Hájnik a jeho traja synovia

Žil kedysi v horách hájnik, ktorý mal troch synov. Bol svedomitý, ale páni ho nemali radi. Zdalo sa im, že zle hospodári, lebo odvádzal najmenej zveri. Bolo to však tým, že jeho revír bol na zver najchudobnejší a žiadny iný hájnik by nebol vedel dodať viac zveri.
Raz prišiel aj rozkaz od pánov, že na druhý deň musí hájnik dodať zo svojho revíru šesťdesiat zajacov. Dobrá rada tu bola drahá. Panstvo dobre vedelo, že je ten revír chudobný, veď o tom hovorilo každé hlásenie a bolo to poznať pri každej poľovačke, a predsa žiadalo toľko zveri ako z revírov bohatých. Hájnik bol veľmi nahnevaný. Vzal flintu a šiel do lesa.
„Šesťdesiat zajacov mám zastreliť,“ hovoril si cestou, „ale som si istý, že neuvidím ani čerta. Lenže páni to neuznajú a bude so mnou zle, a nielen so mnou, ale aj s mojimi deťmi.“ Na deťoch záležalo tomu hájnikovi najviac. Všetci traja chlapci sa mali čulo k svetu, sem-tam pomohli, boli pekní a zdraví a cudzím ľuďom sa páčili. Otec by bol pre nich urobil všetko.
Chodil teda hájnik po lese a po pasienkoch, ale nikde nenašiel ani zajaca. „Ďas všetko vzal!“ zabručal k večeru.
Sotva to však vyslovil, začul hlas:
„Keď vzal, tak vráti, ale upíš sa mu krvou.“
Hájnik dobre vedel, že to hovorí sám diabol. Zamyslel sa a potom povedal:
„Pre svojich synov urobím všetko na svete. Však oni mi to nikdy nezabudnú.“ A upísal sa diablovi krvou.
Vzápätí bolo naokolo toľko zveri, že sa nechcelo veriť očiam: bažantov, jarabíc i tetrovov, králikov, zajacov a líšok, srncov a jeleňov i ostatných, ba kdesi si bručal aj medveď. A zvieratá chodili ako omámené okolo nešťastného hájnika a dávali sa od neho zabiť. Tak zastrelil šesťdesiat zajacov a na druhý deň ich odviedol vrchnosti.
Žena však prvá spoznala, že sa niečo stalo, lebo jej muž teraz chodil smutný a zamyslený a najradšej zo všetkého sa maznal so svojimi synmi. Prosila ho raz, druhý raz i tretí raz, aby sa jej zveril, čo sa mu prihodilo, ale on jej nič nepovedal, lebo ju nechcel zarmútiť.
„Budeme mať všetkého nadbytok,“ chlácholil ju, „o viac sa nestaraj.“
Mali dostatok, ale dobre im nebolo. Žena sa starala, muž a nakoniec aj deti. Stalo sa raz, že synovia urobili čosi nepekné. Otec si ich zavolal a povedal im:
„Upísal som dušu diablovi, ale nie pre svoj blahobyt a svoje pohodlie, ale pre vás, aby ste nezomreli od hladu a vyrástli zdraví a silní. Zle som urobil. Zdravie a sila človeku nepomôžu, ak chýba dobrota. Vy dobrí nie ste, tak som sa obetoval nadarmo.“
Synovia stáli ako obarení, a keď pochopili, rozplakali sa. Vtedy povedal najstarší:
„Neplačme, bratia, tým by sme oteckovi nepomohli. Polepšíme sa, a keď budeme veľkí a dobrí, potom iste premôžeme aj čerta.“
Počula všetko aj matka a tiež veľmi plakala.
„Keby som mala umrieť, ja ti hneď pomôžem,“ volala. „Nič nebudem dbať a spoliehať sa na deti, lebo nikto nevie, čoho sa od nich dočká.“
„Nie tak, žena,“ povedal hájnik. „Veľmi som zhrešil, a pre nich. Oni nech mi pomôžu, keď príde čas. Aspoň uvidím, že som netrpel nadarmo.“
Dobre si synovia zapamätali ten deň i rozhovor, pamätali si a nerobili zle a čakali, kým príde čas, keď budú môcť otca vyslobodiť. Čas ten však stále neprichádzal, synovia rástli a rástli a ich rodičia starli a mali vlasy ako poľný pýr.
Jedného dňa hájnik ľahol a synovia a priatelia sa zhromaždili pri jeho lôžku.
„Cítim, že čoskoro zomriem. Nepochovávajte ma do zeme, lebo som veľmi zhrešil a na cintoríne by som nemal pokoja. Zapriahnite do našich saní čierne voly a otvorte im bránu. Nechajte ich ísť a ísť, kde zastanú, tam ma zakopte.“
„A viac nič?“ pýtali sa synovia i ich matka.
„Ešte niečo. Po tri noci ma tam strážte. Ale v noci ani na okamih nezaspite!“
Potom sa hájnik rozlúčil so všetkými priateľmi a ženou a synmi a do rána zomrel. I urobili, ako im bol prikázal. Nepochovali ho do zeme, ale vzali svoje sane, naložili ho, zapriahli čierne voly a otvorili bránu. Voly vyšli a kráčali stále do kopca a potom zamierili k najhustejšiemu lesu, a ešte nezastali, ale aj v ňom šli dlho, až napokon zastavili pod veľkým bukom a ďalej už ísť nechceli. Vzali synovia mŕtvolu a uložili do kamenia.
Prvú noc strážil najstarší syn.
Naokolo hlboká tma, ale nie ticho. Zver sa ozývala a dravé vtáky. Noc sa neznesiteľne vliekla, synček sa ani nevedel dočkať, kedy už bude ráno, lebo nebolo príjemné sedieť pri kope kamenia v takom mraze. Keď si myslel, že je k ránu, bola polnoc. Vtedy sa pohla zem a z nej sa vyhrabal ohnivý netvor. A mal ten netvor šesť hláv a šesť krkov a pod každým krkom dve nohy so strašnými pazúrmi. Zareval a vrhol sa na synčeka.
Mal so sebou najstarší sekeru, že narúbe dreva a urobí oheň. Rýchlo ju zdvihol a začal sa ohánať. Bil sa statočne, neustúpil ani o krôčik, netvor strácal jednu hlavu za druhou. Tú poslednú si chránil najviac, a z nej aj sálal najprudší plameň. Ale to mu nepomohlo, padla aj tá. Vtom všetko zmizlo, len kus dreva tlel vedľa synčeka. Vzal ho, priložil k suchému chrastiu a rozložil oheň. Vydýchol si. Myslel si, že teraz už iste riadne vykonal svoju úlohu, schúlil sa pri ohni a zaspal, lebo bol veľmi unavený.
Keby si bol pamätal, že im otec prikazoval, aby v noci nezaspali ani okamih, bol by sa iste ovládol, ale on na to zabudol. A keby bol zostal bdelý, bol by uzrel zbojníkov, ktorí prišli k jeho ohňu a začali hrať karty. A bol by aj poznal, že to nie sú zbojníci, ale čerti v prestrojení, lebo ten najsilnejší povedal:
„Do práce, kamaráti, kto trikrát po sebe vyhrá, získa dušu hájnika.“ A bdelý mohol vidieť, že tí čerti hrali a hrali, ale nikto z nich nevyhral trikrát po sebe. K ránu potom, keď spievajú bažanti kohúti, bol by aj uzrel čiernu laň s bielou hlavou.
Lenže najstarší syn spal a nič nevidel. Zobudil sa až za ranného svitania, uhasil iskry v popole a vracal sa domov.
Matka a mladší bratia ho už čakali.
„Ako sa ti strážilo?“ pýtali sa ho nedočkavo.
On odpovedal:
„Dobre sa mi strážilo, ale k ránu bola trocha zima, tak som si zapálil kopu dreva.“ O ostatnom pomlčal.
Druhú noc strážil prostredný syn.
I okolo neho bola hlboká tma, ale nie ticho. Zver sa ozývala a dravé vtáky, kdesi v doline vyli psy. Noc sa opäť neznesiteľne vliekla, ani tento synček sa nevedel dočkať rána, lebo nebolo príjemné sedieť pri kope kamenia v takom mraze. Okolo polnoci prišla fujavica. Vtedy sa zem pohla a z nej sa vyhrabal ohnivý netvor. A mal ten netvor šesť krkov, ale na každom po dvoch hlavách a pod krkom potom štyri nohy so strašnými pazúrmi. Zareval a vrhol sa na synčeka.
I prostredný mal sekeru, že si narúbe dreva a urobí oheň. Rýchlo ju vzal a začal zápasiť. Bil sa statočne, neustúpil ani o krôčik, netvor strácal jednu hlavu za druhou. Posledné dve si chránil najviac a z nich aj sálal najprudší plameň. Opäť to nič nepomohlo, synček mu ich nakoniec tiež odsekol.
Vtom všetko zmizlo a ako včerajšej noci tlel tam len kus dreva. Synček ho vzal, priložil k suchému chrastiu a rozložil oheň. Vydýchol si. Myslel si ako jeho starší brat, že teraz už iste riadne vykonal svoju úlohu, schúlil sa pri ohni a zaspal, pretože bol unavenejší než brat minulej noci.
Keby si bol pamätal, že im otec prikazoval, aby v noci nezaspali ani okamih, iste by sa bol ovládol, ale aj on na to zabudol. A keby bol zostal bdelý, bol by uzrel zbojníkov, ktorí prišli k jeho ohňu a začali hrať karty. A bol by aj poznal, že to vlastne nie sú zbojníci, ale čerti v prestrojení, lebo ten najsilnejší povedal:
„Do práce, kamaráti, kto trikrát po sebe vyhrá, získa dušu hájnika.“ A bdelý mohol vidieť, že tí čerti hrali a hrali, ale nikto z nich nevyhral trikrát po sebe. K ránu potom, keď spievajú bažanti kohúti, bol by aj uzrel čiernu laň s bielou hlavou a bielymi nohami.
Lenže aj tento prostredný spal a nič nevidel. Zobudil sa až za ranného svitania, uhasil iskry v popole a vracal sa domov.
Matka a mladší brat ho už čakali. „Ako sa ti strážilo?“ pýtali sa ho rovnako nedočkavo, ako sa včera pýtal on s nimi najstaršieho brata.
On odpovedal:
„Dobre sa mi strážilo, lenže po fujavici sa vyjasnilo a prišiel krutý mráz. Zapálil som si tiež kopu dreva. Hneď bolo veselšie.“ O ostatnom pomlčal ako najstarší.
Poslednú noc strážil syn najmladší.
Ani on to nemal inak ako obaja starší bratia, avšak o polnoci sa vyvalil netvor, ktorý mal na šiestich krkoch po troch hlavách a pod každým krkom šesť hrozných labiek s veľkými pazúrmi. Najmladší bol najslabší, ale nebál sa. Statočne odsekával jednu hlavu po druhej a nakoniec aj tie tri najohnivejšie. Ale ten najmladší bol aj najsvedomitejší. Dobre si pamätal, čo otec prikázal. Keď si rozložil poriadny oheň, aby sa ohrial a bolo mu veselšie, nezaspal. Zbieral neďaleko ohňa suché chrastie, aby oheň horel naplno až do bieleho rána. A že nezaspal, videl, ako k jeho ohňu prišla banda zbojníkov, a dobre počul, čo si tí chlapi hovoria.
„Kamaráti,“ povedal ten najsilnejší, „dnes si musíme pospešiť, veď máme poslednú noc! Kto vyhrá trikrát za sebou, získa dušu hájnika. Do práce!“
I strnul synček, poznal čertov a rozmýšľal, ako by ich odviedol od kariet a zachránil svojho otca od večných múk. Dobrú chvíľu rozmýšľal, čerti sa pri kartách hádali, až sa napokon rozhodol, že k nim prisadne, a keď niekto začne vyhrávať tretí raz, že celú bandu rozoženie, aj keby ho to malo stáť život.
Prišiel k nim s náručím chrastia, hodil drevo do ohňa a dal kresťanský pozdrav. Zľakli sa toho veľmi, až im karty vypadli.
„Máme kamaráta,“ povedal najstarší čert, „on si s nami zahrá.“
„I nezahrá,“ povedal synček, „lebo to nevie tak dobre ako vy. Ale mohli by sme spolu súťažiť, kto vie lepšie hádzať šiškami.“
Čertom sa ten nápad pozdával, hneď zabudli na karty a rozbehli sa po lese po šišky. Za chvíľu ich nanosili celú hromadu a opodiaľ rozložili druhý oheň a pri ňom postavili vyvrátený bukový peň.
„Začni!“ vyzval synčeka najsilnejší z čertov.
Vzal synček šišku a hodil ju práve do tmavého otvoru v starom kmeni. Čerti pochvalne bručali.
„No, myslím, že sa ti to už viackrát nepodarí,“ povedal ten najsilnejší a škeril sa.
„Ako by nie,“ povedal synček, „len čo si vydýchnem. Veď viete, nemám takú silu ako vy.“
Tak čerti čakali, kým si vydýchne, a on si schválne vydychoval veľmi dlho. Potom však musel vziať druhú šišku a hádzať druhý raz. I tentoraz zasiahol rovnaké miesto, šiška zostala v dutine a čerti pochvalne zabručali.
„Do tretice všetko dobré,“ káže najsilnejší, „teraz sa aspoň ukáže, či nás nepodvádzaš.“
Opäť povedal najmladší syn hájnika, že si musí odpočinúť, a opäť schválne vydychoval veľmi dlho, až sa čerti smiali, akí sú ľudia slabí. Napokon však musel vziať tretiu šišku a hádzať tretí raz. A mal šťastie a bol šikovný, aj tretia šiška zmizla v dutine stromu a čerti ho nahlas chválili.
Ten najsilnejší bol však podráždený. „To predsa nejde, aby sme sa nechali zahanbiť týmto mládencom!“ povedal ostatným. „Najschopnejší sem a hádzať!“
Prišlo niekoľko čertov a skúšalo svoje šťastie. Lenže ich ruky boli nemotorné a ako oči, bez cviku. Buď peň prehodili, alebo nedohodili tak ďaleko. Synček myslel na otca a na to, aby ich zdržal čo najdlhšie, až do bieleho dňa, a tak ich popichoval a nabádal, čerti hádzali a najsilnejší sa stále hneval, akí sú nemotorní. Nakoniec prikázal synčekovi, aby ich naučil svojmu umeniu.
Synček súhlasil, pretože myslel na svojho úbohého otca a na to, aby čertov zdržal čo najdlhšie, až do bieleho dňa. Tak im rozprával a ukazoval, ako sa šiška drží a ako sa musí rukou mrštiť, aby vyletela, kam letieť má. Nie raz, nie dvakrát, neustále to musel ukazovať a rozprávať, lebo tých čertov pribúdalo a pribúdalo, až ich tam stáli obrovské zástupy. I najsilnejší sa učil a bol veľmi rozhnevaný, že nemá po ruke dostatok šišiek. Čerti prešmejdili celé okolie a povyhrabávali alebo zdvihli každú, a predsa to ešte ani zďaleka nestačilo.
Synček bol teraz už taký unavený, že chvíľami ani nevedel, čo vlastne hovorí a robí, noci neubúdalo, zdala sa nekonečná. I do plaču mu bolo jednu chvíľu. Potom sa premohol, pomyslel na otca a hádzal a vysvetľoval nanovo. Zrazu ktorýsi čert hlási, že v celom tom čiernom lese nie je jediná šiška.
„Dosť,“ prikázal najsilnejší, „vrátime sa ku kartám.“
Synček sa vzchopil a povedal:
„Teraz vás chcem naučiť poriadne zasahovať.“
„Až inokedy,“ odbil ho najsilnejší, „keď narastú nové šišky.“
„Prikáž svojim ľuďom, nech sem prinesú tie odhádzané,“ radil synček. „Hľa, je ich tam veľká kopa, ba hora!“
„Už som povedal,“ zahúkal najsilnejší a posadil sa k ohňu. „Do práce, kamaráti, do práce!“
Celé to pekelné zhromaždenie v podobe zbojníkov zasadlo v niekoľkých kruhoch okolo ohňa a k ohňu prisadli tí, ktorí už raz hrali. Najsilnejší sa obzeral, niekam odložil karty. Uzrel ich, ležali vedľa synčeka.
„Podaj mi ich!“ prikázal a natiahol ruku.
Synček ich vzal a hodil do ohňa.
„Čo si sa opovážil!“ strašne zareval najsilnejší a po ňom sa dali do revu aj všetci ostatní. „To draho zaplatíš!“
Po úbočiach i dolinami hrmel ten rev a trvalo chvíľu, kým utíchol, najsilnejší chcel hovoriť.
Neprehovoril. Veľký rev zobudil všetky zvieratá v našich horách, ale aj ľudí, ktorí spali ďaleko odtiaľto. Zobudil aj bažanty kohúty a tie zaspievali. Prichádzalo ráno, a tým prestávala moc všetkých diablov.
I zmizli čerti a synček videl, ako z kopy kamenia vyskočila laň, biela ako napadnutý sneh. Vyskočila, pozrela sa naň a potom zmizla. Poznal on, že je to duša jeho otca, a v pohnutí si vydýchol.
Rozprával potom doma, čo sa mu prihodilo, a zaviedol matku i bratov na miesto, kde učil hádzať čertov šiškami. Bolo to ako zrýpané od diviakov a tam ďalej stála nová hora, hora zo šišiek, ktoré diabli hádzali príliš ďaleko.
Chceli teraz synovia preniesť svojho otca na cintorín a pochovať do zeme, lebo vedeli, že už bude mať navždy svätý pokoj. „Nie, nerobte to,“ povedala im matka. „Bol hájnik a mal rád les. Tak nech tu odpočíva aj po smrti. Koniec koncov nezáleží na tom, kde človek leží, ale na tom, či má dušu čistú.“