Veľká doktorská rozprávka

Veľká doktorská rozprávka

To už je veľmi dávno, čo viedol na hore Hejovine čarodejnícku živnosť kúzelník Magiáš. Ako viete, bývajú kúzelníci dobrí, ktorým sa hovorí čarodejovia alebo divotvorcovia, a kúzelníci zlí, ktorým sa hovorí černokňažníci. Magiáš bol taký prostredný; niekedy bol taký dobrý, že vôbec nečaroval, a inokedy čaroval tak mocne, že hrmelo a blýskalo; niekedy ho napadlo, aby pršali kamene, a raz dokonca urobil, že napršali také malé žabky. Skrátka, hovorte si, čo chcete, taký kúzelník nie je žiadne príjemné susedstvo, a hoci sa ľudia dušovali, že na kúzelníkov neveria, Hejovine sa radšej vyhýbali; to sa len tak vyhovárali, keď hovorili, že je to moc do kopca - kdeže by sa priznali, že sa Magiáša boja!

Tak ten Magiáš raz sedel pred svojou jaskyňou a jedol slivky, také tie veľké modročierne a krásne ojenené slivy, kým v jaskyni jeho pomocník, pehavý Vincek, pravým menom Vincenc Nyklíček zo Zlička, miešal nad ohňom čarodejnícke lektvary zo smoly, síry, valeriány, mandragory, hadieho koreňa, zemežlče, babieho hnevu a čertovho korenia, z kolomaže a pekelného kamienka a z trenděmendě a alvostru a kozích bobkov, z osích žihadiel, krysích fúzov, molích nožičiek a zanzibarského semienka, to z takých tých čarodejných korení, prísad, dryakov a černobyliek. A Magiáš sa len pozeral, ako to pehavý Vincek mieša, a jedol slivky. Ale úbohý Vincek zabudol miešať či čo, skrátka tie lektvary sa mu v kotli pripálili, pripiekli, pripražili alebo nejako pričadili a vyvalil sa z nich hrozný smrad.

„Ty nešika nemotorná,“ chcel sa naňho rozkričať Magiáš, ale v tom zhone si azda pomýlil tú pravú rúrku v krku, alebo si to pomýlila tá slivka, čo mal v ústach, skrátka prehltol slivku aj s kôstkou a tá kôstka mu zaskočila a vzpriečila sa mu v krku a nemohla ani dnu, ani von; a tak stihol Magiáš zrevať iba: „Ty ne -“ a ďalej to už nešlo, nemohol zo seba vydať ani hlások. Len chrčal a sipel, ako keď syčí para v hrnčeku, a červenel v tvári a mával rukami a dusil sa, ale kôstka sa ani za svet nechcela pohnúť; tak pevne a dôkladne sa mu zaprela v hrtane.

Keď to Vincek videl, hrozne sa zľakol, že sa pán otec Magiáš azda udusí, a povedal ochotne: „Pán šéf, počkajte tu, ja letím do Hronova po doktora.“ A už si to mazal z Hejoviny dolu - škoda, že tam nikto nebol, aby zmeral jeho rýchlosť; bol by to iste svetový rekord v behu na dlhé trate.

Keď Vincek dobehol do Hronova k doktorovi, nemohol ani dych popadnúť; ale potom ho predsa len chytil za ten pravý koniec a hneď zo seba vysypal: „Pán doktor, musíte hneď, ale hneď a rýchlo prísť k pánovi kúzelníkovi Magiášovi, lebo sa udusí. Hrom do toho, to som sa nahnal!“

„K Magiášovi na Hejovinu?“ bručal hronovský doktor. „Safra, to sa mi trikrát nechce, ale keď ma už tak potrebuje, tak čo robiť.“ A išiel. Viete, doktor nemôže nikomu odmietnuť svoju pomoc, aj keby ho volali k lúpežníkovi Lotrandovi alebo k samotnému (Pánboh nás netrestaj) Luciperovi. To už je také povolanie, tá doktorina.

Tak hronovský doktor vzal doktorský tlmok, čo v ňom sú doktorské nože a kliešte na zuby a obväzy a prášky a masti a dlahy na zlomeniny a iné také doktorské nástroje, a išiel za Vinckom na Hejovinu. „Len aby sme neprišli neskoro,“ staral sa stále pehavý Vincek, a tak išli raz dva raz dva cez hory a bory, raz dva raz dva cez močiare, raz dva raz dva kopec nekopec, a pehavý Vincek povedal: „Tak, pán doktor, už sme ako tu.“

„Služobník, pán Magiáš,“ povedal hronovský doktor, „tak kdeže nás čo bolí?“

Kúzelník Magiáš namiesto odpovede len zachrčal, zasipel a zafučal a ukazoval si na krk, že tam to viazne.

„Aha, krčok bolí,“ povedal hronovský doktor. „No, pozrieme sa na to boľko. Otvorte pekne ústa, pán Magiáš, a povedzte ááá.“

Kúzelník Magiáš si rozhrnul čierne fúzy a otvoril dokorán ústa, ale ááá povedať nemohol, pretože z neho nešiel žiadny hlas.

„No tak ááá,“ nabádal ho doktor. „Čo, nejde to?“

Magiáš krútil hlavou, že to teda nejde.

„A jejej,“ povedal doktor, ktorý bol filuta, líška podšitá, lišiak drbaný, kostolník pálený, kos vykutaný a šibal mazaný, lebo mal za ušami aj za lubom, „jejej, pán Magiáš, to je s vami veľmi zlé, keď nemôžete urobiť ááá. Neviem, neviem,“ povedal a začal Magiáša prezerať a poklepkávať, pulz mu skúšal, na jazyk sa mu pozeral, pod očné viečka mu nakúkal, do uší a do nosa mu zrkadielkom svietil a pritom bručal latinské slová. A keď bol hotový s celým vyšetrením, začal sa tváriť náramne povážlivo a povedal: „Pán Magiáš, to je vážna vec, tu nepomôže nič iné než bezodkladná a čo najrýchlejšia operácia. Ale tú ja nemôžem a nesmiem robiť sám, na to by som musel mať asistenciu. Ak chcete operáciu podstúpiť, tak nič naplat, musíte poslať po mojich kolegov doktorov do Úpice, do Kostelca a na Hořičky, a keď tu budú, usporiadam s nimi doktorskú poradu čiže konzílium a až po najzrelšej úvahe by sme podnikli žiaduci lekársky zákrok čiže operáciu operandi. Rozmyslite si to, pán Magiáš, a ak prijímate môj návrh, pošlite rýchleho posla po mojich vysoko vážených a učených pánov kolegov.“

Čo mal Magiáš robiť? Kývol na pehavého Vincka a Vincek trikrát zadupal, aby sa mu dobre bežalo, a už uháňal dolu z Hejoviny. To do Hořičiek. A do Úpice. A do Kostelca. Nechajme ho zatiaľ bežať.

O princeznej solimánskej

Kým si to pehavý Vincek uháňal do Hořičiek a do Úpice a do Kostelca po doktorov, sedel hronovský doktor pri kúzelníkovi Magiášovi a dával pozor, aby sa mu neudusil. Aby im čakanie lepšie ubehlo, zapálil si virgínku a mlčky fajčil.

Keď mu to už bolo dlhé, odkašľal a dymil ďalej. Potom, aby si skrátil dlhú chvíľu, trikrát zívol a žmurkol. Po nejakom čase prehodil: „Ach jo.“ Asi za pol hodiny sa pretiahol v krížoch a povedal: „Inu énu.“ Po nejakej hodinke k tomu dodal: „Azda by sme si zatiaľ mohli zahrať karty. Pán Magiáš, máte tu nejaké karty?“

Kúzelník Magiáš nemohol hovoriť, a tak len pokrútil hlavou, že nie.

„Nemáte?“ bručal hronovský doktor. „To je škoda. A to ste pekný kúzelník, keď ani nemáte karty! To u nás v hostinci mal predstavenie jeden kúzelník, počkajte, ako sa to len volal, nejako ako Navrátil alebo Don Bosko alebo Magorello, tak nejako, a ten vám robil také čarodejné kúsky s kartami, že by ste žmurkal. Inu, čarovať sa musí vedieť.“

Potom si zapálil novú virgínku a povedal: „Tak keď tu nemáte karty, budem vám rozprávať rozprávku o princeznej solimánskej, aby nám lepšie ušiel čas. Keby ste tú rozprávku náhodou poznal, len povedzte a ja hneď prestanem. Cililink, začína sa.

Ako je známe, za Havraními horami a Sargasovým morom sú Dalamánske ostrovy a za nimi je púšť Arivari, porastená hustým lesom, s hlavným cigánskym mestom Eldorádom; potom sa široko ďaleko rozprestiera jeden poludník a jedna rovnobežka a tam hneď za riekou, ako sa ide cez tú lávku a potom tou cestičkou vľavo, za kríkom vŕbovým a priekopou lopúchovou sa rozkladá veľký a mocný sultanát Solimánsky. Tak už ste ako doma, však?

V sultanáte Solimánskom, ako už názov ukazuje, panoval sultán Solimán. Ten sultán mal jedinú dcéru, Zubejda sa volala; a tá princezná Zubejda vám z ničoho nič začala marodiť a postonávať a pokašliavať, chradla a hynula a chudla a blednula, smútila a vzdychala, že bolo ľúto sa na to pozerať. To sa rozumie, sultán k nej hneď povolal svojich dvorných čarodejov, zaklínačov, kúzelníkov, baby, veštice, mágov a astrológov, mastičkárov a dryačníkov, lazebníkov a felčiarov a kurmídov, ale žiadny z nich nemohol princeznú uzdraviť. Keby to bolo u nás, povedal by som, že to dievča trpelo anémiou, pleuritídou a bronchiálnym katarom; ale v krajine Solimánskej nie je taká vzdelanosť a medicína tam nie je tak pokročilá, aby sa tam mohli vyskytovať choroby s latinskými menami. To si môžete myslieť, aký bol starý sultán zúfalý. Môj ty Monte Kristo, hovoril si, tak som sa tešil, že dievča po mne prevezme kvitnúcu sultánsku živnosť, a zatiaľ, úbožiačka, mi tu hasne a skomiera pred očami a ja jej nemôžem pomôcť! - A tak zavládol na dvore i v celej krajine Solimánskej smútok veľký.

V tú dobu tam prišiel jeden obchodný cestujúci z Jablonca, akýsi pán Lustig, a keď počul o tej chorej princeznej, vraví: ‚Mal by k nej pán sultán zavolať doktora od nás, ako z Európy, pretože u nás je medicína pokročilejšia; tu máte len zaklínačov, koreňárov a kúzelníkov, ale u nás, ver mi, sú praví a vyštudovaní doktori.‘

Keď sa o tom dozvedel sultán Solimán, povolal k sebe toho pána Lustiga, kúpil od neho šnúru sklenených perál pre princeznú Zubejdu a potom sa ho spýtal: ‚Pán Lustig, podľa čoho sa u vás pozná pravý a vyštudovaný doktor?‘

‚To je celkom ľahké,‘ povedal pán Lustig. ‚Pozná sa podľa toho, že má pred menom Dr. Napríklad Dr Mann, Dr Pelnář a podobne. A keď nemá žiadne Dr, tak to nie je vyštudovaný doktor, vieme?‘

‚Aha,‘ povedal sultán a bohato obdaroval pána Lustiga sultánkami; viete, to sú také dobré hrozienka. A potom poslal do Európy poslov po doktora. ‚Ale toto si pamätajte,‘ prikázal im pri lúčení, ‚že pravý a vyučený doktor je len ten, ktorý sa začína slabikou Dr. Iného mi sem nevoďte, lebo vám odrežem uši aj s hlavou. Tak hybaj!‘

Keby som mal rozprávať, čo všetko títo vyslanci tou dlhánskou cestou do Európy skúsili a zažili, to by bola, pán Magiáš, veľmi dlhá rozprávka. Ale po mnohých a mnohých útrapách sa predsa len poslovia do Európy dostali a začali hľadať doktora pre princeznú Zubejdu.

Tak ten sprievod solimánskych poslov, takých hromských mamelukov s turbanmi na hlavách a pod nosom s fúzmi hrubými a dlhými ako konské chvosty, sa vybral na cestu čiernym lesom. Išli a išli, a stretli strýka so sekerou a pílou na pleci.

‚Pánboh zdravíčko,‘ pozdravil ich ten strýko.

‚Daj to Pánboh,‘ povedali poslovia. ‚A čo ste vy, strýčko?‘

‚Ale,‘ vraví ten človek. ‚Ďakujem za opýtanie. Ja som len drevorubač.‘

Tí pohani zastrihali ušami a povedali: ‚Vaša ctihodnosť, to je iná. Keď vy ráčite byť Dr Evorubač, tak vás máme poprosiť, aby ste tandopede, upito a presto šli s nami do krajiny Solimánskej. Pán sultán Solimán sa nechá pekne odporúčať a uctivo vás pozýva na svoj dvor; ale keby ste sa zdráhali alebo sa prípadne vzpierali, tak vás tam dopravíme násilím, a to vám, vaša blahorodosť, hovoríme, neprajte si nás.‘

‚Ale ale,‘ čudoval sa ten drevorubač, ‚a čo so mnou pán sultán chce?‘

‚Má pre vás nejakú prácu,‘ povedali poslovia.

‚Tak to by som šiel,‘ súhlasil drevorubač. ‚Ja totiž, páni, práve hľadám prácu. Aby ste vedeli, ja som do práce ako drak.‘

Poslovia na seba žmurkli a vraveli: ‚To sa nám, vaša slovutnosť, práve hodí.‘

‚Počkať,‘ povedal drevorubač. ‚Najprv by som chcel vedieť, koľko mi pán sultán za moju prácu zaplatí. Ja síce nie som drahorád, ale snáď pán sultán nie je drgrle.‘

Poslovia sultána solimánskeho na to zdvorilo odpovedali: ‚To nevadí, vaša ctihodnosť, že neráčite byť Dr Ahorád - nám je Dr Evorubač rovnako vítaný; ale čo sa týka nášho pána sultána Solimána, môžete nám veriť, že on nie je Dr grle, ale len obyčajný panovník a tyran.‘

‚Tak je dobre,‘ povedal drevorubač. ‚A čo sa týka stravy, tak ja pri práci jem ako dravec a pijem ako dromedár, vieme?‘

‚Urobíme všetko, vzácny pane,‘ uisťovali ti Solimánci, ‚aby ste aj v tomto ohľade boli u nás úplne spokojný.‘

Nato dovedli s veľkou slávou a úctou drevorubača na loď a plavili sa s ním až do krajiny Solimánskej. Keď doplávali, vyliezol sultán Solimán rýchlo na trón a prikázal ich priviesť k sebe. Poslovia pred ním pokľakli a ten najstarší a najfúzatejší z nich začal:

‚Náš najmilostivejší pane a vládca, knieža všetkých veriacich, pane sultán Solimán! Na tvoj vznešený rozkaz sme sa odobrali až na ostrov zvaný Európa, aby sme vyhľadali toho najučenejšieho, najvychýrenejšieho a najslávnejšieho doktora pre princeznú Zubejdu. Tak tu ho máme, pane sultán. Je to slovutný a svetoznámy lekár Dr Evorubač; aby ste vedeli, aký je to doktor, teda do práce je ako Dr Ak, plat dostáva ako Dr Ahorád, papá ako Dr Avec a pije ako Dr Omedár. To sú totiž, pane sultán, samí slávni a učení doktori, z čoho je zrejmé, že sme natrafili na toho pravého. Hm, hm. Tak to je vlastne všetko.‘

‚Vítam vás, Dr Evorubač,‘ povedal sultán Solimán. ‚Prosím vás, aby ste sa išli pozrieť na moju dcéru, princeznú Zubejdu.‘

Inu, prečo by som nešiel, povedal si drevorubač; sám sultán ho viedol do takej šerej, zatienenej komnaty, vystlanej tými najkrajšími kobercami a vankúšmi a podušečkami, a na nich odpočívala princezná Zubejda, bledá ako z vosku, a driemala.

‚A jejej,‘ vraví drevorubač súcitne, ‚pane sultán, tá vaša dievčina je nejaká zelinka.‘

‚To je,‘ vzdychol sultán.

‚Taká nedomrlá,‘ povedal drevorubač. ‚Trochu ako nanič, však?‘

‚Ba práve,‘ prisvedčil sultán smutne. ‚Nič nám nechce jesť.‘

‚Chudá ako šindeľ,‘ povedal drevorubač. ‚Ako vechet. A nijakú farbu nemá, pane sultán. Ja by som povedal, že to dievča marodí.‘

‚Ba že marodí,‘ vravel sultán skľúčene. ‚Preto som vás povolal, aby ste ju uzdravili, keď ste Dr Evorubač.‘

‚Ja?‘ čudoval sa drevorubač. ‚Preboha, ako ju mám uzdraviť?‘

‚To už je vaša vec,‘ povedal sultán Solimán temným hlasom. ‚Preto ste tu a basta fidli. Ale to vám hovorím, ak ju nevyliečite, dám vám zotať hlavu a bude s vami amen.‘

‚Ale to predsa nejde,‘ chcel sa brániť zľaknutý drevorubač, lenže pán Solimán ho ani nenechal dohovoriť.

‚Žiadne výhovorky,‘ povedal prísne, ‚na to ja nemám čas, ja musím ísť vládnuť. Len sa dajte do práce a ukážte, čo viete.‘ A išiel si sadnúť na trón a vládol.

Prekliata vec, povedal si drevorubač, keď osamel, to som sa dostal do peknej brindy! Ako ja k tomu prídem, aby som uzdravoval nejakú princeznú? Viem ja, ako sa to robí? Toto mi je nadelenie! Pre päť rán do pňa, čo si mám počať? Keď to dievča nevyliečim, useknú mi hlavu. Keby to nebolo v rozprávke, tak by som povedal, že to ani nejde pre nič za nič niekomu zotať makovicu! Čert mi bol dlžný, že som sa dostal do rozprávky! V obyčajnom živote by sa mi niečo také stať nemohlo! Na moju dušu, to som sám zvedavý, ako sa z toho vyvlečiem!

V takých a ešte ťažších myšlienkach si úbohý drevorubač sadol na prah sultánovho zámku a vzdychal. Krucifagot, povedal sám k sebe, čo ich to napadlo, že tu mám robiť doktora? Keby mi prikázali, zrúb tento alebo tamten strom, ja by som im ukázal, čo dokážem! To by som sa do toho dal, až by triesky lietali! Veď to tu, pozerám, majú okolo stavenia zarastené ako v pralese, ani slniečko im do izby nezasvieti; veď sa im v dome musí držať vlhkosť a huba a plesne a švábi! Počkať, ja im ukážem, akú dokážem robiť prácu!

Len čo si to povedal, už zhodil kabát, pľul si do dlaní, schmatol svoju sekeru a pílu a začal rúbať stromy, čo rástli okolo sultánovho zámku. Kdeže, to neboli hrušky ani jablone, ani orechy ako u nás, ale samé palmy a oleandre a kokosovníky, dracény, latanie a fikusy a stromy mahagónové a stromy, čo rastú do neba, a iná exotická zeleň. To by ste pozeral, pán Magiáš, ako sa do toho náš drevorubač pustil! Keď zvonilo poludnie, bola už okolo zámku poriadna paseka; tu si drevorubač utrel rukávom pot, vytiahol z vrecka kus čierneho chleba s tvarohom, čo si priniesol z domu, a dal sa do jedenia.

Dovtedy princezná Zubejda spala vo svojej šerej komnate; pri tom rámuse, čo robil dolu pred zámkom drevorubač so svojou sekerou a pílou, sa jej spalo ako nikdy doteraz. Zobudila sa až tým tichom, keď drevorubač prestal rúbať stromy, uvelebil sa na hromade dreva a ukusoval chlieb s tvarohom.

Tu princezná otvorila oči a podivila sa: aké je to v tej komnate nebývalé svetlo? Prvýkrát v živote tam vpadlo slnko plným prúdom a naplnilo tú šerú komnatu žiarou nebeskou. Princeznú tá záplava svetla až oslnila; pritom tam oknom zavoňalo čerstvo štiepané drevo tak silno a krásne, že princezná zhlboka a s rozkošou vdýchla. A do tej smolnej vône tam zavoňalo ešte niečo, čo princezná dosiaľ nepoznala - čo je to? Vstala a išla sa pozrieť oknom: namiesto vlhkého tieňa paseka planúca v poludňajšom slnku a tam sedí veľký strýko a s obrovskou chuťou je niečo čierne a niečo biele; a to bolo práve to, čo tak dobre princeznej zavoňalo. To viete, vždy nám najlákavejšie vonia to, čo má na obed niekto iný.

Princezná to už nemohla vydržať; tá vôňa ju ťahala dolu, pred zámok, bližšie a bližšie k tomu obedujúcemu strýkovi, aby sa pozrela, čo to má dobré na zjedenie.

‚Á, princezná,‘ ozval sa drevorubač s plnými ústami. ‚Nechceli by ste kúsok chleba s tvarohom?‘

Princezná sa začervenala a zavrtela sa; hanbila sa povedať, že by to strašne chcela ochutnať.

‚Tak tu,‘ zabrblal drevorubač a ukrojil jej krivákom poriadny kus krajca. ‚Tumáte.‘

Princezná sa obzrela, či sa niekto nepozerá. ‚Ďakujem,‘ vyhŕkla na poďakovanie, zahryzla sa do krajca a povedala: ‚Hmm, to je dobrota!‘ Prosím vás, chlieb s tvarohom, to taká princezná ešte nikdy ani nevidela.

V tú chvíľu sa pozrel oknom sám pán sultán Solimán. Ani neveril svojim očiam: namiesto vlhkého tieňa svetlá paseka planúca v poludňajšom slnku, a tam na hromade dreva sedí princezná s plnou papuľou, má od tvarohu fúzy od ucha k uchu a kŕmi sa s takou chuťou ako nikdy doteraz.

‚Pánbožko zaplať,‘ vydýchol si sultán Solimán, ‚tak mi k tomu dievčaťu predsa len priviedli toho pravého a vyštudovaného doktora!‘

A od tej doby, pán Magiáš, začala princezná naozaj naberať sily, aj líca jej sčerveneli a jedla ako vlčica. To je účinok svetla a vzduchu a slniečka, aby ste vedeli. A ja vám to hovorím preto, že vy tu tiež žijete v takej jaskyni, kam slnko nesvieti a vietor nezavanie; a to, pán Magiáš, nie je zdravé. Tak to som vám chcel ako povedať.“

Keď hronovský doktor dohovoril rozprávku o princeznej solimánskej, prihnal sa pehavý Vincek a viedol so sebou doktora z Hořičiek, doktora z Úpice a doktora z Kostelca. „Tak tu ich vediem,“ kričal už z diaľky. „Ľudkovia, to som sa nahnal!“

„Vítam vás, páni kolegovia,“ povedal hronovský doktor. „Tu je náš pacient, pán černokňažník Magiáš. Ako vidíte na prvý pohľad, jeho stav je veľmi vážny. Pacient naznačuje, že prehltol slivku alebo slivu alebo kôstku. Podľa môjho skromného názoru je jeho choroba prudká slivkitída.“

„Hm, hm,“ povedal doktor z Hořičiek. „Skôr by som usudzoval, že je to dusivá slivitída.“

„Nerád by som odporoval váženým kolegom,“ povedal kostelecký doktor. „Ale povedal by som, že v tomto prípade ide o hrtanovú kôstkitídu.“

„Páni,“ ozval sa úpický doktor, „navrhujem, aby sme sa zhodli na rozpoznaní, že u pána Magiáša sa dostavila prudká slivkohrtanová kôstkoslivitída.“ „Tak to vám gratulujem, pán Magiáš,“ povedal doktor z Hořičiek.

„To je veľmi vzácna a ťažká choroba.“

„Zaujímavý prípad,“ dodával doktor z Úpice.

„Pán kolega,“ ozval sa kostelecký doktor, „to som ja už mával krajšie a zaujímavejšie medicínske prípady. Počuli ste už, ako som vyliečil Hejkala z Krákorky? Keď nie, tak vám to poviem.“

Prípad s Hejkalom

„Tomu je už tiež pekných pár rokov, čo sa v lese na Krákorke zdržiaval Hejkal. To viete, to je jedno z najprotivnejších strašidiel, aké vôbec kedy bývali. Ide človek v noci lesom a zrazu to za ním zahejká, zareve, zastoná, zaskučí, zavyje alebo sa tak hrozne zachichoce. To sa rozumie, človek sa vyľaká na smrť, taká hrôza naň padne, a on beží, uháňa, uteká, div dušu strachom nevytrasie.

To teda robí Hejkal a túto neplechu vyvádzal na Krákorke roky rokúce, že sa už ľudia báli tam za tmy chodiť.

A raz vám ku mne príde do ordinácie taký divný človiečik, samá huba, papuľu to má od ucha k uchu a krk ovinutý nejakou handrou, a sipie, chrchle, chrčí, škrehoce, chrochce a chrapče, že mu nie je rozumieť ani slovo.

‚Tak čo vám je?‘ vravím.

‚Pán doktor,‘ sipel ten chlapík, ‚ja som, prosím pekne, nejako ochrapel.‘

‚To vidím,‘ vravím, ‚a ktorýže vy ste?‘

Pacient sa trochu ošíval a potom vyhŕkol: ‚Ja som, prosím, ten istý Hejkal z hory Krákorky.‘

‚Aha,‘ vravím, ‚tak vy ste ten kujón, ten sakramentský, čo straší v lese ľudí? A, chlapče, to vám patrí, že ste stratil hlas!

Čoby, ja vám budem liečiť vaše láry a fáryngitídu čiže hatar krtanu, chcem povedať katar hrtanu, aby ste mohli zase po lese hejkať a naháňať ľuďom zimnicu! Nie, nie, len si s Pánom Bohom chrapte a sipte, aspoň od vás bude pokoj!‘

A tu vám ten Hejkal začal prosíkať: ‚Preboha vás prosím, pán doktor, vyliečte ma z toho chrapotu, ja už budem robiť dobré, nebudem ľudí strašiť - ‘

‚To vám aj radím,‘ povedal som. ‚Vy ste sa pri tom strašení prekričal, a preto ste stratil hlas, vieme? Milý brachu, strašiť v lese, to nie je pre vás; v lese je chladno a vlhko a vy máte trochu chúlostivé dýchacie cesty. Neviem, neviem; azda by sa ten váš katar dal vyliečiť, ale to by ste musel nadobro nechať strašenie a odsťahovať sa niekam ďaleko od lesov; inak vás neuzdraví nikto.‘

Ten Hejkal zosmutnel a drbal sa za uchom: ‚To je ťažká vec, milostpane, čím sa budem živiť, keď nechám strašenie? Veď ja nič iné neviem ako hejkať a revať, totiž kým som pri hlase.‘

‚Ale človiečik,‘ vravím mu, ‚s takým vzácnym hlasovým orgánom, ako máte vy, by som šiel k opere za speváka, za trhovca alebo za vyvolávača do cirkusu; veď s tým nádherným a mohutným hlasom je vás na vidieku škoda, nemyslíte? V meste by ste sa možno uplatnil lepšie.‘

‚Aj ja si to niekedy hovorím,‘ priznal sa Hejkal. ‚No, ja to skúsim uchytiť sa inde, len čo zas budem pri hlase.‘

Tak som mu, páni, vymazal hltan jódom, predpísal mu chlorkali a hypermangán na kloktanie a užívať anginol a na krk si dávať obklady. Od tej doby toho Hejkala nebolo na Krákorke počuť; naozaj sa odsťahoval a prestal strašiť. A po rokoch som sa o ňom doslechol znova, a síce z veľkého mesta Hurdyburdy. Vraj sa tam ten dotyčný Hejkal chytil politiky a rečnil na schôdzach tak silným hlasom a s takým úspechom, že sa stal poslancom a dobre sa mu až doteraz darí.

A ja to tu rozprávam preto, aby pán Magiáš videl, ako zmena vzduchu robí niekedy pri rôznych chorobách zázraky.“

Prípad s havlovickým vodníkom

„To som mal tiež zaujímavý lekársky prípad,“ ozval sa úpický doktor. „U nás v Úpe za havlovickou lávkou, v koreňoch vŕb a jelší žil starý vodník, Joudal sa volal; bol to taký mrzút, nevrlec, ponurák a bručúň, niekedy robil povodne a občas aj topil deti, keď sa kúpali; skrátka, ľudia ho v tej rieke neradi videli.

Raz na jeseň ku mne do ordinácie príde dedo, frak má zelený a na krku červenú šatku, a heká, kašle, kýcha, frká, vzdychá, potiahne nosom a hundre: ‚Pán dochtor, ja som chytil nejaké nachladnutie alebo nádchu; mňa tuto páli a tadeto pichá, v krížoch ma bolí, v kĺboch ma lúpe, kašeľ mám, div sa nepretrhnem, a nádchu ako brvno; tak by som prosil o nejaké užívanie.‘

Ja ho vyšetrím a vravím: ‚Dedko, to je reuma; ja vám dám tuto to mazanie, je to linimentum, aby ste vedeli, ale to ešte nie je všetko. Vy sa musíte držať veľa v teple a v suchu, rozumiete?‘

‚Rozumiem,‘ bručal starec. ‚Ale s tým suchom a teplom to, mladý pane, asi nepôjde.‘

‚Prečo by to nešlo?‘ pýtam sa ho.

‚Inu,‘ vraví dedo, ‚pretože ja som havlovický vodník, pán dochtor. Ako si mám urobiť vo vode sucho a teplo? Veď ja si aj nos musím utierať hladinou vodnou, vo vode spím a vodou sa prikrývam; a teraz na starobu som si dal do postele mäkkú vodu namiesto tvrdej, aby sa mi mäkšie ležalo. Ale s tým suchom a teplom, to bude ťažká vec, že hej.‘

‚Nič naplat, dedko,‘ vravím, ‚v tej studenej vode sa vám to reuma len pohorší. To viete, staré kosti chcú teplo. Koľko vy vlastne máte rokov, pán hastrman?‘

‚A jej,‘ brumlal vodník, ‚pán dochtor, ja som tu ešte z pohanských čias - to bude nejakých tisíc rokov a možno ešte viac. Jo, to sú roky!‘

‚Tak vidíte,‘ povedal som mu, ‚v tomto veku, dedo, sa musíte držať pri kachliach. Počkať, ja mám nápad! Počuli ste niekedy o horúcich prameňoch?‘

‚Počul, to som počul,‘ brblal starý vodník. ‚Ale tu žiadne nie sú.‘

‚Tu nie,‘ vravím, ‚ale sú v Tepliciach a v Piešťanoch a hocikde inde, lenže sú hlboko pod zemou. A tie horúce pramene, aby ste vedeli, sú stvorené práve pre starých a reumatických vodníkov. Vy sa jednoducho v takom horúcom prameni usadíte ako hastrman horúcovodný a budete si pri tom liečiť reumu.‘

‚Hm, hm,‘ rozpakoval sa dedko, ‚a čo vlastne taký horúcovodný hastrman má na práci?‘

‚Veľa nie,‘ vravím, ‚len musí stále z vnútra zeme ťahať tú horúcu vodu hore, aby nevychladla. A prebytok tej teplej vody púšťa na povrch zeme. To je všetko.‘

‚To by šlo,‘ bručal havlovický vodník. ‚Tak ja sa po nejakom takom horúcom prameni poobzerám. Mnohokrát ďakujem, pán dochtor.‘ A odšuchtal sa z ordinácie - len mláčka na podlahe po ňom zostala.

A vidíte, pán kolega, havlovický hastrman mal ten rozum a poslúchol; usadil sa na Slovensku v horúcom prameni a vyťahuje z hlbín usilovne toľko vriacej vody, že na tom mieste je teraz večný teplý pramienok. A v tom horúcom zdroji sa kúpu ľudia a tiež im to robí dobre na reumu; z celého sveta sa tam chodia liečiť. Vezmite si z toho príklad, pán Magiáš, a poslúchajte vo všetkom, čo vám my doktori poradíme.“

Prípad s rusalkami

„To som mal tiež jeden osobitný prípad,“ prehovoril doktor z Hořičiek. „Raz vám v noci spím ako dudok, keď tu niekto zaklope na okno a volá: ‚Doktore! Doktore!‘

Otvoril som okno a povedal som: ‚No, čo je? Potrebuje ma niekto?‘

‚Áno,‘ hovoril z tmy úzkostný a sladký hlas. ‚Poď! Poď a pomôž!‘

‚Kto je tam?‘ pýtam sa. ‚Kto ma volá?‘

‚Ja, hlas noci,‘ hovorilo to z tieňa. ‚Hlas noci mesačnej. Poď!‘

‚Už idem,‘ povedal som ako vo sne a rýchlo som sa obliekol. Keď som vyšiel pred dom, nebol tam nikto.

Mne bolo, páni, takmer úzko. ‚Haló,‘ zavolal som polohlasom, ‚je tu niekto? Kam mám ísť?‘

‚Za mnou, za mnou,‘ vzlykal jemný a neviditeľný hlas; a ja som išiel tou stranou, odkiaľ volal ten hlas, cestou necestou, cez zarosené lúky a čiernym lesom; svietil mesiac a celý svet tŕpol v mrazivej kráse. Páni, ja poznám náš kraj ako svoju dlaň; ale tej noci mesačnej sa zdal byť taký neskutočný ako sen. Niekedy to tak býva, že nájdeme iný svet v kraji nám najbližšom.

Keď som už dlho išiel za tým hlasom, vravím si, na moju česť, toto by mohlo byť Ratibořické údolie. ‚Sem, doktor, sem,‘ volal ma hlas - znelo to, ako keď na rieke sa zatrblieta a zašplechne vlna, a ja stojím pri brehu rieky Úpy na striebornej lúke v žiari mesačnej. Uprostred tej lúčiny sa niečo belie; azda je to telo, azda je to len hmla, azda počujem tichý plač, azda len šumenie vody.

‚Nono,‘ vravím upokojujúco, ‚kto sme a čo nás bolí?‘

‚Ach, doktor,‘ ozvalo sa trasľavým hláskom to svetlé na zemi, ‚ja som len víla, len rusalka divoženka. Moje sestry tancovali, ja som tancovala s nimi, a potom, ja neviem, azda som zakopla o mesačný lúč, azda som sa pošmykla na tom trblietaní, čo sa chvie na kvapke rosy, ja neviem, čo sa to so mnou stalo; zrazu ležím a nemôžem vstať a nôžka bolí, bolí, bolí -‘

‚Inu, slečna,‘ povedal som, ‚to asi bude fraktúra čiže zlomenina. To sa dá do poriadku. Tak vy ste jedna z tých rusaliek, čo tu v údolí tancujú? Vida, vida! A keď sa medzi vás dostane mládenec zo Žernova alebo zo Slatiny, vy ho utancujete na smrť, však? Hm, hm. Viete, dievčatko, že je to neplecha? Tentoraz sa vám to vaše rejdenie zle vyplatilo, čo? To máte z tých vašich tancovačiek!‘

‚Ach, doktor,‘ zaúpelo to svetlučké na lúke, ‚keby ste vedeli, ako ma tá nôžka bolí!‘

‚To sa vie, že bolí,‘ vravím, ‚fraktúra musí bolieť.‘ A kľakol som vedľa tej rusalky, aby som jej ošetril zlomeninu.

Páni kolegovia, ja som už napravil stá a stá zlomenín, ale s rusalkami je ťažká práca. Ono to má telo len z lúčov a kosti to má z takzvaných tvrdých lúčov - do ruky sa to vziať nedá, riedke je to ako vánok, ako svetlo, ako hmla, a teraz to nejako narovnajte, utiahnite a obviažte! Hovorím vám, bola to páračka safraportská. Skúsil som ju ovinúť pavučinou, ale rusalka kvíli: ‚Au! to reže ako povrazy!‘ Chcel som jej upevniť tú zlomenú nôžku plátkom jabloňového kvetu, a ona sa rozplače, ach, veď to tlačí ako kameň!

Ja, čo robiť? Tak som nakoniec odlúpol len ten lesk, ten kovový trblietavý lesk, čo je na krídlach vážky čiže libely, a urobil z neho dve dosky; lúč mesačný som v kvapke rosy rozdelil na sedem dúhových farieb a tým najtenším modrým lúčom som priviazal tie dosky k zlomenej nôžke rusalkinej. Bola to taká driná, že som sa až spotil - zdalo sa mi, že ten mesačný spln páli ako augustové slnko; a keď som bol hotový, sadol som si vedľa tej rusalky a vravím:

‚Tak, slečna, teraz pokoj a tou nôžkou nesmiete hýbať, kým vám nezrastie. Ale počúvajte, miláčik, ja sa vám a vašim slečnám sestrám čudujem, že ste ešte tu. Veď predsa všetky víly a rusalky, čo ich kde bolo, už dávno a dávno si našli lepšie miesto -‘

‚Kde?‘ vydýchla rusalka.

‚No, v Amerike. V Hollywoode,‘ povedal som. ‚Tam, kde sa robia tie filmy, viete? Hrajú a tancujú pre film, a za to dostanú peňazí ako plevy a celý svet sa na ne pozerá - inu, je to náramná sláva, slečna. Všetky rusalky a víly sa už dávno dali k filmu a všetci vílovia a rusálkovia tiež, rovnako. Keby ste videli tie toalety a šperky tých víl - kdeže, tie by na seba nevzali takú jednoduchú rizu, ako máte vy!‘

‚Oho,‘ bránila sa rusalka. ‚Tieto šatôčky sú tkané zo svetla svätojánskych mušiek!‘

‚No práve,‘ povedal som. ‚To sa už teraz nenosí a strih je teraz celkom iný.‘

‚S vlečkou?‘ pýtala sa rusalka dychtivo.

‚To vám ani nepoviem,‘ vravím, ‚ja sa v tom nevyznám. Mali by ste sa tam aspoň pozrieť, do toho Hollywoodu. Ide sa tam cez Hamburg alebo cez Havre. Ale aby som už šiel, o chvíľu bude svitať; pokiaľ viem, vy rusalky sa smiete vyskytovať len za tmy, však? Tak zbohom, slečna, a s tým filmom si to ešte rozmyslite.‘

Viackrát som tú rusalku nevidel; asi sa jej tá zlomená holenná kostička dobre zahojila. A čo by ste tomu povedali, od tej doby sa rusalky a víly prestali v Ratibořickom údolí vyskytovať. To teda už tak bude, že odišli do Hollywoodu a dali sa k filmu. Veď si to v kine dobre všimnite: ono to vyzerá, akoby sa na tom plátne pohybovali slečny a páni, ale pritom to nemá žiadne telo, siahnuť sa na to nedá, je to urobené len z lúčov; z toho je vidieť, že to nie sú nič iné ako rusalky. A preto sa musí v kine zhasnúť svetlo a urobiť tma, pretože sa víly a tá ostatná strašidlová háveď bojí svetla a ožíva len potme.

Z toho je tiež vidieť, že ani strašidlá ani iné rozprávkové úkazy už nepasujú do dnešného sveta, ibaže si nájdu iné a rozumnejšie povolanie. Príležitostí k tomu majú neúrekom.“

Preboha, deti, veď my sme pri tom rozprávaní skoro zabudli na kúzelníka Magiáša! No to snáď, nemohol ani klapnúť, ani pípnuť, pretože až do tejto chvíle mu viazne v krku slivka; môže sa len od strachu potiť, gúľať očami a myslieť si, kiežby mu už títo štyria doktori pomohli!

„Tak, pán Magiáš,“ povedal napokon doktor z Kostelca, „teraz teda pristúpime k operácii. Ale najprv si musíme umyť ruky, pretože pri chirurgii je hlavná vec čistota.“

A tak si začali štyria doktori umývať ruky; najprv v teplej vode, potom v čistom lihu, potom v benzíne, potom v karbolke; potom si obliekli čisté biele plášte - pre Krista, deti, teraz sa začne operácia! Kto sa na to nevydrží pozerať, nech radšej zavrie oči.

„Vincek,“ prikázal doktor z Hořičiek, „drž pacientovi ruky, aby sa ani nepohol!“

„Ste pripravený, pán Magiáš?“ pýtal sa vážne doktor z Úpice.

Magiáš len kývol; ale pritom mal od strachu takú malú dušičku, že by sa mu za necht zmestila.

„Tak teraz!“ zvolal hronovský doktor.

V tú chvíľu sa doktor z Kostelca rozpažil a dal kúzelníkovi Magiášovi do chrbta takú ranu čiže buchnát -

- že to zadunelo, ako keď hrmí, a ľudia až v Náchode, Starkoči, ba aj v Smiřiciach sa obzerali, či sa azda nevalí búrka;

- že sa zem zatriasla, až sa vo Svatoňoviciach zosunula jedna štôlňa v opustenej bani a v Náchode sa zachvela kostolná veža;

- že v celom kraji až po Trutnov a Policu a snáď aj ešte ďalej sa vyplašili všetky holuby, všetky psy zo strachu zaliezli do búdy a všetky mačky poskákali z pecí;

- a že tá slivka vyletela Magiášovi z krku s takou obrovskou silou a rýchlosťou, že letela až za Pardubice a až pri Přelouči dopadla na zem, pričom zabila na poli pár volov a zaryla sa na tri siahy, dva lakte, poldruha stopy, sedem palcov, štyri piade a štvrť čiarky do pôdy.

Teda najprv vyletela z Magiášovho krku tá slivka a hneď za ňou vyleteli slová: „-šika nemotorná!“ To bola totiž tá polovica, čo zostala Magiášovi v krku, keď chcel povedať pehavému Vinckovi: „Ty nešika nemotorná!“ Lenže tie slová už nelietali tak ďaleko, dopadli na zem hneď za Josefovom a prerazili pritom starú hrušku.

Potom si Magiáš upravil fúzy a povedal: „Ďakujem uctivo.“

„Rado sa stalo,“ odpovedali štyria doktori. „Operácia sa podarila.“

„Lenže,“ povedal hneď nato úpický doktor, „aby ste sa z tej choroby nadobro uzdravil, musíte sa ešte pár sto rokov zotavovať, pán Magiáš. Ja vám naliehavo odporúčam zmenu vzduchu a klímy, tak ako havlovickému hastrmanovi.“

„Súhlasím s pánom kolegom,“ vyhlásil hronovský doktor. „Vy potrebujete pre svoje zdravie veľa slnka a vzduchu, tak ako princezná solimánska. Z toho dôvodu by som vám vrelo radil pobyt na púšti Sahare.“

„Čo sa mňa týka,“ dodával kostelecký doktor, „som toho istého názoru. Púšť Sahara bude pre vás, pán Magiáš, mimoriadne zdravá už preto, že tam nerastú žiadne slivky, ktoré by mohli vážne ohroziť vaše zdravie.“

„Pripájam sa k svojim váženým kolegom,“ doložil doktor z Hořičiek. „A keď už ste čarodej, pán Magiáš, môžete aspoň na tej púšti bádať a premýšľať, ako tam vyčarovať vlahu a úrodu, aby tam mohli žiť a pracovať ľudia. To by teda bola veľmi krásna rozprávka.“

Čo mal kúzelník Magiáš robiť? Poďakoval pekne štyrom doktorom, zbalil svoje kúzla a odsťahoval sa z Hejoviny na púšť Saharu. Od tej doby už niet u nás žiadneho čarodejníka ani černokňažníka, a to je dobre; ale kúzelník Magiáš je živý dodnes a premýšľa, ako vyčarovať na púšti polia a lesy a mestá a dediny - azda sa toho vy, deti, dočkáte.