Ježibaby a Smolíček

Býval raz jeden jeleň, mal zlaté parohy a býval pod lesom v jednej chalúpke s malým Smolíčkom. Každý deň chodil na pašu, a keď odchádzal, napomínal Smolíčka:
„Keby niekto prišiel, nikomu neotváraj!“
„Veď ja sem nikoho nepustím!“ vravel Smolíček. Raz bol jeleň zasa na paši a Smolíček doma sám. Ťuk, ťuk, ťuk! zaklopal niekto vonku na dvere. „Kto je to?“ spýtal sa Smolíček. „Och, zima, zimička!“ ozvali sa vonku akési hlásky:
„Smolíček, Smolíček, otvor nám dvierka: keď sa ohrejeme, hneď zas odídeme.“
„Ja nikomu nesmiem otvoriť,“ povedal Smolíček a neotvoril.
„Dobre si urobil,“ pochválil ho za to jeleň, „boli to ježibaby; keby si im bol otvoril, boli by ťa vzali.“
Na druhý deň, len čo jeleň odišiel, zaklopal zas niekto na dvere.
„Kto je to?“
„Och, zima, zima! Smolíček, Smolíček, otvor nám dvierka: keď sa ohrejeme, hneď zas odídeme. Och, zima, zimička, zima!“
„Úbožiatka, ako sa tam vonku od zimy trasú,“ povedal Smolíček. „Veď azda nie sú až také zlé? Ja im trošku pootvorím, aby sa zohriali ..... len trošičku, aby sem dva prstíky vstrčili.“
Smolíček pootvoril dvere a ježibaby vstrčili tam najprv svoje prstíky, potom hneď celé ruky a už boli všetky tri v izbičke, milého Smolíčka schmatli a bežali s ním z chalúpky preč do lesa.
„Jaj, jaj!“ plakal Smolíček, i spomenul si na jeleňa a volal:

„Za horami, za dolami, moje zlaté parohy kde sa pasú?
Smolíčka chudáčika ježibaby do lesa nesú!“

Našťastie sa tam niekde pásol jeleň, a len čo ho začul, cupity, cupity cez hory cez doly ..... už bol tu. Ježibaby, len čo zazreli zlaté parohy, nechali Smolíčka a boli preč.
„Nehovoril som ti, aby si nikoho nepúšťal?“ karhal ho jeleň. „Ak ťa ježibaby vezmú ešte raz, vtedy ma nevolaj na pomoc!“
Po nejakom čase, keď bol Smolíček opäť sám doma, prišli zas ježibaby a klopali na dvere:
„Smolíček, Smolíček, otvor nám dvierka.“
„Och, veď ja vás už poznám!“ povedal Smolíček. „Neotvorím ..... radi by ste ma zas odniesli?“
„Smolíček, Smolíček, nič sa neboj, my ti nič neurobíme, ale zima nám je, zima! Radi by sme sa u vás ohriali:
keď sa ohrejeme, hneď zas odídeme.“
A tak dlho prosili, prosili a plakali, až ho uprosili, že im pootvoril; a ježibaby hup do izbičky. Smolíčka schmatli a z chalúpky s ním do lesa.
„Och jaj, jaj, kiež by som bol poslúchol, čo mi zlaté parohy radili!“ nariekal Smolíček a začal zas volať:

„Za horami, za dolami, moje zlaté parohy kde sa pasú?
Smolíčka chudáčika ježibaby do lesa nesú!“

Lenže darmo volal, jeleň ho nepočul. Ježibaby zatiaľ Smolíčka odniesli domov, zavreli ho do komôrky a dobre ho kŕmili, aby pritučnel, ..... chceli si ho potom upiecť.
A keď si mysleli, že je už dosť tučný, prišli k nemu:
„Smolíček, Smolíček, natiahni ručičku a vystrč z komôrky prstík von.“
Smolíček vystrčil malou škárkou von prstík a ježibaby ho rezli do prstíka, až krv tiekla.
„Už je dosť vykŕmený!“ povedali, vzali ho z komôrky, položili na korýtko a niesli do pece.
Smolíček plakal a prosil, ale nebolo to nič platné. I spomenul si zas na svojho jeleňa a volal:
„Za horami, za dolami, moje zlaté parohy kde sa pasú? Smolíčka chudáčika ježibaby do pece nesú!“
Cupity, cupity cez hory cez doly a jeleň bol tu, nabral Smolíčka na svoje zlaté parohy a odniesol ho domov do chalúpky.
Potom už Smolíček vždy poslúchal jeleňa a nikdy nikomu neotvoril, a ježibaby potom už tiež nikdy viac neprišli.