Maruška a medveď

Kde bolo, tam bolo, žili raz dedko a babka a mali vnučku Marušku.
Raz sa dievčatá z dediny vybrali do lesa na huby a na jahody a zastavili sa aj po Marušku.
„Dedko, babka,“ prosila Maruška, „kamarátky idú do lesa, pustite aj mňa!“ Dedko a babka povedali:
„No dobre, ale pozeraj sa držať v húfe, aby si nezablúdila.“ Dievčatá došli do lesa a hneď sa pustili do hľadania húb a zbierania jahôd. Maruška chodila medzi stromami, obišla jeden, obišla druhý, tam ju zlákal mladý porast, tam krík, až stratila kamarátky z očí a zablúdila.
Volala, kričala, ale nikto sa neozýval. Kamarátky ju nepočuli. Maruška chodila lesom, chodila sem a tam, už vôbec nevedela, kde je. Nohy ju zaniesli ďaleko, do nepreniknuteľnej húštiny. A tam zrazu uvidela chalúpku. Zaklopala, ale nikto sa neozval. Strčila do dverí a tie sa samy otvorili.
Maruška vošla dovnútra a sadla si na lavicu pod oknom. Sedela a rozmýšľala, kto asi v chalúpke býva a prečo tu nikoho nevidí.
A bolo to tak: V tej chalúpke býval obrovský medveď. Lenže práve nebol doma, odišiel do lesa. Večer sa medveď vrátil, našiel Marušku a mal poriadnu radosť.
„Huhuhu,“ zamrmlal, „teraz ťa už nikam nepustím. Budeš bývať so mnou. Budeš mi kúriť, variť mi kašu a každý deň ma tou kašou pekne nakŕmiš.“
Maruška si poplakala, ponariekala, ale čo jej zostávalo. Musela ostať v medveďovej chalúpke.
Chlpáč chodil na celé dni do lesa a vždy Marušku upozorňoval, aby bez jeho dovolenia z domu ani nos nevystrčila.
„A ak ujdeš,“ hrozil, „aj tak ťa nájdem a potom ťa zjem.“ Maruška začala rozmýšľať, ako by ušla, keď dookola je všade samý les, keď nemá ani potuchy, na ktorú stranu sa vydať, a opýtať sa nikoho nemôže.
Dlho rozmýšľala, až prišla na nápad. Raz, keď sa medveď vrátil z lesa, povedala mu:
„Medveď, medveď, pusť ma aspoň na jeden deň do dediny, chcela by som babke a dedkovi zaniesť na zub nejakú dobrotu.“
„Kdeže,“ nesúhlasil medveď, „ty by si v lese zablúdila. Daj dobroty mne a ja ich zanesiem do dediny sám.“ Presne to Maruška potrebovala.
Upiekla kopu pirohov, našla obrovskú nôšu a povedala medveďovi:
„Poriadne sa pozeraj, dám pirôžky do tejto nôše a ty ich odnesieš dedkovi a babke. Ale pamätaj, aby si nôšu cestou neodkrýval a pirôžky neujedal! Ja si vyliezem tuto na dubčeka a budem ťa strážiť.“
„No dobre,“ zamrmlal medveď, „daj sem nôšu!“ Ale Maruška mu ešte prikázala:
„Choď pred dom a pozri sa, či neprší.“
Hneď ako bol medveď za dverami, Maruška šup! do nôše a misu s pirôžkami si položila na hlavu.
Medveď sa vrátil, videl, že nôša je pripravená, dal si ju na chrbát a vybral sa do dediny.
Šiel, šiel medveď smrečinou, šiel, šiel medveď brezinou, úžľabinou ťapkal, do kopcov sa driapal. Šiel cestou necestou, nohy ho začali bolieť, a tak si povedal: „Sadnem si na suchý pníček, vezmem si pár pirôžkov.“
Ešte to nedopovedal a Maruška už naňho z nôše volá:
„Ja ťa strážim, ja ťa vidím! Nesadaj si na suchý pníček, neber si pár pirôžkov, k dedkovi, k babke bež do našich domkov!“
„Tá má ale oči,“ čudoval sa medveď, „nič jej neujde.“
Znova vzal nôšu na chrbát a išiel ďalej. Šiel, šiel, dlho šiel, potom mu už nohy prestali slúžiť, driepol si a zabrblal:
„Sadnem si na suchý pníček, vezmem si pár pirôžkov.“
Hneď ako dosadol, už ho Maruška znova z nôše napomínala:
„Ja ťa strážim, ja ťa vidím! Nesadaj si na suchý pníček, neber si pár pirôžkov, k dedkovi, k babke bež do našich domkov!“
Medveď si mohol od údivu hlavu skrútiť:
„To je ale chytráčka! No veď áno. Kto vysoko sedí, ten ďaleko vidí.“ Vstal a pridal do kroku.
Došiel do dediny, našiel chalupu, kde býval dedko s babkou, a začal búchať na dvere:
„Buch ..... buch ..... buch! Otvárajte vráta, odomykajte dvere, nesiem vám pirôžky od vašej Marušky.“
Ale psi hneď zacítili medveďa a vrhli sa naňho. Zbehli sa zo všetkých dvorov a štekali ako zbesilí.
Medveď dostal strach, postavil nôšu pred bránu a uháňal do lesa, akoby mu za pätami horelo.
Rámus vylákal dedka a babku z chalupy. Vyšli pred bránu a tam stojí plná nôša. „Čo asi je v nej?“ hovorila babka.
Dedko nadvihol pirôžky, nazrel dovnútra a nemohol veriť vlastným očiam. V nôši sedí Maruška, živá, zdravá, bez jediného škrabnutia.
Nedá sa ani povedať, akú mali obaja radosť. Objímali vnučku, bozkávali ju a chválili ju, ako múdro medveďa prelstila.