Ebenový kôň

Bol raz jeden kráľ a mal tri dcéry, spanilé ako luna v splne, a syna, mrštného ako gazela a krásneho ako letné ráno.
Stalo sa, že na kráľovský dvor prišli traja cudzinci. Jeden niesol páva zo zlata, druhý medenú trúbku a tretí koňa z ebenového dreva, bohato vykladaného slonovinou.
„Načo sú tie veci?“ pýtal sa kráľ.
„Kto má zlatého páva,“ povedal prvý cudzinec, „nemusí sa starať, koľko je hodín. Keď hodina uplynie, páv zatrepoce krídlami a zakričí.“
„Kto má medenú trúbku,“ povedal druhý, „ničoho sa nemusí báť. Ešte skôr, než sa nepriateľ ukáže, trúbka sama zatrúbi, varuje.“
Tretí cudzinec povedal:
„Kto má ebenového koňa, dostane sa, kam sa mu zachce.“
„Neuverím Vám, kým veci nevyskúšam,“ povedal kráľ.
Slnko práve dostúpilo k poludniu a tu páv zatrepotal krídlami a zakričal.
V tej chvíli vstúpil do brány paláca prosebník a trúbka z ničoho nič sama zatrúbila. Kráľ dal falošného prosebníka prehľadať a v jeho šatách sa našiel ukrytý meč. Prosebník sa priznal, že chcel kráľa prebodnúť.
„Sú to veci veľmi užitočné,“ pochvaľoval si kráľ. „Čo za ne chcete?“
„Daj mi za ženu jednu z princezien,“ povedal prvý cudzinec. To isté si želal aj ten druhý. Kráľ od nich vzal bez rozmyslu páva a trúbku a dal im za ne princezné.
Tu predstúpil pred kráľa tretí cudzinec, ten s ebenovým koňom, a povedal:
„Vezmi si koňa, jasný kráľu, a daj mi za ženu tretiu princeznú.“
„Len nie tak rýchlo,“ povedal kráľ, „ešte sme koňa nevyskúšali.“
Princ sa ponúkol, že koňa vyskúša.
Vyšvihol sa naň, trhol uzdou, bodol koňa do bokov ostrohami, ale kôň stál ako pribitý. Kráľ sa na cudzinca osopil, čo si z nich robí blázna, aby si dreveného koňa vzal a zmizol kráľovi z očí, skôr než to s ním dopadne zle.
Ale cudzinec sa nedal. Pristúpil ku koňovi a poradil princovi, aby stlačil gombík zo slonoviny, ktorý mal kôň na pravej strane šije. Princ poslúchol, a keď stlačil gombík, kôň sa vzniesol do výšky takou rýchlosťou, že bol hneď až v oblakoch. Ale stále vyššie a vyššie, až sa princovi stratila zem z dohľadu. Zatočila sa mu hlava a musel oboma rukami objať koňovu šiju, aby nespadol. Ľutoval, že na koňa sadol, a v duchu sa už lúčil so životom.
V tom si všimol, že kôň má gombík aj na ľavej strane krku. Stlačil ho, kôň sa v lete spomalil a začal sa znášať k zemi. Tu princ stlačil gombík zase na pravej strane a kôň opäť vyletel, akoby ho vystrelil, a vysoko nad oblakmi sa hnal ako víchrica. Princ z radosti, že koňa ovláda, a rozjarený rýchlosťou, akou sa čarovný kôň hnal, spúšťal sa nižšie a zase vzlietal do výšky a vychutnával rozkoš letu, akú smrteľník dosiaľ nepoznal.
Keď už cítil únavu, stlačil gombík na ľavej strane a znášal sa k zemi. Trvalo to dlhú chvíľu, kým pod sebou rozpoznal krajinu. Bola to krajina neznáma, s jazerami a bystrinami, so zelenými lesmi plnými zveri, uprostred s krásnym mestom z bielych palácov a cyprusových hájov.
Princ sa znášal nižšie a nižšie a zamieril nad zámok zo zlatých tehál, stojaci opodiaľ mesta medzi ružovými záhradami. Zniesol sa na strechu toho zámku a zliezol z koňa. Prekvapilo ho, aké je tam ticho, odnikiaľ sa ani zvuk neozval, ani hlások nehlesol. Princ sa rozhodol, že tu prenocuje a ráno sa vydá na cestu domov. Sadol si a díval sa, ako sa noc pomaly znáša do korún stromov.
A ako tak sedí a o nohy dreveného koňa sa opiera, zazrie v ružových záhradách svetlo. Zažiarilo ako hviezda a už sa blíži, rastie, na desať svetiel sa rozpadá a tu princ rozoznáva krásne panny v striebristých závojoch, ako nesú fakle a obklopujú dievča tak spanilé, že princovi srdce zamrie. Vojdú do zámku a v tej chvíli sa celý zámok rozsvieti, ľúbeznou hudbou sa rozozvučí a rozvonia vôňami kadidla a ambry.
Princ ako omámený rozvinul turban, uviazal ho na zlatý výstupok a spustil sa po ňom dolu k oknu, odkiaľ šlo najviac svetla. A oknom vstúpil do komnaty medzi dievčatá; tie sa s krikom rozpŕchli, len tá najspanilejšia zostala, akoby ju primrazil, očami sa do princových očí vpila a obaja si jednými ústami vyznali lásku. Povedali si o sebe, kto sú, krásavica mu povedala, že je kráľovská dcéra a tento zámok že otec dal postaviť len pre ňu, aby mala kde sa radovať, keď na ňu v kráľovskom paláci padne smútok.
Zatiaľ dievčatá z princezninho sprievodu pribehli do kráľovského paláca, zobudili kráľa a volali:
„Kráľu, pomôž, zlý duch vletel oknom k princeznej a drží ju v zajatí.“
Kráľ nemeškal, opásal sa mečom a bežal do princezninho zámku. Vpadol do jej komnaty a tu, namiesto aby ju zastal plačúcu v pazúroch škaredého ducha, videl, že sa usmieva a baví s krásnym mládencom. O to väčší dostal hnev.
Vrhol sa na cudzieho mladíka s vytaseným mečom, ale mladík tiež vytasil meč. Kráľ si to rozmyslel, pustiť sa do súboja s mladým, mrštným mužom, a ustúpil.
„Si duch, či človek?“ zvolal.
„Som človek ako Ty,“ odpovedal mládenec. „Som kráľovský princ a prosím Ťa, aby si mi dal svoju dcéru za ženu. Ak mi ju nedáš, vezmem si ju sám.“
Kráľa prekvapila tá odvážna reč.
„Len to skús,“ povedal, „mesto je plné vojska!“
„Ubránim sa všetkému Tvojmu vojsku,“ chvastal sa princ.
Netušil, že ho kráľ vezme za slovo.
„Dobre,“ povedal kráľ, „dám Ti princeznú za ženu vtedy, keď sa v poli postavíš proti štyridsiatim tisícom vojakov.“
Princ sa hanbil pred princeznou ustúpiť, a tak povedal, že sa proti kráľovmu vojsku zajtra postaví. Kráľ pozval princa do kráľovského paláca na nocľah a všetci traja sa tam odobrali, aby každý podľa svojho vyčkal rána, keď sa mal rozhodnúť, či sa princ stane kráľovským zaťom. Princ zaspal hneď, ako keď ho do vody hodí; bol tým divokým letom nad oblakmi poriadne unavený. Kráľ sa dlho obracal na lôžku, kým zaspal; mal starosť, aby jeho vojaci princa nezabili a on tak neprišiel o pekného zaťa. Princezná však celú noc oka nezažmúrila; tá sa až poriadne o svojho miláčika strachovala.
Sotva slnko vyšlo, v poli za mestom stálo štyridsať tisíc vojakov pripravených na boj. Kráľ dal princovi priviesť najkrajšieho koňa z kráľovských stajní, ale princ poďakoval, že vraj si na iného nesadne než na svojho.
„A kde máš koňa?“ pýtal sa kráľ.
„Na streche princezninho zámku,“ odpovedal princ.
Kráľ mal za to, že si z neho princ robí blázna; vari sa kôň môže dostať na strechu? Princ však stál na svojom, a tak nezostalo kráľovi nič iné, len poslať po koňa na strechu. O chvíľu sa dvaja silní sluhovia vracali a niesli takého nádherného koňa, že sa všetkým od údivu zastavil dych. Ale hneď nato všetci zase vydýchli prekvapením, keď videli, že kôň je z dreva.
„Na tom koni moje vojsko neporazíš,“ povedal kráľ.
Princ nepovedal ani slovo, vyšvihol sa na čarovného koňa, stlačil gombík na pravej strane koňovej šije, kôň sa ako strela vzniesol do vzduchu, a kým sa kráľ a jeho sprievod a vojaci spamätali, kôň s princom už bol vysoko, že sa zdal menší než lastovička.
Čakali, čakali, ale jazdec na ebenovom koni sa nevracal. Kráľ sa odobral do paláca a povedal princeznej, čo sa stalo. Princezná spustila nárek, že nebude bez svojho miláčika žiť, odobrala sa do svojho zámku zo zlatých tehál a tam sa zatvorila, nejedla, nespala a len sa za princom trápila. Márne kráľ domlúval, aby cudzieho mládenca pustila z hlavy, že to veď nie je princ, ale čarodejník, keď vie tak lietať povetrím. Princezná sa však nedala utešiť a od žiaľu ťažko ochorela.
Zatiaľ sa princ na ebenovom koni ocitol v takej výške, že stratil zem z dohľadu. Bolo mu voľno pri tom lete, ale cnelo sa mu za princeznou. Rozhodol sa však, že sa k nej nevráti skôr, kým sa nepozrie na svojho otca, ktorý iste od starostí o syna nespí a dáva ho hľadať po celej krajine. Letel a letel, až pod sebou zazrel veže rodného mesta. Zniesol sa na strechu kráľovského paláca, zliezol z koňa a rovno bežal k otcovi.
To bolo radosti a objímania! Keď otcovi všetko porozprával, ako sa naučil čarovného koňa riadiť, ako sa dostal do ďalekej cudzej krajiny a tam sa zamiloval do princeznej, opýtal sa zrazu, čo sa stalo s pravým majiteľom čarovného koňa, s tým cudzincom, ktorý za koňa chcel kráľovskú dcéru.
„Ten darebák je vo väzení,“ povedal kráľ, „za to, že si sa jeho vinou stratil.“
„Ty si ho dal uväzniť za to, že nás obdaroval takou zázračnou vecou?“ zvolal princ. „Veď si zaslúži, aby sa mu celý dvor klaňal.“
Kráľ teda dal hneď cudzinca z väzenia prepustiť a povýšil ho na najvyššieho šľachtica v krajine. Cudzinec naoko veľmi ďakoval za tú poctu, ale v duchu spokojný nebol. Stál o princeznú, ale tú mu nedali. Nedal však na sebe nič znať a čakal, kým sa mu naskytne príležitosť, aby sa pomstil.
Princ sa domova čoskoro nabažil. Bol stále ako na tŕní, trápil ho smútok za princeznou z ďalekej krajiny. Márne ho kráľ zaprisahával, aby sa nevydával do nebezpečenstva, nedal si povedať, a jedného dňa vsadol na ebenového koňa, dal sa s ním do letu. Letel a letel, až sa ocitol v tej cudzej krajine, a opäť sa zniesol uprostred ružových záhrad na strechu zámku zo zlatých tehál.
Princezná ležala vo svojej komnate, bledá a schudnutá, všade bolo ticho, ani pesnička sa neozvala, a tu sa odhrnul záves a do komnaty vstúpi jej miláčik. Hneď z nej choroba spadla; vyskočí z lôžka a vrhne sa mu okolo krku.
„Chceš so mnou do môjho kráľovstva?“ spýtal sa jej princ.
Prikývla a tu princ, kým sa vystrašené slúžky spamätali, vzal princeznú do náručia a niesol ju na strechu paláca. Tam ju posadil na ebenového koňa, vyšvihol sa mu na chrbát za ňou a stlačil gombík na pravej strane šije. A už sa vznášali vysoko v oblakoch a tisli sa k sebe, opojení šťastným stretnutím a rozjarení čarovným letom.
Hlboko pod nimi v zámku zo zlatých tehál spustili poplach, volali kráľa, ale už bolo neskoro. Kráľ si trhal vlasy a nariekal nad stratenou dcérou, o ktorej veril, že ju viac neuvidí.
Princ s princeznou leteli a leteli, na kráľa ani nespomenuli, a keď sa ocitli nad mestom, kde vládol princov otec, zniesli sa do jednej z kráľovských záhrad. Tam princ ukryl princeznú do besiedky uprostred jazmínu, narcisov a ľalií, pri besiedke nechal stáť dreveného koňa a išiel sa ukázať otcovi.
Všetci mali radosť, že princ je už zase doma, a najviac sa tešil kráľ. Princ mu povedal, že si priviezol krásnu nevestu, a prosil ho, aby si ju smel vziať. Kráľ si myslel, že keď sa princ ožení, nechá tých bláznivých ciest povetrím, a rád so svadbou súhlasil.
Celé mesto sa začalo zdobiť, všade sa robili prípravy na nádhernú svadbu. Do záhrady, v ktorej bola princezná ukrytá, poslal princ dievčatá s harfami a speváčky a dal tam vypustiť tisíce slávikov, aby princeznú v jej samote rozveseľovali.
Cudzinec, pravý majiteľ čarovného koňa, skrýval v srdci čoraz väčší hnev a div sa nezadusil zúrivosťou, keď tie slávnostné prípravy videl. Aby sa na ne nemusel pozerať, potuloval sa po kráľovských záhradách. A tak sa stalo, že došiel k besiedke uprostred jazmínov a narcisov a zbadal pri besiedke stáť svojho koňa. Nazrel do besiedky a uvidel tam prekrásne dievča. Hneď uhádol, že je to princova nevesta, a tu ho napadlo, že teraz sa môže všetkým pomstiť za to, ako mu skrivdili a ako ho o koňa okradli.
Vošiel k princeznej, hlboko sa jej uklonil a povedal:
„Posiela ma princ, môj pán, aby som Ťa ukryl na inom mieste, vraj Ti tu hrozí nebezpečenstvo.“
Princezná sa zhrozila jeho škaredej tváre a on to spoznal a povedal:
„Princ je žiarlivý, a preto na túto službu vybral práve mňa, najškaredšieho zo svojich priateľov, aby si sa do mňa nezamilovala.“
Princezná sa usmiala, potešená, že sa princ o ňu bojí, podala škaredému mužovi ruku a on ju vyviedol von, k ebenovému koňovi.
„Sadni si na koňa,“ vyzval ju, „princ si praje, aby si išla na ňom.“
Princezná sa nechala vysadiť na koňa, muž si sadol za ňu, stlačil gombík na pravej strane a kôň sa vzniesol do povetria tak rýchlo, že hneď stratili zem z očí.
„Vari sú kráľovské záhrady také veľké, že tak dlho letíme?“ pýtala sa po chvíli princezná, znepokojená, že sa let nespomaľuje.
Tu sa škaredý muž zachechtal a priznal sa princeznej, kto je, on že toho koňa vyrobil a že ju uniesol preto, aby sa princovi pomstil. A začal sa chváliť, že je takým mocným čarodejníkom, že keby chcel, hviezdy by sa mu zlietali na hlavu ako osy na slivku. Ale to už nebola pravda a princezná to aj tak nepočula, omdlela hneď pri jeho prvých slovách.
Zatiaľ sa do záhrady vybral nádherný sprievod s princom na čele, aby odviedli princeznú do kráľovského paláca a vystrojili ju tam na svadbu. Princovi bolo čudné, že slávici nespievajú a hudobníci nehrajú. Nechal sprievod vzadu a rozbehol sa k besiedke, v ktorej princeznú ukryl. Ale našiel besiedku prázdnu. Vyľakaný vybehol von a tu si až všimol, že ebenový kôň tiež zmizol. Volal princeznú, prehľadával jazmínové húštiny, avšak po princeznej ani stopy. Tu sa dozvedel od jedného dievčaťa z tých, ktoré sem poslal, aby princeznej vyhrávali, že po princeznú prišiel cudzí muž a odletel s ňou na podivnom koni. Keď princovi toho muža vykreslila, spoznal v ňom princ pravého majiteľa čarovného koňa. Hneď ho napadlo, že sa mu cudzinec pomstil za to, ako s ním naložili. Počínal si ako šialený, s nárekom vzhliadal hore, či uvidí v oblakoch koňa s princeznou, ale aj keby ju bol videl, nebolo by mu to bývalo veľa platné.
Princezná už bola ďaleko, predaleko. Navečer cudzí muž zamieril s koňom k zemi a zniesli sa na lúku s riekou uprostred, aby si odpočinuli. Náhodou sa práve vracal z lovu kráľ tej krajiny, a keď ich zbadal, dal zastaviť a vypytoval sa, čo sú zač.
„Hádam podľa tváre a podľa sprievodu, že si kráľ,“ povedal škaredý muž. „Odpusť nám, že sme sa, ja a moja sestra, usadili na Tvojej lúke. Sme unavení dlhou cestou.“
„Klame!“ vykríkla princezná. „Nie som jeho sestra, uniesol ma násilím. Zachráň ma, pane, budem Ti do smrti vďačná.“
Kráľ dal hneď škaredého muža spútať a pre princeznú pripravil nosidlá. Potom si začal prezerať ebenového koňa. Páčila sa mu tá umná práca, to vykladanie zo slonoviny, ale ani škaredý muž, ani princezná mu nepovedali, aké kúzlo v sebe ten kôň má. Kráľ dal koňa odniesť do kráľovského paláca, odprevadil tam aj princeznú a vykázal jej najkrajšie komnaty. Jej únoscu dal uvrhnúť do väzenia.
Zdalo by sa, že sa princeznej povodí lepšie. Ale upadla z jedného zajatia do druhého. Kráľ sa do nej totiž bláznivo zamiloval a ani na krok ju z paláca nepustil a čoskoro jej oznámil svoje želanie oženiť sa s ňou.
Princ, jej pravý snúbenec, zatiaľ chodil v prestrojení od mesta k mestu, z krajiny do krajiny a všade sa vypytoval na starého škaredého muža, na krásnu pannu a na zvláštneho koňa z ebenového dreva; nikto však o nich nevedel nič povedať. Chodil dlho, celé mesiace, až sa naňho napokon šťastie usmialo. Na trhovisku v jednom meste si kupci rozprávali o kráľovi zo susednej krajiny, ako sa vracal z lovu a na lúke zazrel krásne dievča, ako ju vyslobodil z rúk starého škaredého muža a ako sa do nej šialene zamiloval. To že však nie je nič čudné. Ale ten drevený kôň, ten že je div divov; nádherne vykladaný slonovinou a vyzerá ako živý.
Len čo to princ začul, srdce mu od radosti poskočilo a hneď sa vydal na cestu do susednej krajiny. Celú noc a celý deň išiel a ešte jednu noc, až prišiel do kráľovského mesta. Tam sa nehovorilo o ničom inom ako o krásnom dievčati, ktoré kráľ k zblázneniu miluje, ale to dievča že je šialené a kráľ márne pre ňu hľadá pomoc, aby ju uzdravil.
Princ zamieril rovno ku kráľovskému palácu a dal sa ohlásiť ako lekár z ďalekej krajiny, že každú chorobu vie vyliečiť. Kráľ mu všetko od začiatku povedal, ako princeznú našiel a ako teraz princezná nespí, nejie, nikoho k sebe nechce pustiť, drahé vankúše trhá a vzácne sklo rozbíja.
Princ to všetko vypočul a povedal:
„Kým začnem princeznú liečiť, musím vidieť toho koňa.“
Kráľ hneď dal koňa priniesť na nádvorie paláca a princ si ho dôkladne prezrel. Keď videl, že na ňom nič nechýba, hlavne tie dva gombíky nie, povedal kráľovi:
„Daj koňa strážiť a doveď ma k tej chorej dievčine.“
Kráľ ho doviedol k princezninej komnate. Princ kráľa požiadal, aby ho teraz nevyrušoval, a vošiel za princeznou. Keď ho princezná zazrela, spoznala ho aj v tom prestrojení a div sa od radosti nezbláznila naozaj. Princ jej poradil, čo má robiť, aby ju mohol vyslobodiť, a vrátil sa ku kráľovi.
„Dievčine je už lepšie,“ povedal, „ale aby bola celkom zdravá, musím vykonať ešte jedno zaklínanie.“ A požiadal kráľa, aby dal koňa odniesť na lúku, kde dievča našiel, a aj ju samu že tam musí priviesť. Kráľ, rozradostený, že mu cudzí lekár nevestu uzdraví, urobil všetko, ako si princ prial. Kôň už stál na lúke za mestom, potom tam ešte priviedli princeznú, a kráľ, obklopený celým dvorom, čakal, čo sa bude diať.
Princ posadil princeznú na ebenového koňa, sadol si za ňu a stlačil gombík na pravej strane koňovej šije. Čo sa v tej chvíli stalo, nikto nečakal. Koho by kedy bolo napadlo, že sa ten kôň vznesie do vzduchu, akoby mal krídla, a hneď sa vyhupne až do oblakov! Kým sa vystrašený kráľ spamätal a dal lukostrelcom rozkaz, aby na koňa strieľali, kôň už bol tak vysoko, že sa zdal malý ako mucha.
Princ s princeznou sa už nestarali o to, čo sa s úbohým zamilovaným kráľom deje, tešili sa, že sú zase spolu, leteli a leteli cez hory a doly, až sa šťastne dostali domov. Hneď sa slávila svadba, na ktorú prišiel aj princeznin otec. Odpustil im, keď videl, ako sa majú radi, a dobre si vypočítal, že sa dcéra šťastne vydala. Znovu sa celé mesto vyzdobilo, veľa a veľa nocí sa pri sladkom víne a ovocí veselilo. Aj mesiac z toho mal radosť, z nebeských okien sa vykláňal a pod ním bolo v celej krajine jazmínovo bielo.
Po svadbe princa napadlo, že si vyjdú na ebenovom koni. Ale márne ho zháňal. Jeho otec dal koňa rozbiť, aby už princa nenapadlo lietať v povetrí. Princ ebenového koňa ľutoval, ale čoskoro naň zabudol; aj bez neho sa mu dobre žilo. A keď svojim deťom o čarovnom koni rozprával, ani jedno mu neverilo.