Šípková Ruženka

Kde bolo, tam bolo, pred dávnymi časmi žil kráľ a kráľovná, ktorí si každé ráno hovorili: „Keby sme tak mali dieťatko!“, lebo žiadne nemali. A stalo sa raz, keď kráľovná práve sedela vo vani, že z vody vyliezla žaba, priposkakala k nej a povedala: „Tvoje želanie sa splní, skôr než uplynie rok, narodí sa ti dcérka.“ Čo žaba povedala, to sa stalo; kráľovná porodila dievčatko, ktoré bolo také krásne, že kráľ sa od samej radosti neudržal a usporiadal veľkú slávnosť. Pozval na ňu nielen svojich príbuzných, priateľov a známych, ale aj sudičky, ktoré mali dieťaťu priniesť do vienka rozličné cnosti a nadanie. Sudičiek však bolo trinásť, kým kráľ mal len dvanásť zlatých tanierov, na ktorých mali jesť, a tak jedna z nich musela zostať doma.

Krstiny sa slávili v celej nádhere, a keď sa slávnosť chýlila ku koncu, sudičky sa pustili do obdarúvania dieťaťa podivuhodnými darmi; jedna mu venovala cnosť, druhá krásu, tretia bohatstvo; a tak ďalej, jednoducho všetko, čo si možno na svete priať.

Keď vyslovila svoje želanie jedenásta sudička, vtom sa do siene náhle vrútila tá trinásta, a pretože sa chcela pomstiť, že ju nepozvali, bez toho, aby niekoho pozdravila alebo sa naň len pozrela, zvolala silným hlasom: „Kráľovská dcéra sa vo veku pätnástich rokov pichne o vreteno a zomrie!“ A bez ďalšieho slova sa obrátila a zo siene odišla.

Všetci boli ohromení od ľaku. Vtedy predstúpila dvanásta sudička, ktorá svoje želanie ešte nevyslovila. Nemohla síce ten zlý osud odvrátiť, ale mohla zmierniť jeho dopad, preto povedala: „Nepadne do smrti, ale do storočného spánku.“

Kráľ, ktorý chcel milované dieťa pred tým nešťastím ochrániť, vydal rozkaz, že všetky vretená v celom kráľovstve musia byť spálené. Želania sudičiek sa splnili, dievčatko bolo také krásne, cnostné, priateľské i múdre, že každý, kto ho videl, musel ho milovať.

A stalo sa, že jedného dňa, keď mala práve pätnásť rokov, neboli kráľ ani kráľovná doma a dievča zostalo na zámku celkom samo. Chodilo teda dokola, prezeralo si izby i komory, ako sa mu zachcelo, a nakoniec prišlo k jednej starej veži. Vystúpilo po úzkom točitom schodisku nahor a dorazilo k malým dvierkam. V zámke trčal zhrdzavený kľúč, a keď ním otočilo, dvere odskočili a za nimi bola komôrka, v ktorej sedela pri kolovrátku starenka a usilovne priadla. „Dobrý deň, babička,“ povedala kráľovská dcéra, „čo tu robíš?“ „Priadem,“ odvetila starena a pokývala hlavou. „Čo je to za vec, ktorá tu tak veselo poskakuje?“ spýtalo sa dievča, vzalo vreteno a chcelo tiež priasť. Ale sotva sa vretena dotklo, naplnilo sa to čarovné proroctvo a ono sa ním pichlo do prsta.

V tom okamihu klesla na posteľ, ktorá tam stála, a upadla do hlbokého spánku. A ten spánok sa rozšíril po celom zámku, kráľ a kráľovná, ktorí práve prišli domov a vošli do siene, zaspali a s nimi všetka dvorná družina. Spali aj kone v stajni, psy na dvore, holuby na streche, muchy na stene, ba aj oheň, ktorý v krbe plápolal, znehybnel a zaspal, pečienky sa prestali škvariť a aj kuchár, ktorý chcel kuchtíka, lebo niečo zanedbal, udrieť po hlave, zaspal. A aj vietor sa utíšil a na stromoch okolo zámku sa nepohol ani lístok. Okolo zámku začalo rásť húštie divokých ruží, a každý rok bolo o niečo vyššie a nakoniec celý zámok obrástlo, takže ho nebolo vidieť, ani zástavu na streche.

A touto krajinou sa niesla povesť o krásnej Šípkovej Ruženke, lebo tak kráľovskú dcéru nazvali, a čas od času sem prichádzali kráľovskí synovia, aby cez húštie prenikli k zámku. Ale to sa ukázalo ako celkom nemožné, lebo tŕnie akoby malo ruky, mladíkov nimi chytalo a oni v ňom uviazli, zostali tam visieť a viac sa odtiaľ dostať nemohli a bolestnou smrťou tak zo sveta zišli.

Po mnohých a mnohých rokoch prišiel raz do tej krajiny jeden princ a počul, ako akýsi starec rozpráva o Šípkovej Ruženke; že tam niekde stojí zámok, v ktorom prekrásna princezná, ktorú volajú Šípková Ruženka, už sto rokov spí a s ňou spí aj kráľ a kráľovná a celý dvor. Starec od svojho deda tiež vedel, že už prišlo veľa premnoho princov a pokúšalo sa ju nájsť, snažilo sa preniknúť cez šípkové húštie, ale všetci v ňom uviazli a biedne zahynuli. Vtedy ten mládenec povedal: „Ja sa nebojím, ja sa chcem na Šípkovú Ruženku pozrieť.“ Ten dobrý starec ho mohol od toho odhovárať, ako chcel, princ si z jeho slov nič nerobil.

Teraz práve uplynulo sto rokov a nastal čas, keď sa mala Šípková Ruženka opäť prebudiť. Keď sa princ priblížil k ružovému húštiu, boli to už veľké a mohutné ružové kry, vtedy sa samy od seba rozostúpili a nechali ho prejsť nezraneného. A za ním sa zase zavreli do nepreniknuteľného húštia. Na zámockom dvore videl ležať a spať kone a strakaté poľovnícke psy, na streche sedeli holuby a mali hlavy ukryté pod krídlami. A keď vošiel do zámku, spali muchy na stenách, kuchár v kuchyni mal stále napriahnutú ruku, ako chcel kuchtíka udrieť, a slúžka sedela s čiernym kohútom, ktorého chcela oškubať. Potom šiel ďalej a videl v sieni ležať a spať dvorných, hore na tróne ležal kráľ i kráľovná a spali. Tak šiel stále ďalej a všetko bolo také tiché, že počul svoj vlastný dych, až napokon prišiel do veže a otvoril dvere tej komôrky, v ktorej spala Šípková Ruženka.

Tam teda ležala a bola taká krásna, že sa na ten pohľad nemohol vynadívať, sklonil sa k nej a pobozkal ju. Len čo sa jej dotkol perami, Šípková Ruženka otvorila oči a priateľsky sa naňho pozrela.

Potom zišli spoločne dolu a prebudil sa kráľ, kráľovná aj dvorné panstvo a pozerali sa prekvapene jeden na druhého. Aj kone na dvore vstali a potriasali hlavami, psy vyskočili a vrteli chvostmi, holuby na streche vytiahli hlavy spod krídel, obzerali sa dookola a potom odleteli do polí, muchy na stenách lozili ďalej, oheň v kuchyni sa rozhorel, aby ďalej varil jedlo, pečienky opäť začali prskať, kuchár dal kuchtíkovi konečne ten pohlavok a slúžka ďalej škubala čierneho kohúta.

Potom sa v celej nádhere slávila svadba princa a Šípkovej Ruženky a žili potom spokojne až do konca svojich dní.