Kráľovič Anton a rytier Archibald

Kráľovič Anton žil vo svojom hrade uprostred hôr. Žil tam sám. Matku ani otca už nemal.
„Nemôžem byť stále sám,“ povedal si jedného dňa kráľovič. „Pôjdem do sveta a nájdem si ženu, ktorá rozjasní moje dni a vnesie teplo do mojich nocí.“
A tak sa vydal na cestu. Išiel vo dne i v noci a zakrátko dorazil k mestu. Nad mestom hrad a pri hrade veža. Z okienka vo veži vyzerá pekné dievča a na Antona sa usmieva. Antonovi sa srdce rozbúchalo. Neváhal a zaklopal na bránu. Dievča otvorilo a zaviedlo ho do hodovnej siene. Postavilo pred kráľJune misy plné jedla, taniere vzácneho ovocia. Do pohára mu nalievalo to najlepšie víno.
Keď sa kráľovič dosýta najedol, vzal dievča za ruky a opýtal sa.
„Ako sa voláš, krásavica?“ Dievča sa začervenalo a sklopilo oči.
„Jitka,“ zašepkalo hanblivo.
„Jitka,“ povedal kráľovič, „nenájdem pokoj, kým sa nestaneš mojou ženou. Poď so mnou na môj hrad a staň sa jeho paňou.“ Dievča zdvihlo smutné oči.
„Bojím sa, pane, že tvoje srdce zle zvolilo. Som len obyčajná slúžka a nehodí sa, aby som sa stala hradnou paňou.“
Anton pokrútil hlavou.
„Nezáleží mi na tom, kto si. Točí sa mi hlava, keď sa na teba pozerám, srdce mi bije ako zbesilé, keď držím tvoje ruky vo svojich. Počkám tu na tvojho pána a požiadam ho, aby mi ťa dal.“ Dievčaťu skanuli dve veľké slzy.
„Môj pán, rytier Archibald, nikdy nedovolí, aby som opustila jeho zámok,“ povzdychlo si. „Moju mamičku a ocka zabil len preto, aby sa ma mohol zmocniť. Aj tak som sa odmietla stať jeho ženou, a preto mu musím slúžiť. Odíď, kráľovič Anton, odíď, aby ti neublížil.“
Tu sa ozvali ťažké kroky.
„Vraciam sa z lovu, Jitka, som unavený. Priprav kúpeľ, jedlo a rozestel posteľ.“
„To je pán Archibald,“ zľakla sa Jitka, „musíš ujsť, kráľovič, inak sa ti zle povodí.“
Ale kráľovič vytasil meč a vyšiel na nádvorie.
Rytier Archibald bol mohutný a vysoký, tvár mal porastenú hustou čiernou briadkou a chlpatý bol asi celý.
„Kto si a čo robíš v mojom zámku?“ zahrmel na Antona.
„Chcem si vziať za ženu tvoju slúžku Jitku,“ odpovedal Anton nebojácne.
„Jitka je moja a nikomu ju nedám,“ povedal Archibald. „Musel by si ma premôcť, aby si ju dostal.“
„Dobre,“ prikývol Anton. „Budeme sa biť.“
Archibald chytil Antona jednou rukou pod bradu a udrel ním o zem tak prudko, že z Antona vyrazil dušu. Antonovo telo bezvládne kleslo do prachu. Archibald ho zodvihol a hodil do pivnice. Potom sa obrátil k Antonovej duši.
„Tvoje telo zhnije v mojich pivniciach,“ smial sa Archibald, „ty však môžeš ísť, Anton, žij si blažene, duša bez tela.“
Čo mal Anton robiť. Blúdil bezmocne a smutne po okolí, pre každého neviditeľný. Až jedného dňa v lese natrafil na medvedicu. V hrudi mala zapichnutý šíp a umierala. Hovorí sa, že zvieratá vidia veci, ktoré ľudské oko nezočí. A tak medvedica Antonovu dušu videla.
„Anton,“ zavolala naňho, „kráľovič, môžem ti pomôcť, ale prajem si, aby si ty na oplátku poslúžil mne.“
„Ako mi chceš pomôcť?“ začudoval sa Anton. „A čo mám pre teba urobiť?“
„Som zranená a zomriem. Dám ti svoje telo. Ale ty mi musíš sľúbiť, že sa postaráš o moje medvieďatá. Sú v jaskyni za potokom, a ak ich včas nenakŕmiš, zomrú od hladu.“
Anton sľúbil, že sa o medvieďatá postará, a stará medvedica zomrela. Kráľovič vkĺzol do jej huňatého tela. Najprv sa, ako sľúbil, postaral o mláďatá, potom sa vybral za rytierom Archibaldom. Medvedou labou zabúchal na bránu. Rytier Archibald vyšiel na nádvorie.
„Kto ruší môj spánok?“
„To som ja, kráľovič Anton, prišiel som po Jitku a zabiť teba.“
Archibald otvoril bránu, chytil Antona v medveďom tele za chlpy na prsiach a udrel ním o zem tak prudko, že z neho vyrazil dušu. Medvedie telo hodil psom.
„Myslel si, že medveď premôže silného Archibalda?“ smial sa.
„Pomýlil si sa. A teraz zmizni, duša bez tela, nech môžem pokojne spať.“
Antonova duša opäť blúdila, až došla do hôr. Tam pod vysokou borovicou stretol vlka. Na boku mal ranu a umieral.
„Anton,“ zavolal vlk, „kráľovič, môžem ti pomôcť, ak budeš chcieť, ale sľúb, že sa mi za to odslúžiš.“ Kráľovič sľúbil a opýtal sa, čo môže pre vlka urobiť.
„Moja žena, sivá vlčica, a naše deti idú za mnou. Musíš ich dobehnúť a varovať pred poľovníkmi, inak ich všetkých pobijú.“
„Urobím to,“ povedal Anton. Vlk naposledy vydýchol a kráľovičova duša vkĺzla do jeho tela. Vydal sa na cestu späť. Onedlho sa stretol so sivou vlčicou a odovzdal jej vlkov odkaz. Vlčica vzala mláďatá a odviedla ich do bezpečia. Anton vo vlčom tele sa ponáhľal za rytierom Archibaldom.
Vlčou labou zabúchal na bránu.
„Kto ruší môj spánok?“ rozčuľoval sa Archibald.
„To som ja, kráľovič Anton,“ odpovedal Anton. „Prišiel som po Jitku a zabiť teba!“
Archibald otvoril bránu a chytil vlka za chvost. Roztočil ho nad hlavou a mrštil ním o zem tak, že z vlka vyrazil dušu. Telo hodil psom.
„Zase si sa pomýlil, Anton,“ smial sa, „ani vlk nepremôže silného Archibalda.“
Čo mohol Anton robiť? Jeho duša blúdila ďalej. „Musím nájsť telo, ktoré bude mohutnejšie a silnejšie ako môj nepriateľ,“ premýšľal Anton, keď sa uberal horami a lesmi. Žiadne takéto zviera však nemohol nájsť. Vyčerpaný si Anton sadol na kameň. Prestával veriť, že získa späť svoje telo a oslobodí Jitku. Naveky bude jeho duša blúdiť svetom.
spod kameňa vyliezla vretenica.
„Anton,“ zasyčala, „kráľovič, vidím, že by si potreboval pomoc. Ak chceš, darujem ti svoje telo. Som už stará a tento deň je mojím posledným. Keď vyjde prvá hviezda, zomriem.“
Kráľovič sa na vretenicu smutne zadíval.
„Si dobrá,“ povzdychol si, „ale ako by si mi mohla pomôcť? Medveďa môj nepriateľ premohol, premohol aj vlka. Ako by si ho mohla poraziť ty, taká malá?“
„Som síce malá,“ pritakala vretenica, „ale zato mám dva zuby plné jedu. Rytier Archibald kedysi zabil moje mláďatá, dlho som čakala na chvíľu, keď sa mu budem môcť pomstiť.“
„Dobre,“ prikývol Anton. „Skúsim to, aj keď už neverím, že Archibalda porazím.“
Keď vyšla prvá hviezda, vretenica zomrela. Antonova duša vkĺzla do hadej kože a vydala sa k Archibaldovmu zámku. Hadím chvostom zabúchal Anton na bránu.
„Kto sa opovažuje rušiť môj spánok?“ zreval Archibald.
„To som ja, kráľovič Anton, prišiel som po Jitku a zabiť teba.“
Archibald otvoril bránu a uvidel na zemi stočenú malú vretenicu. Rozosmial sa.
„Nepremohol si ma ani ako medveď, ani ako vlk, myslíš, že ako dážďovka nado mnou zvíťazíš?“
Chcel Antona chytiť do ruky, ale hadia koža bola hladká, vretenica sa Archibaldovi vyšmykla, vymrštila sa a obtočila sa mu okolo krku.
„Prehral si, Archibald. Si síce silnejší a mocnejší, ale môj jed ťa zahubí.“ A vretenica zaťala svoje dva zuby do Archibaldovho krku a vypustila smrteľný jed. Tak skončil rytier Archibald.
Kráľovič Anton vykĺzol z hadieho tela a vstúpil späť do svojho. V okamihu bol živý a zdravý ako predtým. S Jitkou sa chytili za ruky a odišli do Antonovho zámku v lesoch. Tam potom spokojne žili aj so svojimi deťmi, kým nezomreli. Nikdy v živote však Anton nenamieril svoju zbraň proti medveďovi a vlkovi. Vretenice ochraňoval.
Nezabudol, ako mu zvieratá pomohli, keď to najviac potreboval.