Rýbrcoul

Bola raz jedna mamička, mala dve deti, chlapca a dievčatko. Bývali v horách v drevenom dome z čiernych dosiek. Uprostred bolo z hliny dlhé ohnisko, na ňom na konci hrniec a v strede ohníček, nad ohňom bidlo a na nich narovnané polená. Na polovici izby boli prične na spanie a na nich nastlaná slama, na druhej strane okienko a polica na hlinené hrnce. Komôrka bola prázdna, nebolo tam čo dať, ani mlieko, ani slanina, ani vajcia. Tatko v lete umrel, padol naň zrazený smrek. Mamička nazbierala na zimu chrastie, predala, čo mala, ale zima bola zlá, chalupa celá zaviata až do jari, k nikomu nebolo možné dôjsť – a nikto ani k nim nezašiel – a nebolo skoro ani zemiakov, nieto chleba. Mamička sotva chodila, všetky šaty na seba nabrala, čo jej ostali, hlavu zaviazala, a predsa sa triasla. Až raz v noci rozhadzovala rukami, volala tatka, a keď k nej deti vliezli na pričňu, prikryli ju huňou a pýtali sa, kam majú ísť po mlieko a zásobu zemiakov, smutne sa usmiala a povedala: „Ach, moji drahí, azda by nám ich priniesol Rýbrcoul.“ Potom chcela len piť, mala veľký smäd a nakoniec k ránu zaspala.

Milý Ján vyliezol zo slamy, nasadil si baranicu cez uši, obul si ťažké, záplatované topánky. Anjela zatiaľ nanosila triesok, rozhrabala uhlíky cez noc popolom zakryté, naložila tenké lúčiny, dýchala, kým plameň nezaplápolal. Potom rozmýšľala, kde by sa dalo čo mamičke navariť. Ale Ján sedel na lavici, čosi vymýšľal. Mal už osem rokov, hory poznal na dve hodiny cesty vôkol potme, už od piatich rokov chodieval s tatkom až na druhú stranu, cez chrbát, v lete vedel o každej strži, o všetkých snehových poliach a poznal všetky skratky, kade sa dá zo značkovaného chodníka kratšie prejsť kosodrevinou alebo štrkom. Tak si spomenul na starého koreňára, ktorý k nim chodieval každé leto, bral od mamičky pľúcnik, arniku, a ako sa tie bylinky všetky volajú, predávať v meste. Ten nemyslel na nič iné, len ako sa dostať k Rýbrcoulovi do záhradky. V lete ju nie je možné spoznať, ale v zime, keď je všetko pod snehom, kdesi tam za vlčou jamou má byť, tam ju možno dobre spoznať; naokolo samý ľad a sneh, a tam len horia žlté maky, červené ľalie, tmavomodrý horec a biele plesnivce z horúceho piesku a zo suchej skaly ako v najparnejšom lete. A kto by tam, panečku, došiel, všetko by od Rýbrcoula mohol dostať, len že sa tam pre sneh vraj nie je možné dostať. Ale milý Ján si pomyslel, však cestu poznám dobre, k starej píle je štvrť hodiny, potom hore na Mlaka pol a skalami pol hore až ku komínu a za komínom to ide dolu štrkom rovno k vlčej jame. Za poldruha hodiny v lete tam možno dôjsť so zavretými očami, len komín je zlý a potom tá strž napravo, je tam hlboký zráz a nad ním strmé kamenné dosky a kosodreviny je tam málo, aby sa človek zadržal. Tak si pripočítal hodinu na sneh a na záveje a išiel do komory vyhľadať svoje železá na ľad a svoju dlhú palicu. Ale milá Anjela, ako videla, že sa chystá, s nárekom hneď za ním, že ona pôjde tiež a pekne pána Rýbrcoula poprosí, pretože Ján je hneď zlý, mohol by sa naňho nahnevať. Milý Ján nechcel, ale keď veľmi plakala, sľúbil ju vziať so sebou. Bol skoro rád, že nepôjde sám; spomínal, aké je asi pusto hore v horách v zime. Zatiaľ sa uvarila polievka zo zvyšných zemiakov a cesnaku; doniesli ju mamičke a povedali jej, že pôjdu po drevo; báli sa povedať, kam chcú ísť, a mamička ich sotva počula; celá bola ružová v tvári a oči jej len žiarili; len vstať nemohla, ale zdala sa čudne veselá. Ján nabral zemiakov a soli do ruksaka na chrbát, priložili na oheň a išli. Ale sotva došli k píle, milý Ján videl, že zle počítal. Chodil s tatkom len cez letný sneh, čo ostal v žľaboch a v tienistých úvaloch, ale teraz celá cesta vysoko a vysoko zaviata, značky ani nevidieť a všade nové vŕšky a nové doliny v snehu. Keď vyšli z píly a dali sa skaliskami do kosodreviny, zdalo sa mu, že je tam namiesto známeho chodníka široká, nesmierna planina, tak to svieti a žiari do očí, až to v očiach pichá. Ťahal malú Anjelu za sebou, priviazal si ju povrazom, hľadal palicou v dutej snehovej kôre a drapkal sa stále hore napravo, ako sa mu zdalo, podľa hrebeňa. Tak išli obaja malí pútnici, zapadali do závejov, pichali sa o chumáčiky zasypanej kosodreviny, drapkali sa dve hodiny ťažko hore, kým došli na Mlaka. Tam mala byť hlboká kotlina, okolo nej strmé skalné strže a v nich na jednom mieste rozsadlina, kadiaľ sa lezie hore. Ale namiesto kotliny jedna rovina, namiesto strží akési pahrbky, zasypané nedotknutým snehom, a vzadu nesmierne holé steny so zubatými hrebeňmi. Anjelu už bolely nôžky, dala sa do plaču a Ján tiež už bol rád, že mohol zastaviť. Posadil Anjelu do priehlbinky medzi dvoma pahorkami, zapichol pred nimi svoju palicu do snehu a išiel hľadať prameň; vedel, že tu má tiecť široký potok. Ale kdeže bol potok, hlboko a hlboko zaviaty, po prameni ani stopy. Úbohý Ján poznal, že je zle, vody niet. Došiel smutný k Anjele, dal jej studených zemiakov, osolených, a bál sa, že začne plakať od smädu. Sám by už veľmi pil; snehu sa bál, vedel, ako páli v ústach, ako je po ňom smäd ešte strašnejší. Keď si trochu odpočinuli, išli hľadať cestu ďalej. Hľadali, hľadali, ale nájsť ju nie je možné. Všade len biely, skvelý sneh, pahrbky a zas rovina a dolu hlboko lesy ako čierne handry a zasnežená dedinka, ale hore nikde ani vtáčika a smäd stále strašnejší. Už sa nič neobzerali, lízali a cucali sneh, až im pery praskali a chlpaté rukavice sa celé premáčali. Ján nechával Anjelu pozadu, vyliezal na pahrbky, zapadal do jám, ale priechod nenašiel. A kdeže ešte skalami hore liezť, a komínom! Hrôza ho obišla, ako len na to pomyslel; videl, že nebude inak možné, než len po stopách ísť naspäť. Bol už veľmi unavený. Anjelu sotvaže na povraze za sebou vliekol, nôžky jej kĺzali a napoly už spala, skrehnutá mrazom. Tak ho zrazu prepadol smútok z tej samoty tam hore; cítil, ako prituhuje, ako sa mení počasie, bol by plakal od žiaľu, že záhradku nenašiel, a v tej úzkosti volal vreskľavým, ťahavým hlasom: „Rýbrcoule, Rýbrcoule!“

Počul, ako sa hlas rozlieha po snehu, ako sa ozvena dusí medzi zasneženými skalami, a potom znova zavolal: „Rýbrcoule, Rýbrcoule!“ Nikto neodpovedal, ale zrazu akoby ho niekto chytil za plece a otočil ním. Z rokliny pod nimi to zavírilo a zasvišťalo, chumáče poprašku zavírili ako biely stĺp a víchor strašne zadunel po prázdnej rovnej pláni. Deti sa pritisli k sebe a od hrôzy sadli do snehu. Ján ťažko rozvieral snehom rozpálené a lepkavé ústa, díval sa vyľaknuto do fujavice pred sebou a zrazu sa mu zdá, že vidí prameň. Áno, čistý, strieborný prameň tryská veľkým oblúkom z trávnatého skaliska a padá na vyhriaty suchý piesok a okolo neho kvitnú chumáčiky ružových alpských ruží, cyklámeny ako fialové kvapky po dvoch, po troch sedia s rozprestretými lístkami medzi kamienkami, rudé rozstrapkané klinčeky voňajú medzi kosodrevinou – áno, to je Rýbrcoulova záhradka. A ako sa mu to zdalo, zo všetkých síl vykríkol znova: „Rýbrcoule, Rýbrcoule!“ Ale už sa prihnala fujavica, snehový víchor zavyl a zatočil nimi ako trieskou, mrštil nimi po pláni víchricou už rozrytej v záveje a tu zazreli zrazu hroznú čiernu bradu, strapaté vlasy obrovskej hlavy, ktorá sa zdvihla od skál až k oblakom, dve ohnivé oči zažiarili ako veľké svetlé kolesá v mrakoch, a akoby ich nabrala obrovská ruka dlhými prstami aj so snehom a s kamením a zdvihla ich do výšky, tak sa im zdalo, že letia vzduchom plným trieštín a snehového prachu a že sa blížia k strašnej papuli s bielymi veľkými zubami, ktorá sa smeje, až sa okolo zem otriasa; a potom nimi mrštil ten strašný obor, ktorý sa vztýčil hore nad celé to široké údolie s dedinkou, takže jeho plášť padol ako hmla nad lesy, až leteli hlboko, hlboko kamsi so snehovou strží do tmy.

Keď sa Ján prebudil, hrozne sa zhrozil; biele tesáky sa mu cerili do tváre a drsný, horúci jazyk ho oblizoval po brade a po nose. Ktosi ním zatriasol, vytiahol ho zo snehu, tu vidí, pred ním stojí akoby poľovník, ale krásne oblečený v kožušinách, má čierne kučeravé vlasy, čiernu bradu, prenikavé oči a vedľa neho pes hrabe ďalej, vyhrabáva Anjelu zo snehu. Zobudila sa, keď jej poľovník dýchal na čelo a trel ručičky; potom im obom dal napiť a pýtal sa ich, čo sa s nimi deje. Ján mu to všetko pekne vyrozprával a pritom sa stále díval, čo je to za podivného pána a ako predsa dve hodiny išli a sú zase skoro pri samej starej píle. Ale keď povedal, že je Franekov a že tatko býval dobrým vodcom v horách – raz aj samého kniežaťa pána vyviedol v zime z hôr, dostal za to zlatý peniaz, dosiaľ si o tom ľudia v kraji rozprávajú – poľovník sa naňho pozrel, vzal ich oboch za ruky, zviedol ich snehom až neďaleko chalupy a hovorí zamyslene: „Tak starý Franek je už pol roka mŕtvy! Vida, a nikto mi nič nepovedal – dobrý človek bol tvoj tatko, synku, a mal by z teba radosť. Ale teraz už obaja rýchlo domov a pamätaj, sneh z ruksaka pred domom nevyklepávaj!“

Milý Ján sa pozerá po Anjele, ale kým sa obráti, počuje hvizd a milý pán je preč a pes s ním. Potom Ján rýchlo vzal Anjelu za ruku a uteká s ňou do chalupy. Prídu dovnútra, mamička sedí pri ohni mdlá a slabá, plače od zármutku, kde sú jej drahé deti, že sa z tej hroznej búrky nevrátia. Sotva ich uvidela, hneď ich bozkávala, nohy a ruky im pri ohni zahrievala, vypytovala sa, čo sa s nimi dialo. Ján bol statočný, nič nenariekal, ale Anjela s plačom všetko vyrozprávala a tu milý Ján musel s pravdou von. Mamička mu zatiaľ vyzula topánky, zložila ruksak. Rozviaže ho, chce vytriasť sneh, a čo vidí: v ruksaku namiesto snehu zlaté peniažky, nasypané medzi zemiakmi. Ján, ako to uvidel, vedel iste, že to bol Rýbrcoul; najprv ich prišiel zahubiť, zlý pán hôr, potom sa nad nimi zmiloval. Už bol ich biede koniec. A zdá sa, že Rýbrcoul aj ľuďom dohovoril; ešte podvečer prišiel hájnik, zdvorilo pozdravil, doniesol mäso, vína dosť, a druhý deň sa objavil aj pán doktor, ktorého v dedine sotva raz za rok vídali u pána farára, pýtal sa mamičky, ako sa jej darí, doniesol lieky. A tak sa milý Ján s Rýbrcoulom dohovoril, svojej mamičke pomoc vyprosil.