Koniec obra Jordána

Vo vysokých horách, kde slnko zapadá skôr a vychádza neskôr ako u nás, žili pred dávnymi a dávnymi časmi otec s matkou a dvoma synčekmi, Jankom a Tonkom.
Janko a Tonko behali po stráňach za motýľmi, stavali na horskom potôčiku hrádzky, a keď sa im zachcelo, odbehli do lesa na jahody.
Na jeseň dozreli na stráňach černice. Matka si deti zavolala a podala im džbán.
„Janko a Tonko,“ povedala, „natrhajte mi černíc, upečiem vám koláč. Ale nechoďte ďaleko, aby ste nezablúdili a prišli načas na večeru.“
Janko a Tonko sľúbili, že si dajú pozor, a rozbehli sa na stráň. Trhali na stráni aj na kraji lesa, a čím hlbšie sa púšťali do lesa, tým sladšie sa im černice zdali. Keď bol džbánik po okraj plný, chceli sa vrátiť. Obzerali sa po chodníku, ktorý ich sem priviedol, a nemohli ho nájsť. Pri trhaní černíc prekročili blúdivý koreň, a kto blúdivý koreň prekročí, ten tak skoro cestu domov nenájde.
A tak chodili Janko s Tonkom po lese a slnko sa kotúľalo po oblohe stále viac k západu a chystalo sa uložiť za veľkú horu.
„Ja som hladný,“ zaplakal Janko.
„Neplač,“ utešoval ho Tonko, „pozri sa pred seba. Medzi stromami sa modrá obloha. O chviľočku vyjdeme z lesa von.“
O chvíľu sa naozaj dostali z lesa, ale boli v celkom cudzej krajine, na neznámej lúke a v neznámej doline. Medzi balvanmi viedla široká cesta, rozdupaná, akoby po nej každý deň niekto vyháňal obrovské stádo.
„Pôjdeme po ceste a iste prídeme na salaš,“ povedal Tonko, vzal Janka za ruku a pustil sa dolu dolinou.
Ešte ani nedošli na koniec cesty a uvideli, ako za skalou stúpa k nebu dym. Hovorili si:
„Kde sa dymí z komína, bude aj chalupa a ľudia, ktorí nám ukážu, kadiaľ domov do našej dediny.“
Na konci cesty však nestála chalupa ani salaš. Dym stúpal z jaskyne a v jaskyni varila divá lesná žena Fangga večeru. Čierne vlasy jej viali okolo hlavy a do ohňa prikladala celé stromčeky. Len čo deti zazrela, zahučala:
„Čo tu hľadáte, ľudské mačiatka?“
Deti sa jej zľakli. Statočnejší Tonko odpovedal:
„Išli sme na černice a nemôžeme nájsť cestu späť. Uvideli sme dym a mysleli sme, že tu býva niekto, kto nám dá jesť a poradí nám.“
Fangga sa dala do smiechu, až poskočili kamene okolo jaskyne, ale potom hovorí:
„Veď iste, že vám niečo dám, o hlade vás nenechám. Ale teraz rýchlo vlezte pod pec, za drevo. Každú chvíľu sa vráti obor Jordán, a ak vás uvidí, zhltne vás.“
Chlapci sa nedali dvakrát núkať. Zaliezli za drevo, sotva dýchali. Len čo sa schovali, už sa vonku ozvali kroky ako hrmenie a hrmenie šlo bližšie a bližšie, až sa zastavilo v jaskyni. Obor Jordán bol tu. Obzeral sa, otáčal, čuchal tu, čuchal tam, nakoniec zagúľal očami a zahrmel:
„Čuchám, čuchám človečinu.“
„Čucháš, čucháš mačacinu,“ odpovedala mu Fangga.
Obor sa rozzúril a zafučal tak strašne, že sa všetko, jaskyňa, hory i lesy, otriasalo, a chlapci za drevom od strachu div nevykríkli. Mysleli si: Teraz sa jaskyňa zrúti, zachráň sa, kto môžeš. Vyskočili von a chceli ujsť. Obor Jordán roztiahol veľké ruky a chytil ich. Vynadal žene, že mu zapierala, strčil deti vedľa do komory, zamkol za nimi a kľúč si vsunul do vrecka.
Chcel ešte hundrať ďalej, ale začul v horách zvonec. Zatúlala sa mu koza. Nechal hundranie a bežal ju hľadať.
Chlapci v komore sa dali do plaču, nariekali a prosili, aby im Fangga pomohla. Fangga bola lesná žena, ale mala dobré srdce.
„Nenariekajte mi tu, mačiatka,“ povedala, „kľúč síce nemám, ale pomôžem vám.“
Oprela sa do dverí, dvere zapraskali a povolili.
Deti boli na slobode.
„Utekajte až k veľkému kameňu a potom naľavo,“ skríkla za nimi.
Chlapci poďakovali, ani sa nezastavili.
Ako dlho asi boli preč? Štvrť hodiny, pol hodiny a obor červený od zlosti sa vracal. Koza sa mu v horách stratila a nechytil ju.
„Dobre, že mám v komore deti,“ zabrblal a dupotal po jaskyni. Čo to? Dvere komory vyvalené a deti nikde. Obor Jordán schmatol palicu a zavolal na Fanggu:
„Teš sa, až sa vrátim!“
Potom sa rozbehol dlhými krokmi za deťmi. Dohnal ich pri širokej rozvodnenej bystrine. Išli po druhom brehu a medzi obrom a deťmi šumela prudká voda. Obor sa zastavil a volal na deti, ako vedel najmiernejšie, aby ich nezaplašil:
„Dieťatká, chlapčekovia rozkošní, akože ste sa dostali cez vodičku?“
Chlapci mu odpovedali:
„Len choď, Jordáne, proti vode, tam je lávka.“
Obor Jordán si pospíšil, pobehol proti vode, našiel lávku, a ako na ňu vkročil, lávka sa pod ním prelomila a obor spadol do vody. Voda bola studená, rozbúrená a bolo jej toľko, že aj obrovi dalo prácu, aby sa vyškriabal na breh. Chlapci zatiaľ ubehli veľký kus cesty.
Len čo obor vyliezol z vody, len sa otriasol a zasa uháňa za deťmi. Dohnal ich, ale medzi ním a deťmi sa rozprestierala dlhá tŕnistá húština. Obor sa začal mierne a milo vypytovať, aby deti nezaplašil:
„Dieťatká, chlapčekovia rozkošní, akože ste sa dostali na druhú stranu krovia?“
Chlapci odpovedali:
„Len choď, Jordáne, kúsok späť, tam je v kroví diera.“
Jordán sa vráti, dieru nájsť nemôže. Pozrime, a predsa je tu, taká maličká, práve ako pre deti. Obor prestrčí dierou hlavu, telo nechce prejsť. Jordán to skúša dopredu, dozadu a zrazu rup ..... krovie povolí a obor sa vyvalí na druhú stranu von, celý poškriabaný a bez kabáta. Chlapci zatiaľ ubehli veľký kus cesty.
„Len sa netešte, ešte ste mi neutiekli,“ hundre obor a beží za nimi. Dobehne ich, ako by ich nedobehol, keď má dlhé nohy. Ale zasa je tu problém. Medzi obrom a deťmi leží jazero. Obor Jordán sa obzerá, plávať nevie, keby aspoň uvidel loďku! A začne sa mierne a milo vypytovať detí:
„Dieťatká, chlapčekovia rozkošní, akože ste sa dostali na druhú stranu?“
A chlapci odpovedajú:
„Uviazali sme si, obre Jordáne, veľký kameň na krk a kameň nás preniesol na druhú stranu.“ Len čo to obor začul, schmatol najväčší kameň, ktorý ležal nablízku, uviazal si ho na krk a skočil do vody, aby ho kameň preniesol. Ako skočil do vody, voda sa nad ním zavrela a kameň ho stiahol na dno.
A chlapci? Rozbehli sa a nezastavili sa až doma.