Obušku, z vreca von!

Pred dávnymi časmi žil jeden krajčír a ten mal troch synov a jedinú kozu. A tá koza, pretože ich všetkých živila svojím mliekom, musela mať dobrú pašu. Každý deň ju na najlepšiu pašu vodili jeden po druhom krajčírovi synovia.
Raz ju zaviedol ten najstarší syn Radomil na cintorín, kde rástla tá najkrajšia burina. Nechal ju tam žrať a pobehovať celý deň. Večer, keď bol čas ísť domov, sa jej opýtal:
„Kozo, či si sýta?“
Koza odvetila:
„Ja brucho plnučké mám,
už ani lístoček nezožuvám!“
„Tak poďme domov!“ povedal Radomil, vydali sa chodníčkom a zaviedol ju do chliavika a tam pevne priviazal.
„Nuž,“ povedal starý krajčír: „mala koza dosť paše?“
„Áno,“ odvetil Radomil: „tak brucho plnučké má, že ani lístoček nezožuje.“
Ale otec sa chcel sám presvedčiť, išiel do chliavika, pohladkal milé zviera a opýtal sa:
„Kozo, či si sýta?“
Koza odvetila:
„Ako môžem byť ja sýta,
keď behám roklinou,
nenašla som vetvu hlohu
ani žihľavu jedinú!“
„Čo to počujem!?“ zvolal krajčír, vybehol von a volal na Radomila: „Ach, ty luhár, vravel si, že koza je sýta, a zatiaľ si ju nechal hladovať!“
A v tom hneve strhol lakeť zo steny a Radomila vyprášil z domu preč.
Druhého dňa bol na rade prostredný syn Dalimil, ktorý našiel na konci záhrady šťavnatý plot, kde kozu nechal, aby ho dočista spásla. Večer, keď bol čas ísť domov, sa jej opýtal:
„Kozo, či si sýta?“
Koza odvetila:
„Ja brucho plnučké mám,
už ani lístoček nezožuvám!“
„Tak poďme domov!“ povedal Dalimil, vydali sa chodníčkom a zaviedol ju do chliavika a tam pevne priviazal.
„Nuž,“ povedal starý krajčír: „mala koza dosť paše?“
„Áno,“ odvetil Dalimil: „tak brucho plnučké má, že ani lístoček nezožuje.“
Krajčírovi to ale nedalo pokoj, išiel do chliavika a opýtal sa:
„Kozo, či si sýta?“
Koza odvetila:
„Ako môžem byť ja sýta,
keď behám roklinou,
nenašla som vetvu hlohu
ani žihľavu jedinú!“
„Ten bohaprázdny darebák!“ kričal krajčír: „Aj toto úbohé zviera nechal hladovať!“ Vybehol von a vyhnal ranami svojho lakťa z domu aj Dalimila.
Rad prišiel na tretieho syna Jaromila, ktorý chcel splniť tú úlohu čo najlepšie, a tak našiel húštinu so šťavnatým lístím a tam nechal kozu žrať. Večer, keď bol čas ísť domov, sa jej opýtal:
„Kozo, či si sýta?“
Koza odvetila:
„Ja brucho plnučké mám,
už ani lístoček nezožuvám!“
„Tak poďme domov!“ povedal Jaromil, vydali sa chodníčkom a zaviedol ju do chliavika a tam pevne priviazal.
„Nuž,“ povedal starý krajčír: „mala koza dosť paše?“
„Áno,“ odvetil Jaromil: „tak brucho plnučké má, že ani lístoček nezožuje.“
Krajčír mu ale neveril, išiel za kozou a opýtal sa jej:
„Kozo, či si sýta?“
Koza odvetila:
„Ako môžem byť ja sýta,
keď behám roklinou,
nenašla som vetvu hlohu
ani žihľavu jedinú!“
„Ach, ten arcilúhár!“ kričal krajčír: „Jeden bohaprázdny a svoje povinnosti zanedbávajúci ako druhý! Viac si zo mňa blázna robiť nebudete!“
Od zlosti celý bez seba vybehol von a tak mocne zbil lakťom aj úbohého Jaromila, že ten z domu ušiel.
Druhého dňa vošiel krajčír do chliavika, maznal sa s kozou a povedal:
„Poď, milé zviera, ja ťa sám zavediem na pašu.“
A viedol ju chodníčkom k zelenej ohrade pod ovčínom, kde sa koza s chuťou pustila do žrádla. Večer, keď bol čas ísť domov, sa jej opýtal:
„Kozo, či si sýta?“
Koza odvetila:
„Ja brucho plnučké mám,
už ani lístoček nezožuvám!“
„Tak poďme domov!“ povedal krajčír, vydali sa chodníčkom a zaviedol kozu do chliavika a tam pevne priviazal. Keď odchádzal, ešte raz sa k nej obrátil a povedal spokojne:
„Teraz si teda konečne sýta!“
Ale koza sa k nemu lepšie nemala a zvolala:
„Ako môžem byť ja sýta,
keď behám roklinou,
nenašla som vetvu hlohu
ani žihľavu jedinú!“
Keď to krajčír započul, užasol a teraz pochopil, že svojich troch synov vyhnal bezdôvodne.
„Len počkaj!“ vykríkol: „Ty nevďačné stvorenie, vyhnať ťa je príliš málo, ja ťa poznačím tak, že sa medzi poriadnymi ľuďmi viac neukážeš.“
Priskočil, schmatol svoju britvu, kozi namydlil hlavu a potom ju tou britvou oholil. A keďže lakťa by bola škoda, schmatol bič a uštedril jej toľko rán, že mocnými skokmi utekala preč. Keď teraz krajčír sedel vo svojom dome sám, zmocnil sa ho veľký smútok a rád by svojich synov znova mal pri sebe, ale nikto nevedel, kam sa podeli.
Ten najstarší Radomil išiel do učenia k jednému stolárovi, učil sa usilovne a neúnavne, a keď uplynul stanovený čas, kedy sa mal vydať znova na cestu, daroval mu jeho majster stolček, na ktorom nič zvláštne nebolo, bol z obyčajného dreva, ale mal jednu podivuhodnú vlastnosť. Keď ho niekto postavil a povedal: „Stolčeku, prestri sa!“, vtedy sa ten stolček náhle pokryl čistým obrusom a na ňom stál tanier, nôž, vidlička a misy s vareným i pečeným jedlom a veľký pohár s červeným vínom žiaril, až sa srdce smialo.
Radomil si pomyslel: „Toho budem mať dosť na celý život!“ a s dobrou náladou ťahal svetom a nestaral sa o to, či je tam dobrý alebo zlý hostinec a či vôbec nejaký nájde alebo nie. V hostincoch sa na jedlo ani nezastavoval, ale na poli, v lese alebo na lúke, ako mal práve chuť, zložil zo chrbta stolček, postavil ho pred seba a povedal:
„Stolčeku, prestri sa!“
A bolo tu, čo si srdce žiadalo.
Nakoniec mu prišlo na um, že by sa mohol vrátiť k otcovi, že ho hnev azda prešiel a so stolčekom ho rád prijme späť. A stalo sa, že na ceste domov raz večer prišiel do hostinca, ktorý bol plný hostí. Oni ho privítali a pozvali ho, aby si k nim prisadol a s nimi sa najedol, inak ťažko niečo na jedenie ešte dostane.
„Nie,“ odvetil Radomil: „tých pár súst vám od úst nevezmem, buďte radšej vy mojimi hosťami!“
Oni sa smiali a mysleli si, že si z nich robí žarty. Ale Radomil postavil svoj drevený stolček doprostred izby a povedal:
„Stolčeku, prestri sa!“
V okamihu bol stolček obsypaný jedlom tak lákavým, že takéto by hostinský nikdy neuvaril, taká príjemná vôňa stúpala hosťom do nosov.
„Len si berte, priatelia!“ povedal Radomil a tí hostia, keď videli, ako to je, nedali sa dvakrát pobádať, nahrnuli sa sem, vytiahli nože a mocne si brali. A čo bolo najpodivuhodnejšie, keď sa misy vyprázdnili, vtedy sa na ich mieste znova objavili plné. Hostinský stál v kúte a pozoroval tie veci, nevedel, čo by na to povedal, ale pomyslel si:
„Takého kuchára by si vo svojom hostinci naozaj potreboval.“
Radomil a jeho spoločníci sa veselili až do neskorej noci, nakoniec sa hostia uložili na spánok a Radomil išiel tiež do postele; svoj čarovný stolček postavil k stene.
Ale hostinskému to nedalo pokoj, až ho napadlo, že v komore so starinami stojí jeden starý stolček, ktorý vyzerá práve tak, tak ho potichu priniesol a vymenil ho za ten čarovný. Druhého rána zaplatil Radomil za nocľah, schmatol nič netušiac, že je falošný, svoj stolček a išiel svojou cestou. Okolo poludnia prišiel k otcovi, ktorý ho privítal s veľkou radosťou.
„Nuž, syn môj, čomu si sa vo svete naučil?“ opýtal sa Radomila.
„Otče, stal som sa stolárom.“
„To je dobré remeslo,“ odvetil starec: „Ale čo si to z vandrovky priniesol?“
„Otče, to najlepšie, čo som priniesol, je tento stolček.“
Krajčír si ho poobzeral zo všetkých strán a povedal:
„No, to nie je žiadny majstrovský kúsok, je to len starý a škaredý stolček.“
„Ale to je Stolček, prestri sa!“ odvetil Radomil: „Lebo keď ho postavím a poviem mu, aby sa prestrel, tu na ňom stojí hneď to najlepšie jedlo a víno k tomu, až sa srdce smeje. Pozvite teraz všetkých príbuzných a priateľov, nech sa raz dobre pohostia a občerstvia, lebo ten stolček nasýti všetkých.“
Keď bola spoločnosť pokope, postavil Radomil stolček doprostred izby a povedal:
„Stolčeku, prestri sa!“
Ale stolček sa ani nepohol a zostal prázdny ako každý iný stôl, ktorý reči ľudí nerozumie. Vtedy úbohý Radomil pochopil, že mu stolček vymenili, a zahanbil sa, že vyzerá ako luhár. Príbuzní sa mu vysmiali a museli sa vrátiť domov nenajedení a nenapití. Jeho otec vzal zasa ihlu a niť a venoval sa ďalej krajčírstvu. Radomil išiel pracovať k jednému majstrovi.
Dalimil prišiel k jednému mlynárovi a dal sa k nemu do učenia. Keď uplynul rok, povedal mu majster:
„Pretože si bol usilovný v práci, tak ti dám jedného zvláštneho oslíka, neťahá voz ani nenosí vrecia.“
„A načo mi teda bude?“ pýtal sa Dalimil.
„Pľuje zlato,“ odvetil mlynár: „keď ho postavíš na obrus, povieš čarovnú formulku Briklebrit! tu ti to predobré zviera napľuje zlatky spredu aj zozadu.“
„Tak to je krásny dar!“ povedal Dalimil, poďakoval majstrovi a ťahal do sveta. Keď potreboval peniaze, stačilo povedať oslíkovi: „Briklebrit!“ a tu pršali zlatky a nepotreboval k tomu viac námahy, ako ich pozbierať zo zeme. Kamkoľvek prišiel, bolo mu dobre, kto je bohatý, je aj obľúbený, lebo mešec mal stále plný. Keď nejaký čas tým svetom ťahal sem a tam, tu si pomyslel:
„Musíš svojho otca rýchlo vyhľadať, keď prídeš s tým zlatým oslíkom, možno na svoj hnev zabudne a teba zase rád prijme.“
A stalo sa to tak, že dorazil do toho istého hostinca, v ktorom jeho staršiemu bratovi stolček vymenili. Viedol oslíka a hostinský mu chcel zviera vziať a priviazať, ale Dalimil povedal:
„Len sa nenamáhajte, svojho sivka si zavediem do stajne sám, priviažem ho tiež sám, lebo musí vedieť, kde bude stáť!“
Hostinskému to prišlo čudné, pomyslel si, že ten, kto sa musí starať sám o svojho osla, asi nemá na zaplatenie, ale cudzinec siahol do mošny, vytiahol dva zlatky a povedal, že mu má pripraviť niečo dobré. Vtedy hostinský vyvalil oči, bežal a hľadal to najlepšie, čo by mohol hosťovi predložiť. Po hostine sa Dalimil opýtal, čo je dlžný, hostinský ho nechcel ušetriť, a tak mu povedal, že musí ešte položiť dva zlatky. Dalimil siahol do mošny, ale jeho zlato bolo preč.
„Počkajte chvíľočku, pán hostinský,“ povedal Dalimil: „ja si len zájdem po zlato!“ a vzal so sebou obrus zo stola.
Hostinský netušil, čo to všetko znamená, a pretože bol zvedavý, vyšmykol sa za Dalimilom. Keď cudzinec zavrel za sebou dvere stajne, pozoroval ho cez vypadnutý suk v dreve. Dalimil pod oslíkom rozprestrel obrus a zvolal:
„Briklebrit!“
V tom okamihu začalo to zviera pľuť spredu aj zozadu zlato, ktoré padalo na podlahu.
„Celý tisíc dukátov za takú chvíľku!“ povedal si hostinský: „Taký zlatý mešec nie je zlý.“
Hosť zaplatil a uložil sa na spánok. Hostinský sa ale v noci vkradol do stajne, odviedol toho mincmajstra preč a na jeho miesto priviazal iného osla. Nasledujúceho rána ťahal tovariš so svojím oslom preč a netušil, že to nie je jeho zlatý osol. Okolo poludnia prišiel k otcovi, ktorý sa potešil, keď ho uvidel, a rád ho prijal.
„Tak čím si sa v tom svete stal, synku môj?“ opýtal sa krajčír.
„Mlynárom, milý otče,“ odvetil.
„A čo si si z vandrovky priniesol?“
„Nič, len jedného osla.“
„Osol tu nie je na nič,“ povedal otec: „väčšiu radosť by mi urobila pekná koza.“
„Áno,“ odvetil syn: „ale to nie je obyčajný osol, ale zlatý osol, keď poviem: Briklebrit!, napľuje mi to dobré zviera plný obrus zlatiek. Nechajte zvolať všetkých príbuzných, urobím z nich bohatých ľudí.“
„To si dám páčiť,“ povedal krajčír: „nemusel by som sa už trápiť s krajčírstvom.“
Vyskočil a zvolal príbuzných. Keď boli všetci pokope, vtedy prikázal tomu mlynárovi urobiť miesto, rozprestrel obrus, priviedol oslíka do izby.
„Teraz dávajte pozor!“ povedal im a oslíkovi prikázal: „Briklebrit!“
Ale neboli to zlatky, čo padalo, a ukázalo sa, že to zviera tej reči málo rozumelo, lebo robilo ako každý iný osol.
Vtedy úbohý mlynár natiahol tvár; videl, že bol oklamaný, prosil príbuzných o odpustenie, tí domov tak chudobní ako boli, odišli. Nebolo pomoci, krajčír sa musel ďalej živiť krajčírstvom a Dalimil sa nechal u jedného mlynára najať do služby.
Tretí brat išiel do učenia k jednému sústružníkovi, a pretože je to zložité ručné remeslo, musel sa ho dlhšie učiť. Jeho bratia mu v liste oznamovali, ako zle sa im darilo a ako ich hostinský posledného večera o ich veci pripravil. Keď sa konečne vyučil a chcel vo vandrovaní pokračovať, tu mu jeho majster daroval, pretože bol taký šikovný, vrece a povedal:
„Je v ňom vnútri obušok.“
„No to vrece sa mi môže hodiť, ale čo budem robiť s tým obuškom? Len je to zbytočne ťažké,“ povedal Jaromil.
„To ti hneď poviem,“ odvetil mu majster: „keď ti niekto niečo zlé urobí, len povedz: obušku z vreca von!, tu obušok vyskočí na tých ľudí a zatancuje im veselo po chrbtoch, že sa osem dní nebudú môcť pohnúť, skôr toho obušok nenechá, kým mu nepovieš obušku do vreca!“
Jaromil mu poďakoval, zavesil si vrece na chrbát a vydal sa do sveta. Keď sa niekto k nemu priblížil, aby mu niečo zlé urobil, len povedal: „Obušku, z vreca von!“ Obušok hneď vyskočil a vyklepal jednému po druhom kabát či kazajku a išlo to tak rýchlo, že kým by sa tí druhí dali na útek, prišli na rad.
Jedného večera dorazil Jaromil do toho hostinca, kde boli oklamaní jeho bratia. Položil svoj ruksak pred seba na stôl a začal rozprávať, aké podivuhodnosti vo svete videl.
„Áno,“ povedal: „človek nájde pravý stolček, prestri sa! aj zlatého oslíka či podobné, dobré veci, ktorými som však pohrdol, lebo to nie je nič proti tomu pokladu, ktorý som si zaslúžil ja a nosím ho pri sebe v tomto vreci.“
Hostinský nastražil uši:
„Čo by to mohlo za celý svet byť?“ pomyslel si: „To vrece je iste plné ryších drahokamov, to musím tiež mať, dobré veci sú tri do počtu.“
V čase spánku sa natiahol Jaromil na lavicu a vrece si dal pod hlavu ako vankúš. Hostinský, keď myslel, že hosť už hlboko spí, vošiel dnu, zohol sa a opatrne vytiahol to vrece a podstrčil tam iné. Ale Jaromil práve na toto čakal, a práve keď mal hostinský jeho vrece pritisnuté na tele, zvolal:
„Obušku, z vreca von!“
Tu obušok vyskočil von rovno hostinskému na telo a začal mu prášiť kožuch na radosť pohľadu. Hostinský prosil o zmilovanie, ale čím hlasnejšie kričal, tým silnejšie mu obušok do taktu na chrbte bubnoval, kým sa ten zlodej celý vyčerpaný nezvalil na zem.
Tu povedal Jaromil:
„Ak mi nevrátiš stolček a oslíka, tak ten tanec začne nanovo!“
„Ach, nie,“ zvolal hostinský úpenlivo: „ja ti to rád všetko dám, len nechaj toho zakliateho škriatka zaliezť do vreca.“
Tu povedal Jaromil:
„No dobre, zmilujem sa nad tebou, ale žiadne úskoky!“
A potom zvolal:
„Obušku, do vreca!“
Druhého dňa ťahal k otcovi so stolčekom aj oslíkom. Krajčír sa zaradoval, keď ho opäť uvidel, a aj sa ho opýtal, čím sa v cudzine vyučil.
„Milý otče,“ odvetil: „stal som sa sústružníkom!“
„Tak to je skvelé remeslo!“ povedal otec: „Čo si si z vandrovky domov priniesol?“
„Jeden cenný kúsok, otče,“ povedal: „obušok v tomto vreci.“
„Čo?“ podivil sa otec: „Obušok? To je mi drahá námaha! Ten si môžeš urobiť z každého stromu!“
„Ale takýto nie, milý otče. Keď poviem obušku, z vreca von! tak obušok vyskočí a urobí s tým, kto mi niečo zlé urobil, poriadok a skôr s tým neskončí, kým nezostane ležať na zemi a neprosí o zmilovanie. Pozrite, s týmto obuškom som získal späť stolček, prestri sa aj zlatého oslíka, ktoré ten zlodejský hostinský mojim bratom vzal. Teraz oboch zavolajte a pozvite aj všetkých príbuzných, chcem ich pohostiť a mošny im naplniť zlatom.“
Starý krajčír tomu nechcel práve veriť, ale predsa len príbuzných zvolal. Tu Jaromil rozprestrel v izbe obrus, priviedol zlatého oslíka dnu a povedal bratovi:
„Milý brat, prikáž mu!“
Dalimil povedal: „Briklebrit!“
V tom okamihu sa začali na obrus sypať zlatky ako lejak. A ten osol skôr neprestal, kým nemali všetci toľko, že to uniesť nemohli. (Vidím, že by si pri tom tiež rád bol) Potom priniesol Jaromil stolček a povedal:
„Milý brat, prikáž mu!“
A sotva Radomil povedal: „Stolčeku, prestri sa!“ tu sa stolček prestrel a stáli na ňom krásne misy plné jedla. To vám bola hostina, akú vo svojom dome krajčír ešte nezažil, celé príbuzenstvo spolu zotrvalo až do noci a boli všetci veselí a spokojní.
Krajčír zamkol ihlu, nite, lakeť aj žehličku do truhlice a žil odvtedy so svojimi synmi v dostatku a šťastí.
A ako sa darilo tej koze, čo zavinila, že krajčír vyhnal svojich troch synov? To ti môžem tiež povedať.
Ona sa hanbila, že má oholenú hlavu, bežala k líščej nore a vplazila sa dnu.
Keď prišiel domov líška, svietil mu na uvítanie z tmy pár obrovských očí, že sa veľmi zľakol a utiekol. Stretol medveďa, a keď ten videl, ako je líška celý vystrašený, povedal:
„Čo je, brat líška? Čo to robíte za grimasy?“
„Ach,“ odvetil ryšavec: „v mojej nore sedí strašné zviera a gúľa na mňa ohnivými očami.“
„Tak to musíme vyhnať!“ povedal medveď a išiel s líškou k nore a pozrel sa dnu. Ale keď tie ohnivé oči uvidel, prišiel naň razom taký strach, že s tým besným zvieraťom nechcel nič mať a vzal do zajačích.
Tu ho stretla včela, a keď videla, že sa mu od strachu ježí srsť, povedala:
„Kmotor medveď, ty máš taký zachmúrený výraz, kam sa podela tvoja dobrá nálada?“
„To sa ti povie,“ odvetil medveď: „v líščej diere sedí strašné zviera s ohnivými očami, nedá sa odtiaľ vyhnať.“
Včela povedala:
„Len počkaj, kmotor, ja som síce úbohé, slabé stvorenie, ktoré na ceste ani neuvidíš, ale myslím, že aj napriek tomu vám pomôžem.“
Letela k líščej nore, posadila sa kozi na hladkú, oholenú hlavu a pichla ju tak mocne, že ona vyskočila revúc: „Méé, méé!“ ako šialená vybehla von a nikto dodnes nevie, kam až vtedy utiekla.