Ako ovečky v núdzi spoznali priateľa

Ovečka Bela nebola celkom obyčajnou ovečkou, ktorá zapadá do bežného ovčieho stáda. Ako jediná vedela zložiť svoj zvonček, a tak sa mohla nepozorovane vytratiť v ústrety novým dobrodružstvám. Pri jednom takom dobrodružstve sa dokonca skamarátila s vlkom. Ale to už všetko dobre vieme. Teraz však bude chcieť ovečka Bela vlka stádu predstaviť. Ako jej to pôjde? No sami posúďte...
Od chvíle, keď ovečka prvýkrát s vlkom hovorila, uplynulo niekoľko dní. Trávila s ním všetky voľné chvíle, teda chvíle, keď sa dokázala nepozorovane vytratiť. A že to dalo poriadnu prácu, lebo predákovmu zraku neujde ani tá najmenšia myš. Veľmi dobre im bolo spolu, lebo ovečka Bela sa mohla pozerať na svet aj vlčím pohľadom a vlk zasa tým ovčím, a preto bolo neustále čo objavovať!
No a raz sa Bela rozhodla, že je ten správny čas predstaviť vlka aj ostatným ovciam. A tak predstúpila pred najskúsenejšiu ovcu v stáde a povedala, že má nového kamaráta a že by ho rada predstavila. „Bééé, to sa vie, že ho rady spoznáme, bééé“, bečali ovce jedna cez druhú. Potom ale ovce vycítili vo vzduchu nebezpečenstvo, aj pes Áro zbystril pozornosť! A keďže ovečka Bela vedela, že jej kamaráta vlka, ktorý sa krčí za vzdialeným krom, je cítiť na míle ďaleko, nečakala na nič a spustila:

...„Avšak nemusíte sa báť,
že chcem niekoho predstaviť!
Slušne vychovaný je,
nijakú zlobu nekryje
a hoci zuby ostré má,
iba sa nimi usmeje, hľa!
nás ovce má skutočne rád,
vlk – pravý kamarát!“...

Ale to už ovce nervózne prešľapovali, ako vlka cítili, a veľká ovca spustila:

„Nie tak hrr, ty ovca hlúpa, lebo si vykrútim krk,
snáď som zle počula, že tvoj kamarát je vlk?
Vlk ten smradľavý má dych,
po ktorom vädne aj lesný mach,
vlk ten zuby ostré má,
ktorými ťa roztrhá,
s ovcou má kulinárske úmysly,
tak prestaň hovoriť nezmysly!

Ak chceš o niečo dlhšie žiť,
nechaj vlka vlkom byť!
My sme ovce, on vlk je,
tam priateľstvo nevznikne!
Veď medzi vlkom a ovcou svár,
dosiaľ nikto nerozťal!“

A len čo to najvyššia ovca dopovedala, začali ostatné ovce jednohlasne bečať naspamäť naučené ovčie pravidlo:

„Bééé, bééé, béé,
pred vlkom sa ovca chráň,
lebo horší je než dračia saň!
Na vlka si pozor daj,
rýchlo pred ním utekaj!
béé, béé, béééé...“

A tak ovečka odišla s nepochodenou. Keď to povedala vlkovi, ten z toho mal takmer vlčiu traumu! Veď si kožuch o ostružiny dvakrát rozčesával a o fialky sa obtieral, aby sa navoňal. A predsa oň nemajú záujem! Dlho mu musela ovečka Bela vysvetľovať, že strach oviec je úplne oprávnený, lebo nie každý vlk je taký elegán. A že aj napriek tomu, že sa fialkami navoňal, vlčí pach jednoducho neprekryje. A tak si povedali, že to vlčie zoznámenie nechajú na vhodnejšiu chvíľu. To ešte ale netušili, že tá vhodnejšia chvíľa príde rýchlejšie, než by ktokoľvek čakal.

Jedného krásneho večera sa ovečky pásli samy. Tentoraz ich nestrážil pes Áro a toho dobre využil všetkými masťami mazaný, hrozivý a nemilosrdný vlk, ktorý sa tadiaľto potuloval. Kým by si povedal švec, skočil medzi ovce a tie začali bezhlavo pobehovať sem a tam! „Béé, pomóóóc, bééé“, bečali jedna cez druhú! Také zúfalé volanie o pomoc začul aj Belin kamarát, náš slušne vychovaný vlk! Ani chvíľu nemeškal a skočil do stáda k hrozivému vlkovi. Ten, ako ho uvidel, spustil:

Vrrrrrrr….
Ahoj vlčí braček, ako sa máš?
Aj ty vidíš ovce, kam sa pozeráš?
Snáď je to len vlčie blúznenie,
lebo nájsť toľko oviec je fakt umenie!
Tak poďme si do papule dať,
ovčie mäsko ja fakt rád!
…vrrrrr….

Ale náš vlk sa nedal odradiť strach naháňajúcim vrčaním. Naopak, tiež začal vrčať a spustil:

„…vrrrr, vrrrrr, vrrr….
Nechaj toho, smradľavý vlku,
až mi z teba vyschlo v krku!
Mám ovečky veľmi rád,
lebo som ich kamarát,
ty choď a nechaj nás byť,
odteraz chcem inak žiť!
Už naspamäť viem vetu,
že zvládam ovčiu etiketu,
a ak ma budú chcieť,
budem tu s nimi žiť!
Tak nás nechaj a choď preč,
už ťa viac nechcem vidieť.
…vrrrr, vrrrrrr…“

potom nastala tá najstrašnejšia vlčia bitka. Vlci sa škriabali, hrýzli, za chvost ťahali, zuby na seba vycerili…už, už sa zdalo, že to náš vlk „dobrák“ neprežije a s ovečkami bude beda! Potom ale pozbieral všetku silu, čo našiel, a vlka odohnal. Ten pelášil preč, ako mu len nohy stačili, ani sa neobzeral. Krvi by sa v ovečkách nedorezal. Stáli tam ako pribité. Preto náš vlk využil chvíľu ticha a skúsil sa riadne predstaviť, jednoducho tak, ako sa na vlka patrí a sluší:

„Možno by ste neuhádli,
že ma slušne vychovali,
strašným vlkom mám byť,
ja sa však chcem priateliť!
Aj keď zuby ostré mám,
nijakú zlobu neskrývam,
snáď aj vyzerám trochu do sveta,
zvládam ovčiu etiketu,
tak prosím, šancu mi dajte,
do svojej ovčej partie ma vezmite!“
Ale to už okolo vlka ovečky skákali a tancovali a samozrejme, že ho k sebe do partie zobrali. Lebo ako sa hovorí: v núdzi poznáš skutočného priateľa!