Hviezdička Valentýna z konca vesmíru

Na samom konci vesmíru, kam nedovidí ani oko, ani ďalekohľad, bývala malá, celkom maličká hviezdička. Nemala ani meno, taká bola maličká a zabudnutá. Krúžila na svojej malej obežnej dráhe okolo svojho malého modrého slnka a nudila sa. Tak to išlo mnoho svetelných rokov.
Hviezda bola stále rovnaká. Rovnako guľatá a rovnako malá. To preto, že hviezdy nerastú. Jednoducho sa narodia už veľké a práve takéto veľké zostanú celý svoj dlhý život. Ale táto hviezdička bola nielen stále rovnako veľká, ale aj stále rovnako zabudnutá. A keďže už celé tie roky, svetelné roky, obiehala stále tú istú dráhu okolo svojho slnka vo svojom kúte vesmíru, začala sa nudiť. A nudila sa čoraz viac. A čím viac sa nudila, tým viac rozmýšľala.
„Čo by som tak podnikla. Ako rada by som sa s niekým hrala. Nejako si to tu spestrila. Skrátila si dlhý čas.“
Ale široko-ďaleko bolo len modré slnko. A to sa predsa s hviezdami nikdy nerozpráva a ani sa nesmie rozprávať. A potom už bol len čiernočierny vesmír. A tak dni plynuli a nič sa nedialo. A keďže sa nič nedialo, všetko bolo vo svojich koľajach a hviezdičke neostávalo nič iné, len svedomito obiehať svoje slnko.
Až jedného dňa sa v jednom kúte čiernej vesmírnej tmy objavilo čosi zvláštne. Najprv to bola taká zlatá bodka. Ale čoskoro bola z bodky skôr taká malá šmuha. A tá sa stále zväčšovala a zväčšovala. Bola to bláznivá vlasatica, kométa Letora. Už z diaľky si smutnú hviezdu všimla a namierila si to rovno k nej.
„Ahoj!“ skríkla veselo, obiehala okolo hviezdy a prezerala si ju.
Hviezdička sa zarazila:
„Ahoj,“ a dodala ako správne vychovaná hviezda, „ja som Hviezda.“
„Ja som kométa Letora!“ krúžila vlasatica, lebo kométy už sú také. Nikdy ani chvíľku nepostoja v pokoji. „Ty si tu nová, však? Keď som tadiaľto letela naposledy, bolo tu úplne pusto. Len slnko a tma,“ zasmiala sa kométa.
„Pusto je tu stále. A je tu aj nuda,“ vraví Hviezda a ešte sa posťažovala: „Ja som tu sama, vieš. A je mi tu smutno, že nemám kamarátov.“
Vlasatica hodila hlavou, ešte raz si hviezdu poprezerala dookola a potom vraví: „Staň sa aj ty kométou! Leť so mnou, uvidíme spolu neznáme kraje a končiny. Už nikdy nebudeš sama!“
A vtedy sa prvýkrát ozvalo múdre modré slnko:
„Letora, to nemôžeš! Popletať malým hviezdam hlavu, aby sa stali kométami. To by vesmír vyzeral, keby si každý robil, čo ho napadne. Zapamätaj si, vesmír má svoje zákony a tie platia pre každého bez rozdielu! Ty si kométa, ona je hviezda. A tak je to správne.“
A kométa Letora to uznala.
„Nemôžu byť všetci kométami,“ a snažila sa hviezdu utešiť: „Vlastne je to veľmi dôležité.“
„Ale ja sa nehnevám. Nechcem byť kométou. Vieš, je tu nuda, ale som tu doma,“ podala kométe ruku. „Možno si spolu urobíme niekedy cez prázdniny výlet tu po okolí. Zastav sa tu zasa, až poletíš okolo.“
Letora sa rozlúčila a už-už by letela ďalej, keď sa plesla do čela:
„Vieš čo, ja Ti predsa len niečo dám. Darček! Ten najkrajší. Dám Ti meno. A keď poletím nabudúce okolo, zavolám na Teba.“
A od tých čias sa malá hviezdička volala Valentýna. Je to vznešené meno, to najlepšie a najkrajšie pre hviezdu z konca vesmíru.