O Červenej čiapočke

Žilo raz jedno milé dievčatko, ktoré si musel obľúbiť každý, len čo ho zbadal, no najviac ho milovala jeho babička, ktorá by mu zniesla aj modré z neba. Raz mu darovala čiapočku z červeného zamatu a tá sa vnučke tak páčila, že nič iné nechcela nosiť, a tak jej začali hovoriť Červená čiapočka.

Raz matka povedala Červenej čiapočke: „Pozri, čiapočka, tu máš kúsok koláča a fľašu vína, zanes to babičke, je chorá a zoslabnutá, tým sa posilní. Vydaj sa na cestu skôr, než bude horúco, choď pekne poriadne a nebehaj z cesty, ak spadneš, fľašu rozbiješ a babička nebude mať nič. A keď vojdeš do izby, nezabudni babičke zaželať dobrý deň a nie aby si sa šmárala po všetkých kútoch.“ „Áno, mamička, urobím, ako si želáte.“ povedala Červená čiapočka, na potvrdenie sľubu podala matke ruku a vydala sa na cestu.

Babička bývala v lese; celú polhodinu cesty od dediny. Keď išla Červená čiapočka lesom, stretla vlka. Vtedy ešte nevedela, aké je to záludné zviera, a ani trochu sa ho nebála. „Dobrý deň, Červená čiapočka!“ povedal vlk. „Ďakujem za želanie, vlku.“ „Kamže tak zavčasu, Červená čiapočka?“ „K babičke!“ „A čo to nesieš v zástere?“ „Koláč a víno; včera sme piekli, chorej a zoslabnutej babičke na posilnenie.“ „Kdeže býva babička, Červená čiapočka?“ „Veď ešte tak štvrťhodinu cesty v lese, jej chalúpka stojí medzi tromi veľkými dubmi, naokolo je lieskové oreší, určite to tam musíš poznať.“ odvetila Červená čiapočka. Vlk si pomyslel: „Toto mladučké, jemnučké mäsko bude iste chutiť lepšie ako tá starena, musím to narafičiť lstivo, aby som zhltol obe.“

Chvíľu išiel vedľa Červenej čiapočky a potom povedal: „Červená čiapočka, pozri na tie krásne kvety, ktoré tu rastú všade naokolo, prečo sa trochu nerozhliadneš? Myslím, že si ešte nepočula vtáčiky, ktoré by spievali tak lahodne. Ty tu kráčaš, ako keby si šla do školy, a pritom je tu v lese tak krásne!“ Červená čiapočka doširoka otvorila oči a keď videla, ako slnečné lúče tancujú cez stromy sem a tam a všade rastie toľko krásnych kvetov, pomyslela si: „Keď prinesiem babičke kyticu čerstvých kvetov, bude mať iste radosť, času mám dosť, prídem akurát.“ A zbehla z cesty do lesa a trhala kvety. A keď jeden odtrhla, zistila, že o kus ďalej rastie ešte krajší, pobehla k nemu, a tak sa dostávala stále hlbšie do lesa.

Ale vlk bežal rovno k babičkinej chalúpke a zaklopal na dvere. „Kto je tam?“ „Červená čiapočka, čo nesie koláč a víno, otvor!“ „Len stlač kľučku,“ zvolala babička: „som príliš slabá a nemôžem vstať.“ Vlk vzal za kľučku, otvoril dvere a bez slova išiel rovno k babičke a prehltol ju. Potom si obliekol jej šaty a nasadil jej čepiec, ľahol si do postele a zatiahol záves.

Zatiaľ Červená čiapočka pobehovala medzi kvetmi, a keď ich mala náruč takú plnú, že ich viac nemohla pobrať, vtedy jej prišla na um babička, a tak sa vydala na cestu za ňou. Podivila sa, že sú dvere otvorené, a keď vošla do izby, všetko jej prišlo také čudné, že si pomyslela: „Dobrotivý Bože, je mi dnes akosi úzko a inokedy som u babičky tak rada.“ Zvolala: „Dobré ráno!“ Ale nedostala žiadnu odpoveď. Išla teda k posteli a odtiahla záves; ležala tam babička a mala čepiec stiahnutý hlboko do tváre a vyzerala akosi čudne.

„Ach, babička, prečo máš tak veľké uši?“ „Aby som ťa lepšie počula.“ „Ach, babička, prečo máš tak veľké oči?“ „Aby som ťa lepšie videla.“ „Ach, babička, prečo máš tak veľké ruky?“ „Aby som ťa lepšie objala.“ „Ach, babička, prečo máš tak strašnú papuľu?“ „Aby som ťa lepšie zožrala!!“

Len čo vlk tie slová vyslovil, vyskočil z postele a úbohú Červenú čiapočku prehltol. Keď si teraz uhasil svoju žiadostivosť, ľahol si späť do postele a zaspal a zo spánku začal mocne chrápať.

Práve šiel okolo chalúpky poľovník a pomyslel si: „Tá starenka ale chrápe, musím sa na ňu pozrieť, či niečo nepotrebuje.“ Vošiel do izby, a keď pristúpil k posteli, uvidel, že v nej leží vlk. „Tak predsa som ťa našiel, ty starý hriešnik!“ zvolal poľovník: „Už dlho striehnem na teba!“ Strhol z pleca pušku, ale potom mu prišlo na um, že vlk mohol zožrať babičku a mohol by ju ešte zachrániť. Nestrelil teda, ale vzal nožnice a začal spiacemu vlkovi parať brucho. Len čo urobil pár rezov, uvidel červenať sa čiapočku a po pár ďalších rezoch vyskočilo dievčatko von a volalo: „Ach, ja som sa tak bála, vo vlkovi je čiernočierna tma.“ A potom vyliezla von aj živá babička; sotva lapala dych. Červená čiapočka potom nanosila obrovské kamene, ktorými vlkovi brucho naplnili, a keď sa ten prebudil a chcel utiecť, kamene ho tak strašne ťažili, že klesol k zemi nadobro mŕtvy.

Tí traja boli spokojní. Poľovník stiahol vlkovi kožušinu a odniesol si ju domov, babička zjedla koláč a vypila víno, ktoré Červená čiapočka priniesla, a opäť sa zotavila. A Červená čiapočka? Tá si sväto prisahala: „Už nikdy v živote nezídem z cesty do lesa, keď mi to mamička zakáže!“

O Červenej čiapočke sa ešte rozpráva, že keď šla raz zase k babičke s bábovkou, stretla iného vlka a ten sa jej tiež vlichotil a snažil sa ju zviesť z cesty. Ale ona sa tomu vyhla a kráčala rovno k babičke, kde hneď povedala, že stretla vlka, ktorý jej síce zaželal dobrý deň, ale z očí mu pozerala zlomyseľnosť. „Keby to nebolo na verejnej ceste, iste by ma zožral!“ „Poď,“ povedala babička: „zatvoríme dobre dvere, aby nemohol dovnútra.“ Čoskoro nato zaklopal vlk a zavolal: „Otvor, babička, ja som Červená čiapočka a nesiem ti pečivo!“ Tie dve však ostali ticho a neotvorili.

Tak sa ten sivák plazil okolo domu a načúval, potom vyliezol na strechu, aby tam počkal, kým Červená čiapočka pôjde večer domov, potom ju v tme schmatne a zožerie. Ale babička zlé vlkove úmysly odhalila. Pred domom stáli obrovské kamenné necky, tak Červenej čiapočke povedala: „Vezmi vedro, dievčatko, včera som varila klobásy, tak tú vodu nanosíme von do necieb.“ Keď boli necky plné, stúpala vôňa klobás hore až k vlkovmu čuchu. Zavetril a naťahoval krk tak ďaleko, že sa na streche viac neudržal a začal kĺzať dolu, kde spadol priamo do necieb a biedne sa utopil.

A tak šla Červená čiapočka večer spokojne domov a nič zlé sa jej nestalo.