Ako pštros roznášal poštu a holub zahrieval obrovské vajce

Kde bolo, tam bolo, bola jedna malá ves,
kde poznali ťa sotva, len čo si doň vošiel dnes,
ľudí tam bolo žalostne málo,
neuveríte, čo sa tam stalo!
Priateľstvo medzi holubom a pštrosom vzniklo,
dlho netrvalo a na vec sa zvyklo,
ľudia ich vídali nerozlučne, dohromady,
jeden bez druhého bol celkom bez nálady.
Holub s pštrosom a pštros s holubom na výlet šli,
naozaj, stále boli spolu, kade len šli!
Potom ich našiel splín a chmúrna nálada
a ich priateľská iskra zmizla, celkom zhasla!
Stačilo máločo a z priateľov nepriatelia sa stali,
takmer ako Montekovci a Kapuletovci sa bili,
celkovo vzaté, bolo to celkom zbytočné,
posúďte sami, či to vôbec stálo za to?

Celý deň sa na svet mračí, a tak začína sa hádka vtáčia. Zatiaľ čo z neba lejaky padajú, najlepší priatelia pštros a holub sa hádajú:…

„Som úplne premočený, brrrr,“ nariekal holub, keď sa vrátil pod strechu pštrosieho výbehu. „Ale prosím ťa!“ vyštekla na neho pštrosica sediaca na veľkom vajci. „Tých pár listov, čo roznesieš, a pár kvapiek ti perie nepremočí! Celý deň si len lietaš po svete, kým ja úbohá pštrosica tu musím vysedieť toto obrovské vajce!“ pokračovala nahnevane. Najskôr za to mohlo škaredé počasie, ale aj nevrlosť pštrosice, obe tieto príčiny sa spojili a išli ruka v ruke v ústrety jednej veľkej hádke. Mrzutosť a hádavosť sa votreli medzi tých dvoch najlepších priateľov, ktorí inak trávili spolu kopu času a vždy si dobre rozumeli. „Ja že si len lietam po svete a roznesiem len pár listov?“ vyvaľoval holub oči. „Navyše pozri, aký som premočený. Riskujem tu, že ochoriem, len aby ľudia dostali svoje psaníčka načas,“ kričal holub. „Ty si tu len tak sedíš, hlúpo pozeráš a len nariekaš! Keď si taká múdra, poď si robiť moju prácu,“ navrhoval holub a divoko rozhadzoval krídlami, až perie lietalo všade naokolo. „Pchá, a ty si poď robiť tú moju, som zvedavá, ako holub ako ty dokáže vysedieť také obrovské vajce,“ kričala teraz pre zmenu zase pštrosica. A tak, svet sa čuduj, holub odovzdal svoje poštové povinnosti pštrosici, ktorá mu pre zmenu zverila svoje obrovské vajce.

„To predsa nemôže byť nič ťažké,“ mrmlala si popod nos pštrosica, ktorá sa pozerala na kopy listov, ktoré mala za úlohu rozniesť po dedine. Potom vrhla posmešný pohľad na holubovu poštovú mini tašku. „Pchá,“ odfrkla si a siahla po veľkom vreci, do ktorého sa jej zmestili všetky listy naraz. „Len aby ten hlúpy holub vedel, že vajce musí byť neustále v teple,“ pomyslela si pštrosica.
„Pchá,“ tiež holub si odfrkol, keď sa pozeral na svoju novú prácu. „Udržať vajce v teple, to predsa nie je žiadna práca,“ tešil sa holub. „Zato tá splašená pštrosica nebude ani vedieť, kde kto býva,“ pomyslel si. Vonku už prestalo pršať a von vyliezlo slniečko, asi zo zvedavosti, ako sa tento spor skončí. No deti, čo vám budem rozprávať. Bola to katastrofa! Pštrosica pobehovala sem a tam po dedine, pretože nevedela, ako sa kto volá a kde práve býva. Potom usúdila, že najlepšie bude, keď jednoducho dá do každej schránky jeden list a bude to! Isteže, mala tú výhodu, že pozbierala všetky psaníčka naraz a vracať sa nemusela. Lenže na rozdiel od holuba nevedela lietať, a preto jej všetko trvalo o niečo dlhšie. Raz sa dokonca pokúsila aj vzlietnuť, lenže každý predsa vie, že pštros nie je vták lietavý. Jej pokus skončil poriadnou hrčou na hlave a rozbitým oknom jedného z domov v dedine. Zatiaľ čo pštrosica ďalej pobehovala a zmätene strkala psaníčka do schránok, holub chodil okolo obrovského vajca. Keď si naň sadol, ani zďaleka vajce nezohrial, svojimi krídlami ho tiež neobjal, a preto vajce chladlo a chladlo. Tiež sa rozhodol, že vajce zohreje pomocou svojich prikrývok, ale tie boli príliš malé.

A tak to išlo deň čo deň. Holub pobehoval okolo vajca, raz naň fúkol horúci vzduch, raz mu natriasol perinu, raz zas vankúš. Ale nech robil, čo robil, stále to nestačilo. Medzitým sa v dedine spustil poriadny rozruch. Každý otvoril nesprávny list, ktorý im pštrosica doručila. Nemali to robiť, ale takmer všetkých premohla zvedavosť. Potom všetci v dedine vedeli, že Anča má milého, ktorý jej v psaníčku vyznáva lásku, alebo že pán Včielka chce predať dom, alebo tiež že stará pani Osiková si napísala svojmu zubárovi o novú protézu. Ani slniečko sa už na to nemohlo pozerať, a preto ustúpilo čiernym mrakom, ktoré sa prihnali. Ten deň išli holub a pštrosica spať s ťažkou hlavou a čo svet nechcel, tí dvaja sa stretli! Namiesto hubovania a hádok sa však na seba usmiali. Obaja svorne priznali, že na prácu toho druhého jednoducho nestačia. A potom išli, krídlo v krídle v ústrety novým zajtrajškom.

Tak sa skončila roztržka nemilá,
priateľská iskra medzi tých dvoch sa vrátila,
potom každý venoval sa len svojej práci
a na tú druhú v spomienkach rád sa vracia.
Zas holub s pštrosom a pštros s holubom na výlet šli,
zase boli stále spolu, kade len šli!
Že každá práca dôležitá je, pochopili
a potom naveky vekov priatelia z nich boli.