac vpredu, potom oba voly a potom diabol ako náprava a na voze naložená celá polovica lesa. Keď ho farár uvidel prichádzať, veľmi sa zľakol a pomyslel si:
„Ten je nebezpečný, musíš sa ho nejako šikovne zbaviť!“ Železný Janko oslobodil svoj záprah, zajaca a vlka priviazal vedľa volov ku žľabu a museli spolu s nimi žrať seno. Diabla odviazal, udelil mu ešte jednu ranu svojím železným bičom a nechal ho bežať; ten Vám uháňal, žalostne vyl a krívkal až do pekla.
Nasledujúceho dňa si farár Železného Janka zavolal a povedal mu, že mu diabli ukradli jeho jedinú dcéru, ak mu ju privedie späť domov, dá mu vrece dukátov také veľké, že ho ledva unesie. Ale farár sa chcel týmto spôsobom Železného Janka zbaviť, pre seba si myslel:
„Ten sa už nikdy nevráti!“ Ale Železný Janko bol celý šťastný, lebo o pekle už veľa počul a konečne mal dobrú zámienku pozrieť sa doň. Vzal svoj železný bič a vydal sa na cestu. Keď prišiel pred pekelnú bránu, zapráskal raz bičom a zvolal:
„Otvorte mi!“ Vtedy sa diabli zľakli a zbehli sa a pýtali sa jeden druhého, kto by to mohol byť. Ten krívajúci sa pozrel cez priezor v bráne a cudzinca spoznal.
„Beda nám! To je Železný Janko!“ a utekal do toho najtemnejšieho kúta pekla a tí ostatní čerti bežali za ním. Železnému Jankovi sa to čakanie vonku zdalo akosi dlhé, a tak sa do pekelnej brány zhurta oprel, až strašne zapraštala a spadla. V celom pekle však boli vidieť len zatratenci, ktorí tu viseli priviazaní na koloch, a tak ich Janko všetkých oslobodil. „Keby som tak ešte našiel farárovu dcéru.“ povzdychol si.
„Tá je tamto v tom temnom kúte!“ zvolalo niekoľko hriešnikov a potom šťastne ušlo povalenou pekelnou bránou von. Železný Janko farárovu dcéru naozaj našiel, oslobodil ju a vydal sa s ňou von z pekla. Vonku pekelnú bránu zase zodvihol a zavrel ju zvonku na závoru a ešte ju zatarasil, takže žiaden diabol nemohol von. Potom si dal farárovu dcéru na chrbát a kráčal s ňou domov.
Farár práve pozeral z okna, keď Železný Janko prichádzal, a nemálo sa zľakol, keď ho spoznal. Ale on mu povedal:
„Tu je Vaša dcéra.“ Zložil ju dolu z chrbta a otvoreným oknom ju postavil rovno do izby. „Teraz mi dajte sľúbené peniaze, ale tak plné vrece, že ho sotva unesiem, inak sa Vám zle povedie!“ Železný Janko vzal sto lakťov súkna a zvolal sedem krajčírov, aby mu z tej látky ušili poriadne vrece a to potom zaniesol farárovi a povedal:
„Toto mi naplňte!“ Farár nechal do vreca nasypať všetko svoje zrno a navrch nasypal dukáty. Janko ten úskok nezbadal a bol spokojný, vzal vrece na plecia a uberal sa s ním domov.
„Priniesol som Vám darček!“ povedal otcovi a matke. „Nadarmo ste ma neživili.“ S tými slovami hodil vrece na zem, vzal svoj železný bič a šiel opäť do sveta. A rodičia mali s tým obilím a peniazmi postarané na celý svoj život.