Kto je hlúpejší

Jednému chalupníkovi nezostalo z celého imania nič viac než sliepka. Poslal ženu na trh, aby ju predala.

„A za koľko?“ pýtala sa žena.

„No za koľko, za čo trh platí.“

Žena vzala sliepku a išla. Pri meste stretla jedného sedliaka. „Strýko, kúpte sliepku!“ kričala naňho.

„A za koľko má byť?“

„No, za čo trh platí.“

„Trh platí groš.“

„No, tak je za groš.“

Sedliak dal žene groš a ona mu dala sliepku. Išla do mesta, kúpila za grajciar vrecúško, za grajciar špagát a jeden grajciar dala do mešca. Potom si ho zavesila na palicu, vzala na plece a išla domov. Chalupník robil strašný krik, keď mu žena priniesla utŕžený peniaz. Ale pomaly sa mu to v hlave rozležalo a povedal jej: „Teraz nebudeš bitá; pôjdem do sveta, a ak nenájdem väčšieho blázna, než si ty, vtedy ťa až zbijem.“

Išiel teda do sveta. Jedného dňa príde do mesta, postaví sa pred zámok, z ktorého okien sa pozerala pani, začne skákať a ruky i hlavu dvíhať k nebu. Pani sa naňho chvíľu pozerá, ale potom pošle sluhu, aby sa opýtal, čo ten človek robí.

„No, čo robím, chcem do neba. Ja som sa tam s jedným kamarátom bil a on ma zhodil dolu. Teraz nemôžem nájsť dieru do neba.“

Sluha bežal späť a od slova do slova pani všetko odovzdal.

Pani si hneď poslala po chalupníka.

„Ty si bol v nebi?“ pýtala sa ho, keď k nej prišiel.

„Samozrejme, že bol, a zase tam pôjdem,“ odpovedal chalupník.

„Nepoznáš tam môjho synčeka?“

„A čo by som ho nepoznal, on tam sedí na peci.“

„Ach, bože, na peci? Nebol by si taký dobrý, aby si mu vzal so sebou tých tristo zlatých a plátno na šesť tenkých košieľ a povedal mu, že tam čoskoro prídem, nech nesmúti a nijakú núdzu netrpí?“

„Rád to všetko vybavím, len mi to dajte.“

Pani mu dala peniaze i plátno, a on išiel do neba. Za mestom si sadol pri plote, zastrčil peniaze i plátno do nohavíc. Sotva sedliak odišiel, prišiel domov pán zámku; pani mu hneď rozprávala, čo poslala synčekovi.

„Ó, ty nerozumná žena! Kto to kedy počul, aby niekto spadol z neba, a keby aj spadol, aby sa tam zase dostal! Prefíkaný šibal ťa oklamal.“

Pani hovorila, ako ten človek vyzeral, a pán si sadol na koňa a hnal sa za ním.

Chalupník sedel ešte na tom istom mieste; keď videl pána prichádzať, prikryl suchú hrudu svojím obrovským klobúkom.

„Prosím vás, ocko, nevideli ste okolo ísť nejakého človeka s uzlíkom?“ spýtal sa pán.

„Ba videl, bežal tamto k lesu, čo mohol. Bol to cudzinec; to sú šibali. Čo urobil, milostpane?“

Milostpán sa mu so všetkým zveril.

„Ach, to je prekliaty šibal, takú pani oklamať! Ale vy ste celý uhnaný. Hľaďte, ja by som sa sám za ním pustil, len keby mi tu niekto posedel. Mám tu vzácneho vtáka pod klobúkom, nesiem ho jednému pánovi darom do mesta a bojím sa, aby mi neulietol.“

„No, ja tu chvíľu zostanem sedieť. Keď toho zlodeja poznáte, bude vám ľahšie ho chytiť,“ povedal pán, zosadol z koňa a podal ho chalupníkovi.

„Ale o to vás prosím, milostpane, aby ste pod klobúk nesiahali, vták by mohol vyletieť, a ja by som sa naplatil.“

Pán si sadol ku klobúku a milý chalupník sa vyšvihol na koníka a išiel s darmi domov. Chvíľu sedel milostpán a čakal, ale keď čas ubiehal a človek sa ešte nevracal, znechutilo sa mu to. Pomyslel si, že vezme vtáka s klobúkom domov a chalupník si potom po to môže prísť do zámku. I zodvihne klobúk, strčí pod neho ruku – a lap! vytiahne suchú hrudu.

Preklínajúc šibala na veky vekov, príde domov a nabere poriadneho posmechu. Chalupník však, keď sa blížil k dedine, už zďaleka na ženu kričal: „Nič sa neboj, žena! Už ťa nezbijem. Našiel som ešte hlúpejších ľudí, než si ty.“