Pastierik svíň

Bol raz jeden chudobný, ale nesmierne múdry princ. Mal kráľovstvo veľmi malé, ale predsa dosť veľké na to, aby sa mohol oženiť. A on sa ženiť chcel.
Bol trochu smelý, a dokonca si trúfol povedať cisárovej dcére:
„Chceš ma?“
Chcete vedieť, ako ho prijala? Tak počúvajte!
Na hrobe princovho otca rástol krásny, prekrásny ružový ker. Kvitol však iba každý piaty rok a mal vždy len jediný kvet. Ale to bola ruža! Voňala tak sladko, že pri tej vôni zabudol na všetky žiale a starosti. A potom mal princ slávika, ktorý vedel tak spievať, ako keby mal v hrdielku všetky krásne melódie sveta.
Tú ružu a toho slávika mala dostať princezná. Preto ich princ vložil do veľkých strieborných puzdier a poslal do cisárskeho paláca.
Cisár si ich dal preniesť do veľkej siene, v ktorej sa princezná často hrávala so svojimi dvornými dámami na „návštevy“. Ani princezná, ani dvorné dámy nerobili nič iné.
Keď cisárova dcéra zazrela veľké strieborné puzdrá, od radosti tlieskala rukami.
„Keby to tak bola malá mačička!“ povedala, keď otvárala prvé puzdro.
Ale bola v ňom krásna ruža.
„Tá je ale krásne zhotovená!“ vraveli všetky dvorné dámy.
„Tá je viac ako krásna,“ povedal cisár, „tá je nádherná!“
Ale princezná sa k nej privoňala a bola by sa takmer dala do plaču.
„Fuj, otec!“ povedala. „Veď nie je umelá, ale skutočná!“
„Fuj!“ povedali všetci dvorania. „Je skutočná!“
„Pozrime sa najprv, čo je v druhom puzdre, než sa nahneváme!“ myslel si cisár.
A vtom sa objavil slávik. Spieval tak krásne, že hneď o ňom nemohli povedať nič zlé.
„Šarmant!“ povedali dvorné dámy, lebo hovorili všetky po francúzsky, jedna horšie ako druhá.
„Ten vták mi pripomína hraciu skrinku nebohej cisárovnej,“ povedal jeden starý kavalier. „Ach áno, ten istý hlas, ten istý prednes.“
„Áno!“ povedal cisár a rozplakal sa ako malé dieťa.
„Ani by som neverila, že je skutočný,“ povedala princezná.
„Samozrejme, je to skutočný vták,“ povedali tí, ktorí ho priniesli.
„Tak ho nechajte, nech si letí!“ povedala princezná a rozhodne nechcela dovoliť, aby princ prišiel.
Ten sa však nedal zmiasť. Pomazal si tvár hnedou a čiernou farbou, narazil si na hlavu čiapku a zaklopal.
„Dobrý deň, cisár!“ povedal. „Nemohol by som dostať na zámku nejakú službu?“
„No, už tu bolo veľa takých, ktorí hľadajú prácu,“ odpovedal cisár. „Ale uvidíme. Potrebujem niekoho, kto vie pásť svine. My máme totiž veľa svíň.“
A tak bol princ prijatý za cisárskeho pastierika svíň. Býval v chudobnej komôrke dolu pri chlievoch. Ale celý deň bol vonku pri svinskom chlieviku a na čomsi pracoval. Keď bol večer, dokončil pekný malý kotlík, na ktorom boli dookola samé rolničky. Keď sa voda v kotlíku varila, rolničky nádherne zvonili a hrali starú melódiu:
„Mal som, mal som,
ale nemám viac ..... “
Ale najväčšie umenie bolo v tom, že keď si strčil prst do pary vychádzajúcej z kotlíka, hneď si mohol cítiť, aké jedlá sa pripravujú na všetkých ohniskách, koľko ich bolo v meste. No, toto bolo predsa niečo iné ako tá ruža!
Išla popri tom princezná so všetkými svojimi dvornými dámami, a keď započula melódiu, zastavila sa a veselo sa pozerala. Vedela totiž tiež hrať tú pesničku. To však bolo jediné, čo vedela, ale hrala to jedným prstom.
„Veď ja túto pieseň poznám,“ povedala, „to je nejaký vzdelaný pastierik! Počúvajte, choďte k nemu a spýtajte sa, koľko ten nástroj stojí!“
Jedna dvorná dáma tam musela bežať, ale predtým si obula črievice s vysokými podpätkami.
„Čo žiadaš za ten kotlík?“ spýtala sa.
„Chcem desať bozkov od princeznej,“ odpovedal pastierik.
„Pánboh chráň!“ povedala dvorná dáma.
„No, ja nezľavím,“ vyhlásil pastierik.
„Tak čo povedal?“ pýtala sa princezná.
„Ani to nemôžem zopakovať!“ povedala dvorná dáma. „Je to strašné!“
„Tak mi to pošepkaj!“
Pošepkala jej to teda.
„Ten neslušník!“ zvolala princezná a išla ďalej.
Ale sotva prešla niekoľko krokov, rolničky znova krásne zvonili:
„Mal som, mal som,
ale nemám viac ..... “
„Počúvaj!“ povedala princezná. „Spýtaj sa ho, či nechce desať bozkov od mojich dvorných dám!“
„Nie, ďakujem!“ odpovedal pastierik. „Desať bozkov od princeznej, inak si kotlík nechám!“
„Toto je hlúpe!“ povedala princezná. „Ale tak sa aspoň postavte predo mňa, aby to nikto nevidel!“
Dvorné dámy sa postavili pred ňu a roztiahli sukne. Tak dostal pastierik desať bozkov a princezná dostala kotlík.
No, to bola radosť! Celý večer a celý deň sa musela voda v kotlíku variť. Nebolo v celom meste ohnisko, aby na zámku nevedeli, čo sa tam varí, a to ako u pána riaditeľa, tak u obuvníka. Dvorné dámy tancovali a tlieskali rukami.
„My vieme, kto bude mať sladkú polievku s piškótou! My vieme, kto bude mať krupicovú kašu a karbonátky! To je zaujímavé!“
„Nesmierne zaujímavé,“ povedala dvorná hofmajsterka.
„Tak si to len pekne nechajte pre seba! Veď som dcéra cisárova!“
„Budeme mlčať ako hrob!“ ubezpečovali ju všetky.
Pastierik ..... totiž princ, ale to ony nevedeli a mysleli si, že je to skutočný pastierik ..... vynašiel zase, sotva uplynul deň, niečo iné. Bol to mlynček. Keď ním niekto otáčal, zneli z neho všetky tanečné melódie, aké boli známe od stvorenia sveta.
„Ale toto je šarmant!“ zvolala princezná, keď tadiaľ išla. „Ešte nikdy som nepočula krajšie skladby. Počúvaj! Choď a spýtaj sa pastierika, koľko ten mlynček stojí! Ale bozkávať sa nedám!“
„Chce za neho sto bozkov od princeznej,“ povedala dvorná dáma, ktorá sa tam išla spýtať.
„Zdá sa, že blázni!“ zvolala princezná.
I šla ďalej, ale keď prešla kúsok cesty, zastavila sa.
„Musíme podporovať umenie,“ povedala. „Som predsa dcéra cisárova. Povedz mu, že mu dám desať bozkov ako včera a tie ostatné nech si vezme od dvorných dám!“
„Samozrejme, ale nám sa do toho bozkávania nechce!“ namietali dvorné dámy.
„Veľa rečí!“ odsekla princezná. „Keď ho ja môžem pobozkať, môžete aj vy! Pamätajte si, že vám dávam stravu a plat!“
Dvorná dáma sa musela vrátiť k pastierikovi.
„Sto bozkov od princeznej,“ povedal, „alebo si necháme každý svoje!“
„Tak sa postavte predo mňa!“ nariadila princezná.
Všetky dvorné dámy sa postavili pred ňu a on sa dal do bozkávania.
„Čo je to tam dolu pri svinskom chlieve za zhluk ľudí?“ začudoval sa cisár, ktorý vyšiel tiež na prechádzku. Mädlil si oči a nasadil si okuliare.
„Veď to sú dvorné dámy a hrajú sa! To sa musím na ne pozrieť!“
I vytiahol si papuče vzadu, aby ich nestratil, lebo to boli vlastne zbehané črievice. A poponáhľal sa tam!
Celkom ticho sa priblížil.
Dvorné dámy boli celkom zamestnané počítaním bozkov, aby hra bola poctivá a on nedostal príliš veľa, ale ani príliš málo. Ani pri tom cisára nezbadali. Ten sa postavil na špičky a zízal.
„Čo je toto!“ zvolal, keď videl, ako sa tí dvaja tam bozkávajú.
A práve keď pastierik dostával osemdesiaty šiesty bozk, pretiahol ich papučou po hlave.
„Von!“ skríkol cisár, lebo bol veľmi nahnevaný.
A princezná sa dala do plaču, pastierik hundral a pritom pršalo, len sa lialo.
„Ach, ja úbohá!“ fňukala princezná. „Že som si nevzala toho krásneho princa! Ach, ako som nešťastná!“
A pastierik išiel za strom, zmyl si čiernu a hnedú farbu z tváre, odhodil škaredé šaty a vystúpil pred cisárovu dcéru vo svojom odeve ako princ. Bol taký krásny, že sa mu princezná musela až pokloniť.
„Nechcela si si ma vziať!“ povedal. „Nerozumela si ruži a slávikovi, ale s pastierikom si sa mohla bozkávať pre hračku!“
Princ odišiel do svojej ríše, prirazil vráta a zasunul závoru. Teraz mohla princezná stáť vonku a spievať si:
„Mala som, mala som, ale nemám viac ..... “