Biela pani vrbenská

Pri meste Vrbno, obývanom prevažne baníkmi, stál na Zámockom vrchu hrad. Tu sa počas švédskej vojny odohral príbeh veľkej lásky a nenávisti, ako ho spomína stará povesť.
Bolo to v čase, keď na tunajšom panstve sídlili dvaja bratia, Hynek a Hanuš z Vrbna. A pretože sa stavali proti cisárovi, dal ich cisár do kliatby a ich majetky zabral. Hynek včas ušiel do cudziny, ale Hanuš zaplatil za svoje presvedčenie hlavou. Šťastie, že vdovu po Hanušovi a dcérku Helenku nechali cisárski na hrade!
Keď po rokoch pritiahli na Moravu a do Sliezska Švédi, domáce obyvateľstvo sa k nim hlásilo priateľsky. Niet sa čomu čudovať, veď ich spájala spoločná nenávisť k cisárovi. To už Helenka vyrástla na krásne dievča, široko-ďaleko preslávené svojou krásou. Keď ju raz zbadal mladý švédsky dôstojník, vzplanul k nej láskou, a treba prezradiť, že aj Helenke sa veľmi páčil.
Švédi vtedy dobyli celý bruntálsky kraj, ale z vrbenského hradu cisárskych vyhnať nedokázali. Hrad bol dobre zásobený strelivom a zmenil sa na nedobytnú pevnosť, ktorú cisárski žoldnieri zúfalo bránili, aby si zachránili vlastné životy. A tak sa zdalo, že milencom nebude dopriate, aby sa stretli.
Lenže ak sa dvaja ľudia naozaj majú radi, nezľaknú sa prekážok. Helenka, ktorá poznala hrad do posledných kútov, objavila tajnú podzemnú chodbu, ktorá ústila ďaleko za hradbami. Dokonca sa jej podarilo zaobstarať kľúč od tej chodby a ním odomykala bránku, keď vpúšťala do hradu svojho milého, ktorý prichádzal v noci prezlečený do baníckeho odevu. A keďže obaja nenávideli cisára, dohodli sa, že pomôžu Švédom, aby hrad dobyli bez preliatia krvi.
Tak sa aj stalo.
Pod zámienkou, že oslavuje narodeniny, usporiadala Helenka pre hradnú posádku hostinu. Jedla, pitia bolo dosť, najmä vína práve nadbytok, veď kto by si nedoprial! A cisárski vojaci a dôstojníci si prihýbali tak vydatne, že keď sa nad hrad zniesla noc, ležali do jedného na stoloch aj pod nimi zmorení a tvrdo spali. Na túto chvíľu Helenka čakala. S horiacou fakľou bežala do hradnej veže a tam fakľu zavesila do okna. To bol znak pre jej dôstojníka, aby sa so svojimi mužmi pritiahol pod hrad. Helenka ich čakala, odomkla bránku a tajnou podzemnou chodbou ich vpustila do hradu. Potom už šlo všetko ráz-dva ..... kým sa cisárski stihli spamätať z opilstva, mali na rukách putá a hrad bol v moci Švédov.
Radosť milencov však mala len krátke trvanie. Čoskoro totiž k vrbenskému hradu pritiahla sila cisárskeho vojska, aby pevnosť dobyla späť. Vypukla krutá seč, a keďže cisárski mali presilu, skutočne sa im podarilo preniknúť do hradu. Pravda, Švédom pomáhali aj vrbenskí baníci, ktorí prišli do hradu práve tou tajnou chodbou, ale nič to nepomohlo, cisárskych bolo ako múch a počínali si tak zúrivo, že o ich víťazstve sa nedalo pochybovať. Vylamovali dvere a drali sa dovnútra, nič nepomohol statočný odpor obrancov.
Medzi prvými, ktorí padli, bol aj mladý švédsky dôstojník, Helenkin milý. Keď to Helenka videla, schmatla horiacu fakľu a rozbehla sa do prachárne. Zničistozne sa hradom otriasol strašný výbuch ..... hradné múry sa rúcali, zem sa pod nohami bojujúcich vojakov triasla, a už aj vyšľahli z prachárne plamene. Každý utekal, ako mohol, ale iba málokomu sa podarilo uniknúť a zachrániť si holý život. Medzi tými, čo pod zrúteným murivom vydýchli naposledy, bola aj Helenka.
Obyvatelia mestečka sa po bitke rozutekali do okolitých lesov, aby sa ukryli pred cisárskymi žoldniermi. Vrátili sa do svojich vyplienených domovov, až keď vojsko odtiahlo. Hovorilo sa potom, že na troskách kedysi pyšného hradu sa v noci prechádza biela pani. Je to vraj Helenka, ktorá musí aj po smrti nosiť po hrade, ktorý zničila, kľúč od tajnej chodby a horiacu fakľu.