Holubí príbeh

Pred časom býval na dedine istý pán Holúbek, ktorý mal už od malička veľmi kladný vzťah ku všetkým holubom, čo bolo spôsobené nielen láskou k nim, ale aj jeho holubím priezviskom, na ktoré bol pán Holúbek odjakživa náležite hrdý.

Postavil si preto pekný holubník, kde tak všetci jeho holúbkovia a holúbatá našli svoj obľúbený domček, v ktorom sa cítili v úplnom bezpečí.

Lenže prišiel čas, keď musel pán Holúbek zmeniť zamestnanie a často cestoval, takže na svoju záľubu mu zostávalo času už len poskromne.

Holúbkovia mávali často hlad, a tak odlietali do susedstva, kde v záhrade obzobávali červené guľôčky ríbezle a chodili oklovávať zelený hrášok.

Pri tejto ich činnosti ich jedného dňa spozoroval veľký a nemilosrdný kocúr Mňour a hneď si na nich začal brúsiť zuby.

Bol to veľmi dobrý lovec a žiadneho živého tvorčeka, ktorý sa čo i len trochu priblížil k jeho domovu, nikdy nenechal na pokoji a začal ho prenasledovať na každom kroku.

Lov myší sa pre kocúra Mňoura už dávno stal minulosťou, pretože ten si teraz hravo dokáže poradiť aj s ulovením kuriatka, vtáčika či veveričky a trúfne si pokojne aj na malého králičika alebo zajačika. S nikým nemá zľutovanie a azda práve preto nemá kocúra Mňoura nikto v okolí rád.

Všetky mačičky sa mu radšej z diaľky vyhýbajú a nechcú mať s ním nikdy nič spoločné, pretože nikdy nevedia, čo od neho môžu čakať. Všetky malé mačiatka sa kocúra Mňoura boja a ich mamy mačky sa o svoje malé mláďatká vždy veľmi strachujú, lebo zlý Mňour by ich iste s chuťou, bez výčitiek a s veľkým potešením bez milosti schlamstol.

Len čo Mňour uvidel v záhrade celý kŕdeľ holubov, hneď si povedal, že si na nich pekne počíha a jedného po druhom si s radosťou uloví a zbaští.

Celý sa hneď nastrapil, nenápadne sa schoval za najbližší krík a už potichu striehol. Netrvalo dlho, skočil medzi nich a už jedného z holúbkov dusil vo svojich ostrých kocúrich pazúroch. Celého ho zamordoval a potom si na ňom, pozrime sa, pochutnal, až sa za ušami oblizoval.

Ostatní holúbkovia sa od úľaku rozleteli na všetky strany a ponáhľali sa domov, do svojho holubníka.

Odvtedy kocúr Mňour tieto holuby neprestával prenasledovať. Naučil sa chodiť priamo k ich holubiemu domčeku a tam vždy striehol na vhodnú príležitosť, ako chytiť ďalšieho z nich.

Úbohí holúbkovia museli byť zrazu stále ostražití a žiť v obavách o svoj život. Stále ich ubúdalo a kocúr Mňour si nechcel dať pokoj! Dokonca sa v noci pokúšal dostať aj do holubníka, ale na to bol kocúr príliš veľký a dovnútra sa len tak nedostal.

Lenže na úbohé holúbky mal najväčšiu chuť vždy práve večer, a tak začal rozmýšľať, ako to urobiť, len aby sa dostal dovnútra za každú cenu.

Čoskoro dostal nápad. Vkradol sa do jednej vzdialenej záhrady, kde sa hralo s klbkom malé mačiatko. Prelíbezným a úlisným hlasom zamňaukal na mačiatko a len tak naoko predstieral, že je dobrá mačička, ktorá túži hrať sa s mačiatkom, a privolával si ho k sebe.

Mačiatko bolo veľmi dôverčivé a poslušné. Jeho mačacia mamička bola práve na love myší, a tak s radosťou bežalo za kocúrom a chcelo sa s ním hrať.

Kocúr ho lákal stále ďalej a ďalej. Len čo boli dostatočne vzdialení od jeho mačacej mamy, až teraz ukázal mačiatku svoju pravú tvár a povedal prísnym hlasom kocúra:

„Tak a teraz ma budeš počúvať, ty jedno hlúpe decko, alebo ťa zahryznem za krk a schlamstnem ako malinu! Odteraz budeš mojím verným sluhom a budeš bez protirečenia robiť všetko, čo ti prikážem, je ti to jasné, truľo?“

Úbohé mačiatko sa z nehodného kocúra celé vydesilo a od strachu sa celé roztriaslo. Začalo smutne mňaukať, plakať a nariekať. Chcelo ísť domov, za svojou mačacou mamičkou, ale teraz muselo kocúra poslúchať a neprotestovať.

Len čo sa zmrákalo a všetci holúbkovia zaliezli do svojho holubníka, kde sa chystali zaľahnúť do spánku, kocúr mačiatko pobádal, aby s ním išlo na lov. Bolo také nešťastné, smutné i ospalé, ale muselo chtiac-nechtiac nasledovať kocúra, lebo sa veľmi bálo o svoj život.

Vonku už bola tma ako vo vreci, kde svietili len zelené oči kocúra Mňoura, z ktorého šla až hrôza.

„Tak a teraz ma dobre počúvaj!“ prikázal kocúr mačiatku a prísne mu zavelil:

„Prederieš sa do holubníka a začneš tam robiť veľký kravál a všetky holuby vyženieš von, rozumieš tomu, drobec?“ spýtal sa Mňour mačiatka a vyhrážal sa mu:

„Beda ti, ak to nedokážeš, to ti vravím!“ napomínal vystrašené mačiatko, a tak išlo radšej čo najskôr opatrne na to.

Vyšplhalo sa až k vchodu do holubieho domčeka, pretiahlo sa dovnútra a teraz začalo hlasno mňaukať a všade pobehovať a skákať presne tak, ako mu to zlý kocúr prikázal.

Holúbkovia zrazu začuli mačacie mňaukanie a pocítili vedľa seba kroky. Mysleli si, že sa kocúr Mňour dostal dovnútra a chce ich všetkých pochytať. Čo najrýchlejšie preto vyleteli z holubníka von, ale v tej tme vôbec nič nevideli a len zmätene lietali sem a tam, no práve na to už kocúr Mňour čakal.

Urobil hop a skok, nahnevane mňau, a už zasa skočil na jedného z holúbkov, ktorého zahryzol za krk, a hneď skočil na ďalšieho. Ostatní holúbkovia len zúfalo vrkali a bolo počuť splašený šum ich bielych krídel.

Mačiatko vyliezlo z holubníka a vôbec nevedelo, čo má robiť. Začalo nešťastne mňaukať, ale to mu už práve prichádzala v ústrety jeho mamička, mačička Fuchsie, ktorá ho celý deň všade hľadala. „Mamička, mamka, mňau, mňau, prosím, zachráň mňa aj všetkých tých úbohých holúbkov, inak nás ten kocúr všetkých zožerie!“ prosilo mačiatko svoju mamičku a všetko jej pekne podrobne o kocúrovi porozprávalo.

„To je ale darebák! No, len počkaj, kocúre, ja ti ešte ukážem!“ vyhlásila nahnevaná mačička. Bola však rada, že má konečne svoje mačiatko zasa pri sebe. Začala ho celé oblizovať a hladkať, len aby sa upokojilo a už sa nebálo kocúra.

Mačiatko začalo čoskoro spokojne priasť a všetci holúbkovia sa mohli bez obáv zase vrátiť do svojho holubníka, pričom im mačička Fuchsie svietila svojimi zelenými očami na cestu, aby v tej tme trafili späť. Darebný kocúr Mňour mal svoje brucho holúbatami napchaté takmer až do prasknutia, a preto sa odobral domov spať, lebo vedel, že je mačička Fuchsie na neho poriadne nabrúsená.

Od toho dňa sa pred ňou radšej mal na pozore. Len čo bola nablízku, na holúbky sa už radšej neodvážil ani pomyslieť, nieto ešte na ne skočiť.

Mačička Fuchsie sa preto rozhodla, že sa o holúbkov postará a bude ich pred kocúrom strážiť. Mačiatko jej ochotne pomáhalo a so všetkými tými krotkými holúbkami sa pekne hralo. Mačička si vždy vyskočila na strechu blízko holubníka a starostlivo strážila, či kocúr Mňour nie je náhodou niekde nablízku.

Veľmi rada však driemala, a preto sa často stávalo, že si na chvíľu zdriemla, a to sa už kocúr, ktorému zasa odľahlo, nenápadne plazil medzi holuby a robil si na ne choutky.

Mačiatko vždy mňaukalo, len aby sa mamička zobudila, avšak jedného dňa sa jeho varovné mňaukanie stalo osudným.

Zákerný kocúr Mňour toto dobré a milé mačiatko chytil a od zlosti ho zahryzol presne tak, ako mu spočiatku sľuboval.

Len čo to mačička Fuchsie zistila, chcela zo samého zúfalstva kocúrovi Mňourovi vyškriabať oči, takú veľkú zlosť naňho mala. Odvtedy sa stal jej úhlavným nepriateľom a o to viac sa upla na holúbkov, ktorí sa tak stali jej najmilšími kamarátmi, a o to radšej ich s potešením strážila pred tým nemilosrdným Mňourom. Čoskoro sa pri svojom večernom love myší zoznámila so sovičkou Kajlou, pretože cez deň nemala mačička nikdy čas na lov myší. Všetko jej o tom zlom kocúrovi porozprávala, a tak sa sovička rozhodla, že mačičke so strážením holúbkov pomôže a stane sa jej dobrou priateľkou. Niekedy strážili holúbky spoločne, inokedy sa pravidelne striedali. Predtým bola sovička Kajla zvyknutá celý deň prespať a loviť vždy až za tmy, pretože každá sova cez deň zle vidí. Teraz však pomáhala mačičke často strážiť aj cez deň a vtedy mala oči celé červené od namáhania zraku, ale čoskoro sa takémuto spôsobu života celkom prispôsobila.

Len čo zbadala kocúra niekde nablízku, hneď sa dala do hlasného húkania, ktoré naháňalo kocúrovi hrôzu, a mačičku, aj keď spala, varovné húkanie Kajly vždy hneď zobudilo a o to viac vždy kocúra odohnala. Sovička Kajla mu párkrát zaryla pazúry do jeho huňatého kožucha, a to len preto, aby si už konečne uvedomil, že ubližovanie iným bolí, a vtedy sa kocúr, pozrime sa, sám ľutoval, len čo je pravda!

O to viac sa potom sovičky bál a k holúbkom sa už radšej nikdy viac nepribližoval!

A tak mohli všetci holúbkovia konečne zase žiť šťastne, v pokoji a bezpečí a spokojne sa vrkať so svojimi holubičkami. Onedlho prestal toľko cestovať aj pán Holúbek, a tak sa mohol opäť naplno venovať svojim holubom rovnako dobre, ako to býval kedysi. O svoje kŕmenie i bezpečie tak už holúbkovia nikdy nemali núdzu.

Sova s mačičkou však zostali strážkyňami holubov aj naďalej, a tak je pravdepodobné, že spolu sedia na streche tam blízko holubníka ešte aj dnes, kto vie?