Podivuhodné remeslá

Bol raz jeden chudobný muž a ten mal štyroch synov. Keď vyrástli, povedal im: „Milé deti, musíte sa vydať do sveta, ja nemám nič, čo by som vám dal; vydajte sa do cudzích krajín, vyučte sa nejakému remeslu a potom hľadajte svoj diel šťastia.“ Bratia schmatli svoje pútnické palice a s otcovým požehnaním sa vydali do sveta. Nejaký čas putovali spoločne, až prišli na križovatku, odkiaľ viedli cesty do štyroch svetových strán. Tu povedal ten najstarší: „Tu sa rozdelíme, ale presne o štyri roky sa tu opäť stretneme a uvidíme, či nám to prinieslo šťastie.“ A každý išiel svojou cestou.

Prvý brat stretol muža, ktorý sa ho pýtal, kam a za čím sa uberá. „Chcem sa vyučiť nejakému remeslu,“ povedal chlapec. Muž odpovedal: „Poď so mnou a buď zlodejom.“ „Nie,“ odpovedal chlapec: „to nie je žiadne poctivé remeslo, táto pesnička sa končí tým, že sa človek jedného pekného dňa hojdá vo vetre ako srdce zvona.“ „Ach,“ povedal muž: „šibenice sa báť nemusíš, chcem ťa len naučiť, ako môžeš ukradnúť to, čo iný človek nedokáže; a nikto nepríde na to, ako si to urobil.“ Znelo to zaujímavo, tak sa chlapec nechal prehovoriť a učil sa u toho muža za zlodeja. Pretože to bol šikovný chlapec, vyučil sa tomu remeslu s takou zručnosťou, že pred ním nebolo isté nič, čo si umienil mať.

Druhý brat stretol muža, ktorý mu položil podobnú otázku, čomu sa chce vo svete naučiť. „Ani sám neviem,“ odpovedal chlapec. „Tak poď so mnou a staň sa hvezdárom. Nepoznám nič lepšie, než vidieť to, čo je pred ostatnými skryté.“ To sa chlapcovi zapáčilo, a tak sa stal obratným hvezdárom. Jeho majster mu pri lúčení dal ďalekohľad a povedal: „Týmto ďalekohľadom uvidíš všetko, čo sa deje na zemi i na nebi, nič ti nezostane skryté.“

Tretieho brata vzal do učenia poľovník a naučil ho všetko, čo musí poľovník vedieť, a bolo to také dobré vyučovanie, že sa stal vynikajúcim poľovníkom. Majster mu pri odchode daroval pušku a povedal: „Táto puška nikdy nemíňa cieľ, čo budeš mať na muške, to trafíš.“

Najmladší brat tiež stretol jedného muža, ktorý sa ho vypytoval na jeho plány a potom povedal: „Nemáš chuť stať sa krajčírom?“ „To teda neviem,“ povedal chlapec: „krčiť sa od rána do večera, ihlou a žehličkou sem-tam žehliť, to naozaj nemám v úmysle.“ „Ale čo to hovoríš,“ povedal muž: „akoby si tomu rozumel! Ja ťa chcem vyučiť celkom inému krajčírstvu, je to slušné a poriadne umenie, budeš vedieť šiť tak, že to, čo bolo zničené, opäť zošiješ.“ Tak sa chlapec nechal prehovoriť, išiel a učil sa tajomstvám krajčírskeho umenia. Pri lúčení mu dal majster ihlu a povedal: „Touto dokážeš zošiť všetko, čo sa ti namanie, nech je to krehké ako vajce alebo tvrdé ako skala.“

Uplynuli štyri roky a bratia sa v stanovenom čase stretli, objali sa, pobozkali a ponáhľali sa za otcom. „No,“ povedal otec spokojne: „ktorý vietor vás zavial späť ku mne?“ A synovia mu rozprávali, ako sa po ten čas mali a aké umenie sa naučili. Sedeli práve pred domom pod veľkým stromom, keď otec povedal, že ich teda vyskúša. Obzrel sa a povedal hvezdárovi: „Hore na samom vrchole toho duba má medzi konármi hniezdo pinka, povedz mi, koľko je v ňom vajec?“ Syn si vzal ďalekohľad, zadíval sa nahor a povedal: „Päť.“ Otec sa obrátil na zlodeja: „Prines mi tie vajcia, ale pinku, ktorá na nich sedí, nesmieš splašiť.“ Zlodej vyšplhal hore a vzal vtáčikovi, ktorý nič nespozoroval a pokojne sedel ďalej, všetky vajcia a doniesol ich dolu otcovi. Ten položil každé vajce do jedného rohu stola, to piate doprostred a povedal poľovníkovi: „Musíš jednou ranou trafiť všetkých päť vajec presne v strede.“ Poľovník zdvihol pušku a strelil do vajec presne tak, ako si otec želal, všetkých päť jednou ranou, však mal nabité pušným prachom, ktorý strieľal aj za roh. „Teraz prichádza rad na teba, krajčírik,“ povedal otec: „Zoši tie vajcia i tie vtáčie zárodky, čo boli vnútri, opäť dokopy.“ Krajčírik schmatol svoju ihlu a šil, ako si otec želal. Keď bol hotový, musel brat zlodej vajcia zase položiť pod pinku; tá potom všetkých päť vajec vysedela, mladé pinky mali z toho šitia okolo krčka červený prúžok.

Otec mal zo svojich synov veľkú radosť a vychvaľoval ich do neba, lebo dúfal, že príde deň, keď budú mať príležitosť svoje umenie ukázať svetu. A naozaj to netrvalo dlho! O nejaký čas zavládol v kráľovstve veľký smútok, lebo princeznú uniesol strašný drak. A kráľ, ktorý bol od žiaľu bez seba, dal rozhlásiť, že ten, kto princeznú vyslobodí, dostane ju za ženu. To bolo niečo pre štyroch bratov! Tá príležitosť, na ktorú čakali, bola tu, a tak sa do toho pustili.

Najprv si vzal slovo hvezdár: „Kde princezná je, to čoskoro uvidíme,“ a pozrel sa ďalekohľadom a hlásil: „Vidím ju, sedí ďaleko odtiaľto na jednej skale v mori a vedľa nej leží drak a stráži ju.“ Potom šiel ku kráľovi a vyžiadal si od neho loď, aby sa mohli s bratmi vydať na more k dračej skale. Našli tam presmutnú princeznú a spiaceho draka. Poľovník si posťažoval: „Nemôžem strieľať, mohol by som trafiť aj princeznú.“ „Tak svoje šťastie skúsim ja,“ zvolal zlodej, prikradol sa k drakovi a priamo mu pred nosom, bez toho, aby si to netvor všimol, princeznú ukradol. Ponáhľal sa s ňou na loď a potom rýchlo odplávali. Ale drak sa po chvíli prebudil, a keď zistil, že princezná je preč, strašne zareval, vzlietol do výšky a hnal sa za loďou. Tu poľovník schmatol pušku, zamieril a strelil draka priamo do srdca. Jenže netvor spadol dolu na loď, a keďže bol veľký a ťažký, celú ju roztrieštil. Bratia vo vode pochytali pár dosiek, na ktorých sa držali, ale bolo to veľmi nepríjemné. Tu prišiel rad na krajčírika, vzal svoju zázračnú ihlu a začal tie dosky zošívať dokopy, potom si na ne sadli a zbierali ďalšie diely lode, kým nebola loď opäť celá. A tak šťastne doplávali späť ku kráľovi.

Keď kráľ opäť uzrel svoju dcéru, veľmi sa zaradoval a povedal: „Jeden z vás sa stane mužom mojej dcéry, ale ktorý to bude, musíte rozhodnúť sami.“ A tu sa medzi bratmi začala veľká hádka. Hvezdár povedal: „Keby som ja princeznú nebol uvidel, bolo by všetko vaše umenie na nič, preto je moja.“ Ale zlodej namietal: „Načo by nám bolo vedieť, kde je, keby som ju drakovi neodobral, preto je moja.“ Ale ani poľovník sa nedal: „Márne by bolo princeznú kradnúť, keby som draka jednou ranou nezabil, preto je moja.“ A krajčírik sa hlásil o posledné slovo: „Ale bez môjho umenia by ste sa nikdy nevrátili, všetci by sme sa biedne utopili, preto je moja.“ Kráľ premýšľal, až napokon vec rozsúdil: „Každý z vás má pravdu, a keďže všetci moju dcéru dostať nemôžete, nedostane ju ani jeden. Ako odmenu vám dám polovicu kráľovstva.“

Toto rozuzlenie sa bratom zapáčilo, vzali si polovicu kráľovstva a spokojne tam s otcom žili až do konca svojich dní.