Popoluška z Lhoty a Nemanic

Kedysi dávno žila v Lhote a Nemaniciach jedna dievčina, ktorej čoskoro zomreli obaja rodičia. Nezanechali jej nič okrem jedných prekrásnych slnečných šiat a závetu, o ktorom však nikto nevedel, kam sa podel. Tak si jedného dňa tie šaty zbalila do šatky a vydala sa do sveta, aby si našla službu. Konečne ju vzali v jednom vznešenom dome, kde ju za strechu nad hlavou nechali obstarávať tie najhoršie práce v kuchyni a v chlieve, a pretože bola stále umúrená a ušmudlaná, hovorili jej všetci Popoluška. Svoje slnečné šaty si však hneď na začiatku schovala pod jednu jedľu v neďalekom lese.

Po nejakom čase v tom meste usporiadali ples, a tak bolo všade veselie a radosť a najšťastnejší bol syn z toho vznešeného domu, v ktorom Popoluška viedla svoj úbohý život. Vtedy aj ona poprosila pánstvo o dovolenie, aby tam mohla ísť. „Áno,“ povedala jej pani, „môžeš ísť a pozerať sa, ale tancovať nesmieš.“ Popoluška bežala do lesa k jedli, pri prameni si čistou vodou umyla tvár aj ruky od prachu a špiny, obliekla si svoje žiariace šaty a hneď z nej bola prekrásna panna. Keď sa zjavila na plese, všetci sa za ňou obracali a ten urodzený mládenec, ktorý Popolušku nepoznal, predbehol všetkých a vyzval ju na tanec. Ale ona pamätala na zákaz a na tanec sa nedala nahovoriť, hoci ju veľmi úpenlivo prosil. Nakoniec odtiaľ ušla, bežala k jedli, uložila tam svoje šaty a zašpinila si tváre a ruky. Vtom sa tam zrazu zjavil drobný mužíček, ktorý ju priateľsky pozdravil, a skôr než sa nazdala, opäť zmizol.

Od toho času nemal ten urodzený mládenec pokoj, kým nepresadil, že sa usporiada ďalší ples. Popoluška si u pánstva opäť vyprosila dovolenie, aby tam mohla ísť. „Áno,“ povedala pani, „choď a pozeraj sa, ale tancovať nesmieš.“ Urobila to ako prvýkrát, a keď sa zjavila na tanečnom parkete, mládenec mal opäť oči len pre ňu a prosil ju ešte naliehavejšie ako predtým, aby s ním tancovala, a keď sa zdráhala, chcel ju násilím pobozkať. Ale Popoluška mu vykĺzla ako myška mačke a vrátila sa do lesa k jedli, kde sa opäť zjavil ten drobný mužíček, ktorý ju pozdravil ešte priateľskejšie ako naposledy.

Urodzenému mládencovi tá krásna panna nešla z hlavy, a tak sa nedal utíšiť a nemal na svete žiadnu radosť, kým neusporiadali ďalší ples. Keď stála Popoluška opäť vo svojich žiariacich šatách na tanečnom parkete, schmatol ju za ruku, že ju už nikdy nepustí, kým mu nesľúbi, že sa stane jeho ženou. Popoluška by sa teraz najradšej prepadla pod zem, pretože mu musela povedať, že je len chudučká Popoluška, ktorá v dome jeho rodičov obstaráva tie najúbohejšie práce v kuchyni a v chlieve. Avšak ten mládenec ju mal aj tak rád a hneď pevne stanovil deň, kedy má byť svadba. Popoluška si však vymienila, že dovtedy zostane nepoznaná a ženích musel sľúbiť, že meno svojej nevesty zachová v tajnosti. Potom šla Popoluška k jedli, kam prišiel aj ten mužíček a milo sa na ňu smial, keď ju zdravil.

Nadišiel deň svadby a Popoluška prišla naposledy k jedli, aby si obliekla svoje slnečné šaty. Vtedy sa znovu zjavil mužíček, oči mu žiarili samou radosťou a povedal: „Máš tu u mňa aj niečo ako veno.“ S týmito slovami jej podal veľkú knihu, a keď ju otvorila, ležal v nej testament jej rodičov, ktorým ju určili za dedičku veľkého panstva. Popoluška radostne pospiechala za ženíchom a ten ju zaviedol k svojim rodičom a potom oslavovali svadbu, že svet krajšiu nevidel.