Ako išiel vojak do pekla

Bol jeden vojak a za nejaké previnenie ho urobili na štrnásť dní kuchárom. Pomáhal v kuchyni deň, dva, tri dni, ale nepáčilo sa mu to a umienil si, že ujde, len čo to pôjde. Keď šiel nakupovať potraviny, vždy ho sprevádzal desiatnik a dával naňho pozor. Raz tiež nakúpili, čo potrebovali, a už sa vracali domov. Vtom vojak zrazu vraví:
„Prosím, pán desiatnik, máme chybu, zabudli sme vziať zeleninu. Ja po ňu pôjdem a vy tu na mňa počkajte.“
Šiel a ušiel. Keď sa dlho nevracal, desiatnik si vraví: Snáď mi, preboha, neušiel? Ale keď milý vojačik stále nikde, šiel to desiatnik ohlásiť do kasární. Hneď pozbierali dragúnov a za ním! Ale vojak medzitým preplával cez vodu, za ňou ležala cudzia krajina, a tak im pekne ušiel. Uberal sa ďalej a ďalej, až dorazil k jednému hostincu a prosil o odpočinok. Keď ho hostinský videl vo vojenskom odeve, vypytoval sa ho, čo je zač.
„Zbehnutý vojak.“
„U nás sa budeš mať dobre,“ tešil ho hostinský. „Budeš tĺcť na cisárskej ceste kopy kameňa a dostaneš za to tri dvadsiatky denne. To je dosť: jednu prejješ, druhú dáš nabok na šaty a tretiu ušetríš.“ Tak dobre! Milý vojak tĺkol kopy kameňa a celý deň si pískal. Ale nič si nezaobstaral, žiadne šaty, ani nič neušetril, všetko prepil. Okolo Vianoc nastali také zimy, že ľudia aj zvieratá mrzli a on mal len ľahkú a roztrhanú halenu. Ale nič, napriek tomu si stále veselo pískal.
V tom čase išiel tadiaľ na saniach bohatý pán, celý zabalený v kožuchu, na nohách papuče, na hlave baranica, že mu ani nos nebolo vidieť. A ešte sa triasol od zimy ako osika a bolo mu na zamrznutie. Vtom vidí vojaka v tenkej halene, ako tĺčie kamene a hvízda si. Kričí naňho:
„Hej ty, vojaku! Ako v tej zime vydržíš?“
„Keby ste mali, pantáta, môj odev,“ odpovedal vojak, „pískali by ste si ako ja. Pozrite sa, aké mi je horúco!“
A skákal, čo mohol. Pán si myslel: Iste to musí byť pravda. Čudný odev, hm, hm. A nahlas dodal:
„Ale povedz mi, ako je to možné? Ja mám najlepší kožuch, papuče a baranicu, a od zimy som modrý, a ty si v ľahkej a deravej halene ešte tancuješ.“
„To je tak, vzácny pane,“ vravel vojačik. „Mne zima vletí jednou dierou tam a druhou zase vyletí von; ale u vás sa schová v kožuchu a nechce sa jej odtiaľ von.“
„Vieš čo, vojačik? Keď je ti v tej halene tak horúco a mne v kožuchu zima, vymeňme si ich a obom to príde vhod.“
„Nebudem meniť, pantáta,“ vravel vojak, „vo vašom kožuchu by som tie mrazy nevydržal. Také obchody ja nerobím.“
„Pridám ti k tomu ešte päť zlatých,“ prehováral ho pán. „A pováž, aký krásny kožuch!“
„Nechcem!“
„Pridám ti desať zlatých,“ prosil pán a zima ním drkotala. Vojak si myslel: No, to už je dosť. Vyzliekol halenu, pán kožuch, vymenili si ich a pán odišiel. A milý vojak rovno do hostinca a vykladal hostinskému, čo a ako.
„Ty hlúpy,“ vravel hostinský, „myslíš, že ti kožuch zostane, že sa ten panáčik po neho nevráti? Hneď si vylez na pec a stále sa trep a rob, že ťa morí zima. A ja nedám, aby ti ho vzal.“ Sotva vojak vyliezol na pec, už tu bol pán na saniach späť. Bol v tej halene napoly zmrznutý.
„Kde je ten dareba vojak, čo tu tĺkol kamene?“
„Ten leží na peci,“ odpovedal hostinský, „už je celý zmrznutý. Ešte nikdy mu nebolo zima, až dnes vravel, že v tom kožuchu azda zmrzne.“
„To je výmysel! Akože by mohol zmrznúť v kožuchu? Ale ja v tej jeho prekliatej halene sa už od zimy nemôžem ani hýbať. Nech mi môj kožuch hneď vráti!“
„To nejde, pane, ako ste si to vymenili, tak to máte: kožuch je jeho a halena je vaša. To nikde nevysúdite!“
Milý pán si od zlosti nevedel rady. Povedal hostinskému, nech mu dá osobitnú izbu a donesie mu tam papier, pero a atrament. No, stalo sa. Pán si hneď sadol za stôl a písal domov list: Až príde tá osoba a prinesie tento list, nech ho rovno chytia, strčia do pivnice a zabijú. Ako to napísal, šiel k hostinskému, či by mu toho vojaka nepožičal, že by po ňom rád poslal domov list o nový kožuch. Ten starý že mu už nechá, načo sa hádať. Vojak netušil nič zlé a sľúbil, že mu list doručí. Dal si list za opasok a šiel.
Dorazil do toho mesta a podľa svojho zvyku si namieril najprv do hostinca a poriadne sa napil. Potom si ľahol do priekopy pri ceste a spal. Medzitým šli tadiaľ traja študenti z mesta na prechádzku. Videli tam vojaka ležať a spať a vedľa neho ležal list, vypadol mu z opaska na zem. Rozpečatili ho a prečítali. Keď čítali, že tam stojí čierne na bielom, aby vojaka zabili, vraveli si:
„Pekný chlap! Škoda by ho bolo. Musíme to nejako napraviť.“ Vzali list, namiesto neho napísali iný a strčili ho vojakovi za opasok. Stálo v ňom: Nech si vojak vezme za ženu tú z pánových dcér, ktorá sa mu bude najviac páčiť, a nech je to všetko zariadené, kým sa on, pán, vráti domov. To že im čo najprísnejšie ukladá.
Keď sa vojak zase prebudil, vstal a vydal sa do pánovho domu. Bol to najbohatší kupec z celého mesta. Pani vzala list, prečítala si ho, pozrela sa na vojaka, zdal sa jej dosť šikovný. Zavolala dcéry a vravela im, čo si ich otec praje. Hneď ho chceli obe dve a začali sa oňho hádať, ale matka rozhodla, že si ho vezme tá staršia. Kto bol radšej ako vojak! Ani nevedel, čo sa s ním deje. Matka im zariadila tri ohlášky naraz, hneď sa slávila svadba a boli svoji. Naobliekali ho do pekných šiat a už stojí vojačik v obchode a žena ho zaúča do obchodovania.
Po nejakom čase sa pán vrátil domov a koho zbadá vo svojom obchode? Vojaka, ako predáva s jeho dcérou. Kupec sa dal do strašného krika, čo tu u neho chce a čo tu robí. Žena sa čudovala a vravela mu:
„Ale muž, blázniš či čo? Veď dobre vieš, že si sám poslal list, aby sme mu dali za ženu tú našu dcéru, ktorá sa mu zapáči. Tu ho máš, ten list.“
Kupec si prečítal list raz, dvakrát a zdalo sa mu, že ho čert vezme. Ale čo mal robiť? Už sa to nedalo zmeniť. Videl písmo v liste, akoby to písala jeho vlastná ruka. Nemohol to pochopiť a vravel:
„Čert písal a diabol atrament namáčal. Ale keď je to tak, nebude sa doma váľať ako zapecník. Pôjde do sveta na skúsenosti. A to hneď!“ „A kam má ísť?“ pýtala sa so strachom staršia dcéra, čo sa vydala za vojaka.
„Musí mi dôjsť,“ vravel kupec, „do pekla k Luciferovi po tri zlaté vlasy.“
„Do pekla k Luciferovi?“ pýtal sa vojak bez strachu. „A ako tam dôjdem?“
„Kto má jazyk, ten sa už dopýta,“ odsekol kupec. Kupcová márne prosila svojho muža, nič naplat, kupec stál na svojom. „A ak tie tri zlaté vlasy nedonesieš, nechoď mi domov, to ti vravím!“ povedal a tresol dverami. Tak sa milý vojak musel so všetkými rozlúčiť a šiel. Peniaze mal, žena mu ich dala na cestu plný mešec.
Šiel, až došiel k jednému kráľovskému dvoru. Kráľ sa ho pýtal:
„Kam ideš, vojačik?“
„K Luciferovi do pekla po tri zlaté vlasy.“
„Ja by som ťa o niečo poprosil,“ vravel kráľ. „Ak mi to vybavíš, hojne sa ti odmením. Mám v záhrade štep a ten kedysi kvitol strieborným kvetom, dozrieval zlatom a svojimi listami uzdravil každého človeka. Ale teraz mi stále viac a viac usychá a ja mu neviem pomôcť. Keď sa dostaneš do pekla, spýtaj sa Lucifera, čo tomu štepu chýba.“
„To vám rád urobím,“ sľúbil vojak.
Keď ho bohato pohostili a obdarovali, pustil sa ďalej. Prišiel do druhého kráľovstva a tam sa ho kráľ zase vypytoval, kam ide. „K Luciferovi do pekla po tri zlaté vlasy.“
„Ja by som ťa potreboval, a ak mi to vybavíš, hojne ťa obdarujem, vojačik. Mám na dvore studňu a sú o nej spisy, že v nej nikdy nechýbala voda, čo kráľovstvo stojí kráľovstvom. Ale od istého času voda prestala tiecť a ja neviem prečo a ako. Spýtaj sa na to Lucifera.“
„Samozrejme, pantáta,“ vravel vojak a vydal sa ďalej. Šiel dlhý kus cesty lesom, až uvidel akési svetlo. Namieril k nemu a ocitol sa na brehu obrovskej kalnej vody. Po nej prevážal čierny chlap z jednej strany na druhú na člne. Vojak sa ho pýtal:
„Je do pekla ešte ďaleko?“
„Ja som prievozník,“ vravel čierny muž, „a rád ťa do pekla preveziem. Len mi niečo u Lucifera vybav.“
„A čo by to malo byť?“
„Spýtaj sa ho, ako dlho ešte budem prevážať? Veď vozím stále, čo peklo peklom stojí, a žiadny ma dosiaľ neprišiel vystriedať. Za to ti dám na cestu do pekla jednu radu: dbaj na to, aby si tam došiel o jedenástej hodine, a zastav sa napravo od brány u Luciferovej baby. Tú musíš poprosiť, aby ti pomohla, inak nič nevybavíš.“ Vojak poďakoval a sľúbil, že sa Lucifera spýta, čo chce vedieť. Chlap ho previezol, vojak došiel k peklu a klopal na bránu vpravo. Vstúpil do izby, sedela tam obrovská baba, silná ako káď. Poprosil ju, ako najlepšie vedel, o pomoc a všetko jej povedal od začiatku až do konca. „Dobre,“ vravela mu baba. „Keď si sa obrátil najprv na mňa, tak ti pomôžem. Ale teraz sa musíš schovať za mňa, aby ťa Lucifer nezbadal. Inak by bolo s tebou zle!“
O dvanástej hodine nastal strašný hrmot, celé peklo sa otriasalo a prepadávalo, to prichádzal Lucifer. Vstúpil do izby, položil babe hlavu do lona a ona mu ju musela prehrabávať. Keď natrafila na zlatý vlas, schmatla ho a šup ho von!
„Joj, baba!“ vykríkol Lucifer a vyskočil, „čo to robíš?“
„Zaspala som a nechtiac som ti vytrhla jeden vlas. Ale mala som divný sen. Snívalo sa mi, že náš prievozník ma prevážal a pýtal sa ma, či bude ešte dlho voziť? A ja som nevedela, čo mu mám povedať.“
„Ach, ten starý blázon!“ hučal Lucifer. „Keď niekoho povezie cez vodu, nech ho utopí a bude od prievozníctva oslobodený. Potom bude namiesto neho prevážať ten utopenec.“
Lucifer znova zavrel oči a baba mu prehrabávala vlasy. Keď natrafila na druhý zlatý vlas, šup ho zase von!
„Joj, baba, čo to stále robíš?“ durdil sa Lucifer. „Odpusť, synáčik, zase som zaspala. A vieš, čo sa mi snívalo? Že jeden kráľ mal studňu, kde nikdy voda nevysychala. A zrazu mu vyschla až na dno a on si nevie rady.“
„To je hlupák hlúpy,“ bručal Lucifer. „Nech zabije žabu, čo sedí na dne studne pod skalou, a bude mať vody zase dosť. Tá žaba mu vypíja všetku vodu.“
Baba už mala dva zlaté vlasy a vedela už dve veci. Ako si Lucifer zase položil hlavu a zavrel oči, prehrabávala mu vlasy a o chvíľu mu vytrhla ešte jeden zlatý vlas. Ale Lucifer sa tak rozhneval, že vyskočil na nohy a chcel milej babe natĺcť, čo to s ním stále robí. Baba začala prosiť:
„Odpusť, prosím ťa, už sa to viackrát nestane. Ale ja za to nemôžem, že som dnes taká ospalá! Celý deň som v pekle zametala a upratovala. Teraz sa mi zase snívalo, že jeden kráľ mal zázračný strom, čo kvitol striebristo, rodil zlato a svojimi listami uzdravoval. Ale teraz ten zázračný strom uschol a nie je mu pomoci.“
„Keby kráľ nebol hlúpy, vedel by si pomôcť,“ uškrnul sa Lucifer. „Veď jeho poľovník zakopal pod ten strom zdochnutého psa. Preto strom usychá a nechce kvitnúť. Ale keď to pošlé psisko vykope, strom sa znova zazelená.“
Nato sa Lucifer pozbieral a odišiel od baby preč.
Baba hneď dala vojakovi do papierika tri Luciferove zlaté vlasy a povedala mu, čo sa od Lucifera dozvedela.
„Ale nášmu prievozníkovi nehovor nič skôr,“ radila mu, „kým nebudeš dva kroky na suchom brehu. Tam už na teba nemá právo.“ Vojak babe poďakoval, rozlúčil sa s ňou a šiel.
„Tak čo? Čo si sa dozvedel?“ pýtal sa prievozník netrpezlivo, len čo ho zazrel.
„Keď ma prevezieš, poviem ti.“
„Nepreveziem ťa, kým mi to nepovieš.“
„Tak ja ti to nepoviem, a ty budeš voziť na veky vekov.“
Prievozníka to zamrzelo a vravel:
„No, tak poď, ja ťa preveziem.“
Keď boli uprostred vody, zase sa ho vypytoval, ale vojak ho znova odbil, že mu všetko odpovie až na druhej strane. Ako zastali na brehu, vojak hop z člna a hop na suchú zem a vraví:
„Koho utopíš, ten bude prevážať namiesto teba, a ty budeš mať pokoj.“ Prievozník chmat po ňom, ale už ho nemohol chytiť! Potom vojak došiel do prvého kráľovstva. Kráľ sa ho pýtal:
„Ako si pochodil?“
„Dobre, Milosť kráľovská, všetko viem. V studni pod skalou sedí obrovská žaba a tá vypije všetku vodu. Keď ju prebodnete, hneď budete mať vody dosť.“
Kráľ poslal po väzňov odsúdených na smrť a rozkázal ich spustiť so železnými špicami do studne. Tam tĺkli do skaly, až ju rozbili a rozdrvili a žabu zabili a hneď voda crčala silným prameňom.
Kráľ dal vystrojiť jeden krásny koč a pár pekných koní, vyplatil vojačikovi dvadsať tisíc zlatých a poslal eskadrónu husárov, aby ho sprevádzali až na hranice kráľovstva.
Keď prišiel vojak do susednej krajiny, kráľ ho už vyzeral z najvyššieho okna a hneď sa ho pýtal:
„No, ako si pochodil?“
„Dobre. Pod vaším stromom je zakopaný zdochnutý pes. Keď ho vykopete, strom začne kvitnúť a rodiť ovocie ako predtým.“
Ako to kráľ počul, naporúčal pod stromom kopať, a skutočne tam našli zakopanú psiu zdochlinu. Vytiahli ju von a zahodili na smetisko a strom sa začal zelenať, strieborne kvitol a zlatom dozrieval. Ten kráľ dal vojakovi dva zlaté vozy a štyri páry koní a vyplatil mu na ruku dvadsať tisíc zlatých. A dve eskadróny husárov ho vyprevádzali až domov. Keď sa blížil k domovu, všetci mu vyšli oproti: jeho žena so synčekom na ruke, starý kupec s manželkou a druhá dcéra tiež. Kupec videl, s akou slávou jeho zať ide, škaredil sa a vravel:
„Ach, už nad nami vyhral!“
Vojak prišiel s tromi kočmi, že ich ani nemali kde postaviť. Husárov poslal domov a potom kázal znášať z kočov všetko striebro a zlato a naposledy ukázal aj tie tri zlaté Luciferove vlasy.
„A to všetko si dostal v pekle?“ pýtal sa starý kupec lakomo.
„To sa vie, však sám vidíte,“ vravel vojak. „Tam dostanete všetko, na čo si len pomyslíte a čo si umanete.“
„Dobre,“ povedal starý, „aj ja sa tam musím pozrieť.“
Ulakomil sa na to, nemal doma žiadne státie a za týždeň sa vydal na púť do pekla. Keď došiel k prievozníkovi, ten ho vzal na čln a uprostred vody bác s ním do rieky a sám ušiel do pekla. Od tých čias prevádza starý kupec cez kalnú vodu namiesto neho.
A milý vojak žil so svojou rodinou šťastne a dlho. Šiel tadiaľ furman, mal koňa a bič, a už je tá rozprávka preč!