Neuveriteľné dobrodružstvá troch poľovníkov

Traja poľovníci prišli k slaniskú striehnuť na jeleňa, ale jeden o druhom nevedeli. Jeleň vyšiel, všetci traja namierili a súčasne vystrelili. Potom išli všetci traja jeleňa stiahnuť.
Svorne ho stiahli a ten najstarší z nich povedal:
„Zastrelili sme toho jeleňa všetci traja a jeden o druhom sme nevedeli. Patrí teda každému z nás celý a podeliť sa oňho nemôžeme. Urobíme to takto: Sadneme si pri ohni a každý z nás bude rozprávať, čo sa mu prihodilo. A čie rozprávanie bude najzaujímavejšie, tomu dáme jeleňa.“
Všetci s ním súhlasili. Rozložili oheň, posadali si okolo neho a najmladší začal rozprávať:
„Raz tak chodím po lese a tu počujem chrochtanie. Vydal som sa tým smerom, chrochtanie sa už ozývalo celkom blízko, ale stále som nič nevidel. Vyliezol som teda na strom, a ako som tak pozeral, vidím, že úžľabinou ide obrovský diviak. Namieril som naň a vystrelil, ale netrafil som. Znova som nabil a vystrelil ..... zase vedľa. Nabil som tretíkrát, starostlivo som zamieril a trafil som diviaka pod ucho. Zvalil sa a bolo po ňom.
Taký veľký diviak som ešte nevidel a povedal som si, že si ho musím premerať. Sadol som si naň a meriam. Zrazu cítim, ako sa dvíha vietor, spočiatku slabý, len lístie padalo zo stromov, potom silnejší a nakoniec to zafičalo tak silno, až som sa bál, že ma vietor z diviaka zhodí. Pevne som sa chytil diviaka za kly a pozerám sa, čo to? Nad nami krúžil nesmierne veľký orol. Schmatol diviaka aj so mnou a vyniesol nás na vysokú skalu, kde mal hniezdo. Bolo to tak vysoko, že na útek nebolo ani pomyslenia. Tam nás orol položil a zase odletel.
Keď bol preč, obzrel som sa a uvidel som v tom hniezde kopu ľudských kostier. Naokolo boli porozhadzované zbrane a ja som si povedal: So mnou je koniec, odtiaľto už nevyviaznem, tak aspoň zhodím dolu nejaké tie zbrane, snáď ich tam raz niekto nájde a napadne ho, čo sa stalo. Nazbieral som zbraní plné náruče a hodil som ich dolu. Potom som sa posadil a premýšľal som.
Ako tak sedím, priletelo dve orlíčatá a sadli si do hniezda. Až priletí ich matka, myslím si, pustia sa do mňa. Skočil som medzi ne a jedno z tých orlíčat som podrezal. Potom som mu rýchlo odseknul krídla a pevne som si ich priviazal k rukám. Aj tak je po mne, tak nech ma aspoň orly nezožerú, povedal som si a vyskočil som z hniezda. Začal som krídlami mávať a hľa, vyletel som ešte vyššie. Tak som krídla roztiahol a pomaly som krúžil, až som dosadol na zem. A z tých zbraní, čo som vyhodil z hniezda, som si vybral tuto dýku a tuto šabľu,“ povedal najmladší poľovník a ukázal im svoju dýku a šabľu. „Tak toto som zažil ja. Teraz mi povedzte, čo ste zažili Vy.“
Prostredný sa dal do rozprávania:
„Ja som raz v lese zastrelil srnku. Stiahol som ju, vypitval, odniesol do svojej búdy, potom som napichol kus vnútorností na ražeň a začal som ich opekať.
Tu sa ku mne z lesa prikradol lesný muž a sadol si oproti mne. Privoňal k mäsu, a ako bolo ešte nedopečené, začal ho trhať z ražňa a pchať si ho do huby. Nepovedal som nič a napichol som na ražeň celé stehno. Hneď ako začalo voňať, pustil sa lesný muž aj do neho. Napchal sa, rozvalil sa pri ohni a zaspal.
Sotva zaspal, pritiahol som z lesa poriadny klát a prikryl som ho svojím kožuchom. Do pušky som nabil dve guľky a skryl som sa za krovie. Netrvalo dlho a lesný muž sa prebudil. Pozrel sa na ten klát, a keďže myslel, že som to ja, ľahol si naň svojou ostrou hruďou a rozštiepil ho na dva kusy. Vystrelil som naňho, lesný muž zareval a zmizol v lese.
Ráno som sa vydal po jeho stope. Prišiel som k akejsi chyži opretej o skalu a z tej sa ozýval plač a nárek. Vošiel som dnu. Visela tam kolíska z jeleňej kože a v nej ležalo nemluvňa. Keď ma zbadalo, pretrhlo popruhy a skočilo po mne. Dlho sme zápasili, kým som ho premohol. V kúte sedeli tri ženy a nariekali.
„Čo je s tou obludou, čo sem prišla?“ opýtal som sa ich.
„To my nevieme. Včera sa vrátil celý nesvoj, zavrel sa tamto v tej komore a odvtedy nevystrčil nos.“ odpovedali mi.
Varovali ma, aby som tam nechodil, ale ja som na to nedbal a vrazil som do tej komory. Lesný muž tam ležal mŕtvy. Vrátil som sa k ženám a hovorím im:
„Prečo plačete? To je Vám ľúto obludy?“
„Ale kdeže, tých nám ľúto nie je. Samy nad sebou plačeme, samy seba ľutujeme.“ povedali mi.
„A prečo sa ľutujete?“
„My sme tri sestry. Vyšli sme si do lesa a lesný muž nás chytil a odvliekol sem. Plačeme preto, že o nás nikto nevie a že nemáme čo jesť.“ odpovedali mi.
„Tým sa netrápte,“ povedal som im. „Ak viete, odkiaľ ste, ja Vás domov odvediem.“
„Chvála bohu, snáď máme predsa aspoň trochu šťastia.“ zaradovali sa ženy.
„Mal ten lesný muž nejaký majetok?“ opýtal som sa ich.
„Dva krčahy zlata,“ povedali.
Vzali tie krčahy a ja som ich odviedol do ich dediny. O to zlato som nestál, ale ony mi predsa jeden krčah dali, a rozlúčili sme sa. To je moja príhoda,“ skončil prostredný poľovník.
Tak prišiel rad na tretieho.
„Ja zase som si raz povedal, že najviac zveri je určite v lese, kam ešte ľudská noha nevkročila. Vydal som sa taký les hľadať. Idem a idem, a keď som si už myslel, že takto ďaleko sa určite ešte nikto nedostal, zastihla ma noc. Rozostlal som kožuch a uložil som sa na spanie.
Skoro ráno som sa zase vydal na cestu. Chodil som po tom lese sem a tam, a tu som začul z hlbín lesa ľudské hlasy. To sa mi len niečo sníva, povedal som si a išiel som ďalej.
Ale hlasy sa ozvali znova, a tak som sa vydal tým smerom. A zvláštna vec. Zrazu som natrafil na ohradu plnú zveri ..... jeleňov a laní. A medzi nimi sa prechádzali starec so starenou. Kúsok ďalej mali vedro, do ktorého liali mlieko tých laní, a pri tom vedre sa hralo dievčatko.
V tej chvíli jeden neposlušný jelenčiak odbehol od matky a nechcel sa dať chytiť. Starec behal za ním celý zadýchaný, ale dohnať ho nemohol.
„Len ho nechaj, neposlušníka,“ povedala tá stará, „však on uvidí, až sa dostane do rúk tamtomu poľovníkovi.“
Ja som sa dlho nerozmýšľal, namieril som na toho jelenčiaka a bác! A v tej chvíli zmizla ohrada aj jelene, po starene a starcovi ani stopy, len ranený jelenčiak sa zmietal na machu a vedľa neho stálo dievčatko.
Prišiel som k nim, oboch som si naložil na chrbát a vrátil som sa domov.
Doma som zavolal babu a hovorím:
„Pozri, čo Ti nesiem!“
Deti nemáme a milé dievčatko sa u nás malo ako v bavlnke. Hýčkali sme ho, tým najjemnejším mäskom sme ho kŕmili, až z neho vyrástlo pekné dievča.
Bola urastená, štíhla ako prútik, vedela sa dobre správať a ani trochu hlúpa nebola. Zo všetkého najlepšie sa naučila šiť. A ako sa také veci rýchlo rozchýria, čoskoro si k nej chodili dávať šiť až zo susedných dedín a všetci boli nesmierne spokojní.
Vždy, keď som prišiel domov, nechala šitie a bežala mi oproti.
„Ty už si tu, oco? Akože si sa mal celý deň? Ukáž šaty, zašijem Ti ich a vyperiem!“
A tak to šlo stále. Starala sa o mňa, ako mohla. Veľkú radosť som z nej mal.
Kde sú pekné dievčatá, tam sa s chlapcami zvyčajne dvere nezatvoria. Ale za ňou nikto nechodil. A ona si tiež žiadneho chlapca ani nevšimla. Bolo nám to čudné, hovorili sme si: Je dobre, že zostáva stále s nami, ale čo že ani kamarátky nemá?
Jedného dňa prišla za mnou, objala ma okolo krku a hovorí:
„Oco.“ Potom si sadla vedľa mňa a len smutne pozerala.
„Čože je, dcérka?“ pýtam sa jej.
„Ty ma už nikdy neodvedieš späť?“ povedala mi.
Strhol som sa, ale nepovedal som nič. Babe som to ani nepovedal, darmo by sme obaja zaplakali. Vzal som pušku a išiel som na poľovačku.
O nejaký čas, keď som už myslel, že na to zabudla, prišla zničoho nič zas. Sadla si, a keď som sa jej opýtal, čo jej je, povedala mi zase to isté. Čo som mal robiť? Povedal som to babe, tá sa rozplakala, a ja, aby som tomu ušiel, som išiel zas na poľovačku.
A keď sa ma opýtala tretíkrát, prečo ju neodvediem späť, videl som, že na to myslieť neprestane. A rozhodol som sa, že ju teda odvediem.
Baba nám pripravila jedlo na cestu a išli sme. Tešila sa ako malá: Už ideme domov! Už ma vedú k otcovi! Celou cestou si pospevovala, veselo rozprávala a ja som mlčal ako zarezaný.
Tak sme išli, až sme prišli do toho lesa. Na mieste, kde stála ohrada, sme sa zastavili a obzeráme sa. A ona stále hovorí akoby nič.
„Sem si tiež chodil loviť, oco? Tu si tiež strieľal srnky?“
Ale ja som zo seba nemohol slovo vypraviť.
Zrazu sa opýtala:
„Prečo len nezložíš tú kabelu, čo tamto visí?“
Pozerám a naozaj, na jednom strome visela akási kabela.
Obzrel som sa, ale nikde nič, dievča bolo preč.
Tak som zložil tú kabelu a pozerám ako obarený: bola plná zlata. To mi dala za výchovu. Ale zlato mi ju nahradiť nemohlo.“
Keď tretí poľovník dorozprával svoj príbeh, všetci sedeli mlčky pri ohni. Nevedeli, komu patrí jeleň. A tak ho nakoniec rozdelili, každý si vzal svoj diel a rozišli sa do svojich domovov.