Tri priadky

Bola jedna chudobná vdova a mala len jednu dcéru, ktorej hovorili Liduška. A keďže nemali žiadne polia, ba ani jedinú kravičku, živili sa priadzou.
Liduška bola síce veľmi pekné a slušné dievča, ale mala do seba tú chybu, že bola nesmierne lenivá; a kedykoľvek mala sadnúť ku kolovratu, vždy sa dala do plaču, a keď ju matka predsa k tomu priviedla, jej priadza nestála ani za reč. Raz to však matku omrzelo, nahnevala sa a dala jej políček. Vtedy sa Liduška dala do hrozného plaču a nárekov, až to bolo vonku na tri hony počuť.
V tú chvíľu práve išla okolo kráľovná, a keď ten hrozný plač začula, dala zastaviť, zliezla z voza a vošla do chalúpky, lebo sa nazdávala, že sa tam stalo nejaké nešťastie. A keď videla Lidušku tak žalostne plakať, spýtala sa jej:
„Čo ti je, moje zlaté dieťa?“
„Ach jaj, mamička ma bila!“
Kráľovná sa obrátila k matke a povedala:
„Prečo bijete to úbohé dievča?“
Matka sa zarazila a nevedela, čo na to hneď odpovedať, lebo sa pred kráľovnou hanbila, že jej dcéra je taká lenivá.
„Ach, milostivá pani kráľovná, mám s tým dievčaťom nesmierny kríž, lebo nechce vziať do ruky nič iné než priadzu, a sedela by pri kolovrate celé dni a celé noci. A dnes som sa už nahnevala a dala som jej políček, a preto tak strašne plače.“
Kráľovnej sa dievča veľmi zapáčilo, lebo bola veľká milovníčka priadze. A povedala matke:
„Poviem vám, matka, keď vaša dcéra tak rada priada, dajte mi ju so sebou, ja sa o ňu postarám. Mám doma v zámku dosť prekrásneho ľanu; a keď bude u mňa taká usilovná ako doma, sľubujem, že toho nebude ľutovať.“
Matka z toho mala srdečnú radosť a kráľovná hneď vzala dcéru so sebou a odviezla ju do svojho zámku.
Keď prišli do zámku, vzala kráľovná Lidušku za ruku a viedla ju do troch izieb. Tie boli plné ľanu, od podlahy až po strop, a ten bol taký krásny, že sa lesknul ako striebro a zlato, a taký mäkučký ako nepradený hodváb. A kráľovná povedala dievčaťu:
„Len buď usilovná, moja zlatá dcérka, a keď mi všetok ten ľan upradieš, dám ti svojho syna za manžela a budeš kráľovnou.“
Potom dala kráľovná priniesť drahý, prekrásny kolovrat; ten bol zo slonoviny a pierka na ňom boli zlaté; a k tomu obrovský kôš klbiečok zo žltej, voňavej trstiny a nechala ju v tej izbe s ľanom samu.
Keď kráľovná odišla, sadla si Liduška k oknu a dala sa do žalostného plaču; lebo keby sto rokov od rána do večera a od večera zas až do rána usilovne priadla, nebolo by možné všetok ten ľan, čo ho tu bolo, upiasť. A čo potom ona, ktorá aj tak nerada priadla! A tak sedela a plakala celú noc a na druhý deň až do poludnia, a nepohla ani rukou, ani nohou.
Keď bolo poludnie, prišla sa kráľovná pozrieť, či už Liduška veľa napriadla,
a veľmi sa tomu čudovala, keď videla, že sa ľanu ešte ani nedotkli. Liduška sa však vyhovorila tým, že jej bolo za mamičkou nesmierne smutno a že pre plač nemohla nič ani do rúk vziať. Kráľovná tomu uverila, potešovala ju a povedala:
„Nesmúť, moja dcérka, a buď zajtra o to usilovnejšia, aby si dostala môjho syna a bola kráľovnou.“
Keď odišla, Liduška si zase sadla k oknu, pozerala von, vzdychala a nerobila zas nič až do večera, a zajtra zas nič až do poludnia.
Na poludnie prišla kráľovná a ešte viac sa podivila, a zamračila čelo, keď videla, že sa Liduška doteraz ešte ani priadze nedotkla. Liduška sa však zase vyhovorila tým, že ju po tom včerajšom veľkom plači strašne rozbolela hlava, a že preto nemohla nič robiť. Kráľovná bola s tým síce spokojná, ale keď odchádzala, povedala:
„Už je čas, aby si, Liduško, začala pracovať, ak chceš dostať môjho syna a byť kráľovnou!“
Ten deň až do večera a na druhý deň ráno bolo to zase tak ako prvýkrát a druhýkrát: Liduška si kolovrat zase ani nevšimla, ale sedela pri okne a pozerala von. Keď už bolo poludnie, otvorila kráľovná dvere; a keď videla, že Liduška zase zahálala, veľmi sa nahnevala a povedala:
„Počuješ, Liduško, dnes je to už naposledy! Ak zajtra nebude ešte nič napradené, nielenže môjho syna už nikdy nedostaneš, ale ešte ťa dám zavrieť do tmavej veže, kde je plno žiab, hadov a škorpiónov, a nechám ťa tam umrieť od hladu, aby si ma viac neklamala a nezahálala.“ Potom sa kráľovná od nej nahnevane obrátila, buchla dverami a odišla.
Teraz bolo Liduške naozaj úzko! Studený pot jej vyrážal na čele, keď pomyslela na zajtrajšok. Čo mala robiť! Navila si teda kúdeľ na praslicu, sadla ku kolovrátku a začala priasť. Ale ako by mohla priasť, keď bola taká strašne lenivá! A tak zase nechala priadzu, postavila sa k oknu a plakala nahlas, až jej srdce usedalo, až do samého večera.
Vtom niekto zaklopal na okno; a keď sa Liduška obzrela, videla vonku stáť tri staré škaredé babice. Jedna mala spodnú peru taká veľkú, že jej visela až cez bradu; druhá mala na pravej ruke taký široký palec, že jej celú dlaň zakrýval, a tretia mala zase pravú nohu na počudovanie tak rozšliapnutú, akoby ju bol cepom rozmlátil. Keď ich Liduška takto uzrela, nesmierne sa ich preľakla a rýchlo od okna odskočila. Ale tie tri babky sa na ňu prívetivo usmievali a kývali rukami, aby len okno otvorila a aby sa ich nebála.
„Dobrý večer, krásna panenka,“ povedali, „prečo tak žalostne plačeš?“
Liduška sa osmelila a odpovedala plačlivým hlasom:
„Ach, ako by som nemala smutne plakať a nariekať, keď mám všetok ten ľan, čo ho tu v tej izbe vidíte, a ešte dve takéto izby plné, od zeme až po strop, upiasť!“ Vtedy vyrozprávala babkám všetko, čo sa jej prihodilo, aj to, že jej kráľovná sľúbila, že keď ten ľan všetok upradie, dá jej svojho syna za manžela a že bude kráľovnou. „Ale načo mi to je,“ dodala, „keď ho ani do smrti upiasť nemôžem.“
Babky sa usmievali a povedali:
„Vieš čo, panenka, ak nám sľúbiš, že nás pozveš na svadbu a že nás posadíš vedľa seba a že sa pred hosťami za nás nebudeš hanbiť, tak ti všetok ten ľan upradieme, skôr než sa nazdáš.“
„Ale všetko, všetko vám urobím, čo len chcete,“ odpovedala Liduška radostne, „len sa do toho hneď dajte.“
Vtedy tie tri babky vliezli oknom do izby, poslali Lidušku spať a dali sa do toho milého ľanu. Tá so širokým palcom ťahala vlákno, tá s dlhou perou ho oblizovala a hladila a tá s plochou nohou šliapala na podnožku a krútila kolesom; a šlo im to ako po masle. A keď ráno začalo svitať a Liduška vstala, videla obrovskú hromadu krásnej, rovnej i tenučkej priadze na klbkách, až sa srdce smialo, a v ľane už takú dieru, že sa do nej pohodlne mohla schovať. Vtedy dali tie babky Liduške zbohom, sľúbili jej, že navečer zase prídu, a potichu oknom odišli.
Na poludnie prišla kráľovná pozrieť, či Liduška zase nezahálala. A keď uzrela tú hromadu prekrásnej priadze, veľmi sa podivila, čelo sa jej vyjasnilo a pochválila Lidušku za jej usilovnosť.
Keď sa začalo zmrákať, stáli už babky zase pri okne a dievča im s radosťou otvorilo. A tak to bolo každú noc: večer prišli a ráno zase odišli; a kým Liduška spala, ubúdalo v izbe ľanu stále viac a viac, až bola konečne tá jedna izba celkom prázdna. A zakaždým, keď sa kráľovná na poludnie prišla pozrieť, koľko Liduška zase napriadla, nemohla sa dosť nadívať na tú krásnu priadzu a Lidušku nachváliť za jej usilovnosť, a často hovorievala:
„Moje zlaté dieťa, ako som ti ja ukrivdila!“
Už sa babky dali aj do druhej izby, a už sa pomaly aj táto vyprázdnila; vtedy začala kráľovná robiť prípravy na svadbu. A keď už aj v tretej izbe ostávalo ľanu málo, ďakovala Liduška babkám srdečne, že jej tak pomohli; a babky jej povedali:
„Len nezabudni, panenka, na to, čo si nám sľúbila, a uvidíš, že budeš z toho rada.“
A keď už bol všetok ten ľan zo všetkých troch izieb až do posledného vlákna napradený, bolo už aj všetko na svadbu pripravené a mladý kráľ mal veľkú radosť zo svojej mladej, krásnej a usilovnej nevesty a povedal jej:
„Žiadaj odo mňa, čo chceš, a všetko dostaneš.“
Vtedy si Liduška spomenula na tie tri babky a povedala:
„Mám doma tri staré tetušky, sú síce veľmi chudobné a jednoduché, ale urobili mi veľa dobrého; dovoľ, aby som ich pozvala na svadbu.“ A mladý kráľ i kráľovná dali na to svoje dovolenie.
A keď už bol svadobný deň a hostia chceli sadať za stoly, vtom sa zrazu otvorili dvere a tie tri babky, po starodávnom na počudovanie smiešne oblečené, vovalili sa do izby. Len čo ich nevesta uzrela, hneď im bežala v ústrety a radostne ich privítala:
„Vítam vás, moje milé tetušky, vítam vás! Poďte a posaďte sa tu za stolom vedľa mňa.“
Hostia hľadeli jeden na druhého a boli by sa radi dali do hlasného smiechu, keby sa neboli báli kráľa; a kráľ i kráľovná sa začervenali ako pivonka, ale nesmeli Liduške nič povedať, pretože jej na to dali svoje dovolenie.
Keď bolo pri obede, kládla Liduška sama babkám jedlá na taniere, nalievala im pitie a povzbudzovala ich:
„Jedzte a pite, moje milé tetušky! Vy ste mi urobili veľmi veľa dobrého.“
A keď už bolo po obede a hostia vstávali od stola, pristúpil mladý kráľ k tej prvej babke so širokou nohou a spýtal sa jej:
„Ale prosím vás, milá babka, od čoho máte takú širokú nohu?“
„Od priadenia, panáčik, od priadenia.“
A šiel k tej druhej babke s tým plochým palcom:
„Ale povedzte mi, milá babka, od čoho máte taký plochý palec?“
„Od priadenia, panáčik, od priadenia.“
A obrátil sa k tej tretej babke s tou dlhou perou až cez bradu a povedal jej:
„Ale, milá babka, od čoho máte vy takú dlhú peru?“
„Od priadenia, panáčik, tiež od priadenia,“ odpovedala babka.
Keď to ten mladý kráľ začul, nesmierne sa preľakol; a hneď tu nariadil svojej krásnej panej, aby sa do smrti viac nijakej priadze nedotkla, aby tiež nedostala takú plochú nohu a taký široký palec a takú škaredú dlhú peru až cez bradu.
Medzitým sa tie tri babky z izby stratili a nikto nevedel, kam sa podeli. Ale Liduška, kedykoľvek si na ne potom spomenula, vždy ich v duchu žehnala, a tiež nikdy žiadna manželka tak rada a verne nezachovávala, čo manžel nariadil, ako mladá kráľovná ten kráľov zákaz.