Kráľ zlodejov

Žil, bol jeden starý muž a ten raz jedného krásneho dňa sedel so svojou ženou pred ich chalupou a vyhrievali sa na slniečku. Odniekiaľ sa zrazu zjavil prekrásny koč ťahaný štyrmi vranými koňmi a z neho vystúpil po šľachticky oblečený pán. Starec vstal a ponáhľal sa k nemu, aby sa vypytoval, čo si pán praje a čím by mu mohol poslúžiť. Cudzinec podal starcovi ruku a povedal:
„Neželám si nič iné, ako si zase raz na jazyku pováľať sedliacke jedlo, otče. Pripravte mi zemiaky, ako ich Vy jedávate, ja si k Vám sadnem za stôl a s radosťou s Vami zjem.“ Starec sa zasmial a povedal:
„Pane, Vy budete nejaký knieža, gróf či dokonca vojvoda, urodzení páni majú iné jazýčky, ale ak je to Vaše želanie.“ Starenka šla do kuchyne, umyla a oškrabala zemiaky a chystala sa pripraviť šúlance. Kým stála pri práci, povedal starec cudzincovi:
„Poďte zatiaľ do záhradky, mám tam ešte nejakú prácu.“
V záhrade starec kopal jamky, aby do nich zasadil stromčeky.
„Nemáte, otče, žiadne deti,“ opýtal sa cudzinec, „ktoré by Vám pomohli pri práci?“
„Nie,“ odvetil starec, „jedného syna som mal, ale ten sa stratil kdesi vo svete. To Vám bol ale nezdarný syn, múdry a vychytralý ako líška, ale učiť sa nechcel a robil samé neplechy, nakoniec mi ušiel a odvtedy som o ňom nepočul.“ Starec vzal jeden stromček, posadil ho do jamy a zasunul vedľa neho kôl, a keď nahrnul a upchal hlinu, priviazal kmeň stromčeka na troch miestach slamenou šnúrou k tomu kolu.
„To mi, otče, povedzte,“ opýtal sa pán, „prečo nepriviažete tento krivý a hrčovitý stromček, ktorý rastie tamto v rohu, tiež ku kolu ako tieto, aby rástol rovno?“ Vtedy sa starec usmial a povedal:
„Pane, Vy sa tvárite, akoby ste tomu rozumeli, ale človek vidí, že o záhradníctve neviete nič. Ten strom je starý a pokrivený, ten už nikto nenarovná. Stromčeky sa musia ohýbať mladé.“
„To je ako s Vaším synom,“ povedal cudzinec, „keby ste ho ohýbali, keď bol mladý, tak by Vám neušiel, teraz bude už iste zatvrdnutý a hrčovitý.“
„Veru tak,“ odvetil starec, „ale je to už dávno, čo sa stratil, možno sa veľmi zmenil.“
„Spoznali by ste ho vôbec, keby sa tu pred Vami zjavil?“ opýtal sa cudzinec.
„Podľa tváre ťažko,“ odvetil sedliak, „ale mal na chrbte materské znamienko, ktoré vyzeralo ako fazuľa.“ Keď to starec spomenul, vyzliekol si cudzinec kabát, obnažil si plece a ukázal mu svoje znamienko.
„Môj Bože,“ zvolal starec, „Ty si môj syn!“ a srdce sa mu zachvelo láskou. „Ako si to dokázal, že si sa stal urodzeným mužom a žiješ v prepychu a bohatstve, akou cestou si k tomu všetkému, môj synu, prišiel?“
„Ach otče,“ odvetil syn, „ten mladý stromček, čo nebol priviazaný o žiadny kôl, musel vyrásť krivo a teraz je už na rovnanie príliš starý. Ako som k tomu všetkému prišiel? Stal som sa zlodejom. Ale nezľaknite sa, nie som obyčajný zlodej, som kráľom zlodejov. Pre mňa neexistuje žiadny zámok ani závora, na čo mám zálusk, to aj dostanem. Nie som žiadny obyčajný zlodej, okrádam len bohatých. Chudobní ľudia sú predo mnou v bezpečí, radšej im niečo dám, než beriem. A bohatým beriem len to, čo môžem získať lsťou, úskokom a s námahou.“
„Ach synu,“ povedal otec, „to sa mi vôbec nepáči, zlodej zostane zlodejom, to nikdy neskončí dobre.“
Zaviedol ho k matke, a keď tá počula, že je to jej syn, plakala od radosti, keď jej ale povedal, že sa stal kráľom zlodejov, vtedy jej slzy tiekli prúdom po lícach. Nakoniec povedala:
„Aj keď si sa stal zlodejom, si môj syn a moje oči sa pri pohľade na Teba radujú!“ Posadili sa za stôl a spoločne sa sýtili tak chudobne, ako syn dlho nezažil. Potom sa otec opýtal:
„Keď sa náš pán gróf tam hore na zámku dozvie, kto si a čo robíš, nebude Ťa hojdať na kolenách ako keď si bol malý a on Ťa držal nad krstiteľnicou, dnes Ťa pohojdá na šibenici.“
„Nebojte sa, otče, nič mi neurobí, ja sa vo svojom remesle vyznám. Ešte dnes k nemu zájdem.“
Keď sa blížil večer, posadil sa kráľ zlodejov do svojho koča a išiel na zámok. Gróf ho prijal zdvorilo, pretože ho mal za urodzeného muža. Ale keď sa ten cudzinec dal spoznať, zbledol a dlho tam len mlčky stál. Nakoniec povedal:
„Si môj krstný syn, preto dám prednosť milosti pred právom a budem sa k Tebe správať zhovievavo. Pretože si kráľ zlodejov, vyskúšam Tvoje umenie. Ak ale neobstojíš, usporiadam Ti svadbu s povrazníkovou dcérou a na spev pozvem krkavce.“
„Pane gróf,“ odvetil kráľ zlodejov, „vymyslite tri kúsky také ťažké, aké chcete, a ak ich nesplním, robte si so mnou, čo sa Vám zapáči.“ Gróf sa na niekoľko okamihov zamyslel a potom povedal:
„Dobre, po prvé mi ukradneš zo stajne môjho obľúbeného koňa, po druhé mne a mojej žene zoberieš plachtu z postele, na ktorej budeme spať, a to tak, aby sme si to nevšimli, a k tomu ešte snubný prsteň mojej ženy, a po tretie mi ukradneš z kostola farára aj s kostolníkom. Dobre si to zapamätaj, ide Ti o krk!“
Kráľ zlodejov sa odviezol do susedného mesta, kde si kúpil od jednej sedliačky kazajku aj sukňu a hneď si to na seba natiahol. K tomu si začernil tvár a vyzeral zrazu ako vráskavá babka, žiadny človek by ho nespoznal. Potom vzal súdok a naplnil ho starým maďarským vínom, v ktorom driemal silný uspávací prostriedok. Naložil si ho do krošne, tú vzal na chrbát a rozvážnym babičkiným krokom putoval na grófsky zámok. Už bola úplná tma, keď tam dorazil, sadol si ťažko na akýsi kameň na dvore a dal sa do kašľania a odkašliavania, do dusenia a kýchania ako chorá starenka a mädlil si ruky tak urputne, akoby mal každú chvíľu od zimy zísť zo sveta. Pred stajňami ležali pri ohni a strážili vojaci. Jeden z nich si starenu všimol a zavolal na ňu:
„Poďte bližšie, mamička, a ohrejte sa u nás. Aj tak tu iný nocľah nezoženiete a musíte sa uspokojiť s tým, čo sa naskytne.“ Starena sa pripotácala k nim, poprosila, aby jej pomohli zložiť krošňu z chrbta a sadla si k ohňu.
„Čože to máš v tom súdku, ty stará šibalka?“ opýtal sa jeden z vojakov.
„No, len trošku dobrého vína, panáčik.“ odvetila starena, „Živím sa obchodom, za peniaze a dobré slovo Vám tiež rada naplním pohár.“
„Sem s tým vínom!“ povedal vojak, a keď pohár zaplatil a vypil, mľaskol si a zvolal:
„To víno je naozaj dobré, dám si ešte jeden!“ A išlo to k druhému a aj ostatným sa rozviazali jazyky a nasledovali jeho príklad.
„Hej, kamaráti,“ zavolal jeden vojak na tých, čo strážili vnútri v stajni, „Je tu jedna mamička, tá má víno, ktoré je staré ako ona sama, vezmite si tiež dúšok, to je iné zohrievanie ako ten náš ohníček.“ Starena zaniesla súdok do stajne. Jeden vojak sedel na osedlanom grófovom koni, druhý mal v ruke uzdu a tretí držal koňa za chvost. A starenka dobrodinka im nalievala, ako si boli poručili, kým prameň celkom nevyschol. A to bol čas na driemanie, tomu jednému vypadla z ruky uzda, zvalil sa a začal chrápať ako drevorubač. Ten druhý pustil koňský chvost, ľahol si a chrápal ešte poctivejšie. Ten, čo sedel v sedle, sklonil hlavu až na koňský krk a z papule mu húkalo ako z kováčskych mechov. Vojaci vonku spali už peknú chvíľu, ležali na zemi, ako sa kto zvalil, a ani sa nepohli, akoby boli z kameňa.
Keď kráľ zlodejov videl, že sa mu podarilo, dal tomu jednému namiesto uzdy do ruky povraz a tomu druhému, čo držal chvost, otep slamy; ale čo si mal počať s tým, čo sedel na koňskom chrbte? Zhodiť ho dolu, to by sa mohol zobudiť a spôsobiť rozruch. Tak na to išiel povrazníckym spôsobom. Rozopol viazanie sedla, pretiahol ním pár silných povrazov, ktorých tu na hákoch viselo habadej, a potom pomocou tých šikovne uviazaných povrazov vytiahol spiaceho jazdca na sedle do výšky, povrazy potom upevnil a bolo po divadle. Teraz mohol grófovho koňa odviazať a omotať mu podkovy handrami, aby ho neprezradil, keď budú cválať po grófskom nádvorí. A bol preč.
Keď nastal deň, pricválal kráľ zlodejov akoby nič na ukradnutom koni k zámku. Gróf práve vstal a pozeral sa z okna.
„Dobré ráno, pane gróf.“ zavolal naňho, „poznávate Vášho koňa? Nedalo mi to veľa práce. Len sa choďte pozrieť, tí Vaši vojaci tam ležia a spia ako o polnoci.“ Gróf sa musel smiať a povedal:
„No, pre raz sa Ti to podarilo, ale druhýkrát už nebudeš mať toľko šťastia. Ale varujem Ťa, ak sa ukáže, že si len obyčajný zlodej, naložím s Tebou ako so zlodejom.“
Keď sa večer grófka ukladala na spánok, pevne zvierala dlaň, na ktorej mala snubný prsteň. Gróf ju uisťoval:
„Všetky dvere sú zavreté na zástrčku, pokojne spi a ja zostanem na stráži. Budem na toho zlodeja čakať a keby sa objavil v okne, tak ho zastrelím.“ Ale kto by si takýmto uvažovaním prišiel na kráľa zlodejov! Ten šiel zatiaľ pod rúškou tmy k šibenici, odrezal tam úbohého hriešnika, ktorý tam visel s povrazom okolo krku, a na chrbte ho niesol na zámok. Tam pristavil k oknu do grófskej spálne rebrík, obeseného si posadil na plecia a stúpal hore. Keď sa hlava objavila v okne, gróf nezaváhal a stlačil spúšť pištole. A s tým obeseným bolo toho dňa druhýkrát amen! Zvalil sa dolu ako vrece zemiakov a kráľ zlodejov zoskočil opatrne dolu a skryl sa v kúte. Odtiaľ v jasnom mesačnom svetle pozoroval grófa, ako sa šmýka z okna von, lezie dolu po rebríku, nakladá si mŕtveho na chrbát a nesie ho do záhrady, kde začal potom ledabolo po grófskom spôsobe kopať jamu, aby do nej mŕtveho uložil.
„Teraz je Tvoja chvíľa!“ pomyslel si kráľ zlodejov a tmou sa prešmykol k rebríku a hurá hore k pani grófke.
„Milá žena,“ mal sa k nej grófskou rečou, „ten zlodej je mŕtvy, ale je to môj krstný syn a viac šelma šelmovská než zloduch, chcem ho ušetriť verejnej potupy a tiež mám zľutovanie s jeho rodičmi, skôr než bude biely deň, sám ho zakopem v záhrade, aby sa to nerozchýrilo. Daj mi plachtu, zabalím ho do nej, nech neleží v hrobe ako úbohý pes.“ Grófka mu plachtu dala.
„A vieš čo?“ pokračoval ten šibal, „Keď ten Tvoj prsteň nezískal za života, prečo mu ho nedoprajeme aspoň po smrti? Nech si ho vezme ten nešťastník do hrobu.“ No to sa grófke príliš nepozdávalo a ruka sa jej zacukala, keď si prsteň sťahovala a mužovi ho podávala. Ale grófskemu prianiu sa nevzpierajú ani grófky. A kráľ zlodejov? Ten sa so svojimi pokladmi uháňal ako zajac a bol doma skôr, než gróf dohral poslednú notu svojej hry na hrobára.
Svet nevidel tak kyslú grófsku tvár, keď toho rána prišiel kráľ zlodejov a priniesol plachtu aj prsteň.
„Si azda čarodejník?“ zúril Jeho milosť, „Kto Ťa dostal z hrobu, do ktorého som Ťa sám položil, a ako to, že si živý?“
„Nie mňa, ale obeseného zo šibenice ste v noci pochovávali.“ Smial sa kráľ zlodejov a s chuťou a podrobne rozprával, ako to všetko nalíčil, a gróf musel nakoniec súhlasiť s tým, že je naozaj prefíkaný a vychytralý nad všetky líšky v lese.
„Ale ešte nie je všetkému koniec,“ povedal, „musíš splniť ešte tretiu úlohu, a ak sa Ti to nepodarí, tak je s Tebou amen!“
Na to nemal kráľ zlodejov žiadnu odpoveď, len sa pousmial.
Keď sa zniesla noc, prišiel k dedinskému kostolu. Za sebou ťahal dlhé vrece, v ktorom mal raky, a v ruke niesol balíček krátkych voskoviek. Sadol si na cintorín, vybral jedného raka, prilepil mu na chrbát jednu sviečku, potom ju zapálil, položil raka na zem a nechal ho liezť. Vytiahol z vreca druhého, urobil s ním to isté a pustil ho, a tak pokračoval, kým nebolo vrece prázdne. Potom si natiahol dlhý čierny kabát, ktorý vyzeral ako mníšska kutna, a na bradu si prilepil sivé fúzy. Keď bol takto celkom k nepoznaniu, vzal vrece, v ktorom boli raky, šiel do kostola, kde si vyliezol na kazateľnicu. Hodiny na kostolnej veži práve odbíjali dvanástu, a keď doznel dvanásty úder, zvolal prenikavým hlasom:
„Počujte, Vy ľudia hriešni, nastal koniec sveta a blíži sa súdny deň! Počujte! Počujte! Kto chce do neba, nech vlezie do tohto vreca, lebo ja som Peter, ktorý otvára a zatvára nebeskú bránu. Hľa, tam na cintoríne vstávajú duše mŕtvych! Poďte! Poďte a vlezte do vreca! Koniec sveta prichádza!“ To svätopeterské kázanie sa neslo dedinou a farár a kostolník, ktorí bývali hneď pri kostole, to začuli najskôr, a keď zbadali svetielka, ktoré sa pohybovali po cintoríne, pochopili, že sa naozaj deje niečo neobyčajné, a uháňali do kostola. Chvíľu počúvali a vtedy štuchol kostolník do farára a povedal:
„Veledôstojný pane, touto cestou to máme do neba najkratšie, čo hovoríte?“
„Veru,“ odvetil farár, „aj mňa to napadlo, ideme na to!“ A pretože mal kostolník kresťanskú výchovu, šiel farár prvý. Vyliezol na kazateľnicu a hups do vreca! A kostolník sa vrhol hneď za ním. Na to kráľ zlodejov čakal, nezaváhal a vrece pevne zaviazal. Potom ho vliekol po schodisku dolu a zakaždým, keď hlavy tých dvoch hlupákov buchli o stupne schodov, zvolal:
„Tŕnistá je Vaša cesta do neba!“ Potom ich týmto spôsobom pretiahol cez celú dedinu a stále im pripomínal:
„Tŕnistá je Vaša cesta do neba!“ A keď ich ťahal po zámockých schodoch, volal:
„Tŕnistá je Vaša cesta do neba, ale už sme na nebeskom schodisku. Radujte sa!“ Keď ich vytiahol hore, hodil vrece s oboma nešťastníkmi do holubníka, z čoho vzniklo veľké holubie čepurenie, a on povedal:
„Tŕnistá bola Vaša cesta do neba, ale počujte, ako sa anjeli radujú!“ Potom zavrel holubník na závoru a šiel preč.
Na druhý deň sa vydal kráľ zlodejov ku grófovi, aby mu povedal, že splnil aj tretiu úlohu a farára aj kostolníka uniesol.
„A kde si ich nechal?“ opýtal sa gróf.
„No, ležia hore v holubníku zaliezli vo vreci a myslia si, že sú v nebi.“ Gróf sa šiel osobne presvedčiť, a keď tých dvoch vyslobodil, povedal:
„Ty si kráľ zlodejov a v skúške si obstál, preto Ti pre tentoraz darujem život. Ale hľaď, aby si sa pratal z môjho panstva, lebo ak na Teba ešte raz natrafím, tak sa budeš bez milosti hojdať na šibenici.“
Kráľ zlodejov sa teda rozlúčil s rodičmi a odišiel späť do širokého sveta a nikto o ňom už nikdy viac nepočul. Často sú ale vidieť aj u nás noblesne oblečení ľudia a kto vie, či to nie je práve on .....