Vandrovali tovariši

Nestretávajú sa hory s horami, ale ľudia s ľuďmi, niekedy dobrí so zlými. Tak sa raz stretli aj švec a krajčír, obaja tovariši na vandrovke. Krajčír bol menší pekný chlapík a dobrá duša, stále mu bolo veselo, starosti si nepripúšťal. Ako šiel, videl z druhej strany prichádzať ševca, a keďže podľa jeho batôžka čiže pingľa poznal, akého je remesla, hneď naňho spustil posmešnú pesničku:
„Obuvník, maj šev pevný, konope krúť na dratvu hneď, dratvu smolou dobre natri, klinčeky zatĺkaj, ako sa patrí.“
Lenže ševcovi bol každý žart proti srsti, krivil tvár, akoby sa napil octu, a už sa zdalo, že milého krajčírika chytí za golier. Ale ten šibal sa dal do smiechu, podal mu svoju fľašu a vraví:
„Nič v zlom, kamarát, napi sa a spláchni ten hnev.“
Švec si poriadne odpil a bolo po búrke, zamračená tvár sa mu pomaly vyjasnila. Vrátil fľašu krajčírovi a vraví:
„Dal som jej, čo jej patrí. Vraví sa, že niekto veľa pije, ale že má veľký smäd, o tom ani muk. Môžeme vandrovať spolu, čo hovoríš?“
„Bez všetkého,“ odpovedal krajčír, „ak máš namierené do veľkého mesta, kde je vždy dosť práce.“
„To som si práve aj ja hovoril,“ odpovedal švec. „V zapadnutej dedine sa nedá nič zarobiť a na vsi ľudia radšej chodia bosí.“ A tak vandrovali ďalej spolu a vykračovali si, div nohy nepobili, ako lasička po snehu.
Času mali obaja nazvyš, zato jedla pomálo. Keď prišli do nejakého mesta, obchádzali každý majstrov svojho remesla a prosili o príspevok na cestu, ako bolo vtedy zvykom. A keďže krajčírik bol už na pohľad taký čipera a líca mal ako dve ruže, každý mu rád dal, a keď sa mu poštastilo, pridala mu majstrova dcéra medzi dverami ešte aj bozk na cestu. Keď sa potom stretol zasa so ševcom, mal v ruksaku vždy viac ako on. Nevrlý švec sa ušklbol a povedal:
„Čím väčšia šelma, tým väčšie šťastie.“
Ale krajčír sa dal do smiechu a do spevu a o všetko, čo dostal, sa s kamarátom rozdelil. A ak mu vo vrecku zvonilo pár grošov, hneď v krčme pozýval k stolu a hostil iných, od radosti búchal do stola, až poháre tancovali, a vôbec u neho platilo: Ľahko nadobudol, ľahko stratil.
Keď tak už nejaký čas vandrovali, prišli k veľkému lesu, cez ktorý museli prejsť, aby sa dostali do kráľovského mesta. Tým lesom viedli dve cesty, jedna bola dlhá na sedem dní, druhá len na dva dni, ale žiadny z nich nevedel, ktorá je tá kratšia. Obaja vandrovní tovariši si sadli pod dub a radili sa, ako sa na to pripraviť a na koľko dní si so sebou vziať chleba. Švec povedal:
„Človek musí myslieť o kus ďalej, než kam má namierené. Ja si vezmem chleba na sedem dní.“
„Čože,“ zvolal krajčír, „vláčiť na chrbte chlieb na sedem dní ako ťažné zviera? To by som sa nemohol ani obzrieť. Ja dôverujem v Pánboha a s ničím si nelámem hlavu. Tie peniaze, čo mám vo vrecku, sú v zime v lete rovnako dobré, kým chlieb v tom teple stvrdne a ešte k tomu splesnivie. Kabát tiež nenosím dlhší ako po členky. Prečo by sme nemali nájsť tú pravú cestu? Chleba na dva dni, a hotovo.“
Každý si teda kúpil chlieb pre seba a potom sa nazdarbúh pustili do lesa.
V lese bolo ticho ako v kostole. Vetrík tu nezafúkal, potôčik nezurčal, vták nezaspieval a hustým lístím nad hlavou neprenikol slnečný lúč. Švec neprehovoril ani slovo, náklad chleba na chrbte ho tak ťažil, že mu pot len tak stekal po mrzutej, zamračenej tvári. Zato krajčírovi bolo ľahko, do skoku a do spevu. Hneď priložil k ústam zelený list a pískal naň nejakú pesničku, hneď zas spieval a pritom si hovoril:
„Sám Pánboh na nebi sa iste raduje, že je mi tak veselo.“
Tak išli dva dni, ale keď tretieho dňa les stále ešte nebral konca a krajčír mal svoj chlieb už zjedený, predsa len mu srdce kleslo o dobrý lakeť nižšie. Napriek tomu nestrácal dobrú myseľ, spoliehal na Pánboha a na svoje šťastie. Tretieho dňa si ľahol večer o hlade pod strom a ráno o hlade vstával. A štvrtého dňa zasa tak. Keď si švec sadol na vyvrátený kmeň a obedoval, krajčír sa musel len pozerať a prehĺtať slinu. Keď poprosil o kúsok chleba, druhý sa jedovato zasmial a povedal:
„Stále ti bolo tak veselo, teraz môžeš raz aj ty skúsiť, aké to je, keď človeku zájde smiech. Ktorý vták sa ráno rozospieva príliš skoro, toho večer schmatne jastrab.“ Skrátka, nemal ani kúska milosrdenstva.
Ale piateho rána už úbohý krajčír nemohol ani vstať a od slabosti sotva hovoril; líčka mu zbledly a oči sčervenely. Švec mu povedal:
„Dnes ti kus chleba dám, ale zadarmo to nebude.“
„Rád zaplatím, kamarát, povedz si, koľko chceš,“ zaradoval sa krajčír a rýchlo vyťahoval svoj mešec s peniazmi. Švec po ňom chmatol:
„Toľko,“ strčil celý mešec do vrecka a dal mu za neho kus chleba.
„Z ručičky do ručičky,“ povzdychol si krajčír a zahryzol sa do krajca. Boli to najdrahšie raňajky, aké si kedy doprial. Ale nemal na výber, ak chcel zostať nažive, a hneď sa utešoval:
„Čo na tom, že som prišiel o všetky peniaze! Kým som živý a zdravý, na živobytie si vždy zarobím.“
Horšie bolo, že mu švec potom ešte zavesil na plece svoj pingeľ, vraj za to, že on vláčil na chrbte ten jeho dnešný kúsok chleba. Od tej chvíle musel krajčír niesť dva ruksaky.
Šiesteho dňa sa hlad ozval znovu a hryzol ho čoraz viac, ale on sa neodvážil poprosiť ani o kúsok, keď už nemal čím zaplatiť. Vedel, že by prosil nadarmo. Mlčky kráčal vedľa ševca a v duchu si vyčítal, aký bol hriešne ľahkomyseľný, keď všetky starosti skladal vždy na Pánboha a ešte sa tým aj chvastal. Večer už len-len nohami pletol. Pod stromom padol do machu a noc preležal skôr v mdlobách ako v spánku.
Ráno siedmeho dňa od slabosti ani hlavu nezodvihol, smrť už po ňom siahala. Švec to videl a povedal:
„Si dnes ako mucha, ani svoj filc neuneseš. Škoda ho tu nechať, tak si ho vezmem ja. A vykonám aj milosrdný skutok: dám ti ešte raz chleba. Ale musíš si ho nejako zaslúžiť. Prídeš si preň.“ Pomohol krajčírovi na nohy, zaviedol ho k rokline, zarastenej na dne tŕním a hlohom, štvrť bochníka do nej hodil a kamaráta zrazil dolu za ním. Chlieb uviazol na hlohu, krajčír tam dopadol tiež a vypichol si jedno oko. Aj druhé oko mal pomliaždené, videl všetko ako v červenej hmle, ale inak si na tele neublížil.
Zlý tovariš naňho volal, aby liezol hore, nech môžu ísť ďalej, krajčír sa však ani nepohol a nevydal ani hlásku. Švec si myslel, že je zabitý, škodoradostne sa zasmial a odišiel.
Krajčír potom zjedol svoj draho vykúpený kus chleba, zapil vodou, ktorá prýštila zo skaly, a pomaličky sa driapal z rokliny von. Hore si odpočinul a šiel, cestu ako-tak rozoznával. Až po západe slnka sa dostal z lesa do polí. Hneď z kraja tam však bolo pole šibeničné, uprostred neho vysoká šibenica a na nej dvaja obesenci. Lenže krajčír ich svojím zakaleným okom nevidel, myslel si, že tam stojí kríž, a tak si neďaleko ustlal v kope sena a tvrdo zaspal.
Okolo polnoci ho zobudilo krákanie. Vo vzduchu krúžili dve vrany, zniesli sa obeseným na plecia a tí sa dali do reči.
„Kamarát, bdieš?“ spýtal sa jeden.
„Bdiem a čakám,“ odpovedal druhý. „Je to naša noc. Mesiac je v splne a teraz o polnoci vystúpi najvyššie. Dnes môžeme vyliečiť slepého, obdarovať chudobného a tak dôjsť pokoja.“
„Bdiem a čakám, či príde slepý,“ povedal zasa prvý. „Rosa, ktorá cez nás k ránu spadne do trávy, mu vráti zrak.“
„Bdiem a čakám, či príde chudobný,“ pokračoval jeho druh. „Minca, ktorá nám dnešnej noci vypadne zo šiat, prinesie núdznemu šťastie.“
„Bdiem a čakám, či príde ten pravý,“ dodal ešte prvý, „aby sme konečne mohli spadnúť na zem a byť pochovaní.“ Potom už nehovorili.
Krajčír v sene to všetko vypočul a umienil si, že už ostane hore, ale predsa zasa zaspal. Za svitania sa rozospievali lesné vtáky a zobudili ho. Rýchlo vstal, vzal vreckovku, pritisol ju na trávu, a keď bola zmáčaná rosou, umyl si ňou očné jamky. Hneď sa nočná predpoveď splnila: mal zase obe oči zdravé.
Netrvalo dlho a krajčír uvidel za horami vychádzať slnko: pred ním sa v nížine rozprestieralo veľké kráľovské mesto s nádhernými bránami a stovežami, a zlaté kupoly a kríže na hrotoch veží začali žiariť. Rozoznával každý lístok na stromoch, videl poletovať vtáky, videl komáre, ako víria vo vzduchu. Vytiahol z vrecka ihlu, a keď do nej dokázal navliecť rovnako dobre ako kedykoľvek predtým, srdce mu od radosti poskočilo. Padol na kolená, ďakoval Bohu za tú veľkú milosť a nezabudol sa pomodliť ani za úbohých odsúdencov, ktorí sa tu vetrom hojdali a o seba narážali. Až potom sa rozhliadal, či im vietor nevytriasol zo šiat nejakú mincu, a čoskoro našiel nie jednu, ale celú hrsť, a samé zlatky. Teraz aj svoj pingeľ ľahko oželel. Schoval peniaze a veselo vykročil. O chvíľku zabudol na útrapy, ktoré vytrpel, zasa už si spieval a popískaval.
Prvé, čo mu prišlo do cesty, bolo hnedé žriebä, ktoré sa preháňalo po lúkach. Chytil ho za hrivu, chcel sa naň vyšvihnúť a ísť do mesta. Ale žriebä prosilo, aby mu nebral slobodu:
„Som ešte príliš mladé, aj taký ľahký krajčírik ako ty by mi zlomil chrbát. Nechaj ma voľne behať, kým nezosilniem. Možno príde čas, keď sa ti budem môcť odvďačiť.“
„Tak si bež, ty veterník,“ povedal krajčír. Ešte žriebä švihol prútom po chrbte, až od samej radosti vyhodilo zadnými nohami, preskákalo živé ploty aj priekopy a uháňalo do polí.
Ale krajčír od včera nejedol. „Slniečka mám síce plné oči,“ hovoril si, „ale žalúdok celkom prázdny. Prvé, čo sa mi namanie a bude len trochu na jedenie, to zoberie za svoje.“ V tom uvidel bociana, ako si vážne vykračuje cez lúku.
„Stoj, stoj,“ zvolal krajčír a chytil ho za nohu. „Neviem, či si stráviteľné sústo, ale mám taký hlad, že si nemôžem dlho vyberať. Žiadna pomoc, upečiem si ťa.“
„Nerob to,“ odpovedal bocian, „ja som posvätný vták, ľuďom veľmi užitočný, ktorému nikto neublíži. Ak ma necháš nažive, môžem ti to inokedy odplatiť.“
„No tak choď, kmotor Nohatý,“ povedal krajčír. Bocian sa vzniesol, dlhé nohy nechal visieť a pomaly odletel.
„Akože to dopadne,“ hovoril si krajčír. „Hlad mám čoraz väčší a žalúdok čoraz prázdnejší. Čo mi teraz príde do cesty, po tom bude koniec.“ V tom uvidel na rybníku mladé kačičky: priplávali k nemu.
„Idete mi ako na zavolanie,“ zvolal, jednu chytil a chcel jej zakrútiť krk. Ale stará kačica, ktorá sa schovávala v trstine, spustila hlasný nárek, s otvoreným zobákom priplávala a úpenlivo ho prosila, aby sa zmiloval nad jej deťmi.
„Pomysli,“ povedala, „ako by narekala tvoja matka, keby ťa niekto chcel odniesť a odstrániť zo sveta.“
„No mlč,“ odpovedal dobromyseľný krajčír, „veď ja ti tvoje deti nechám,“ a chytenú kačičku zase posadil na vodu.
Keď sa obrátil, stál zrazu pod starým, spoly vyhnitým stromom a videl, ako z dutiny vylietajú a dnu sa vracajú divé včely.
„No vidíš, za dobrý skutok je tu hneď odmena,“ hovoril si krajčír, „med ma posilní.“ Ale z otvoru vyliezla včelia kráľovná, pohrozila mu a povedala:
„Ak sa dotkneš nášho roja a zničíš nám hniezdo, teš sa: naše žihadlá ti rozpichajú kožu ako tisíce rozžeravených ihiel. Ale ak nás necháš na pokoji a pôjdeš po svojom, raz sa ti za to dobre odslúžime.“
Milý krajčírik videl, že ani tu nič nepochodí.
„Tri misy prázdne a štvrtá vysypaná,“ povzdychol si, „to je mizerný obed.“ A tak zostal o hlade a s biedou sa dovliekol do mesta.
Tam práve zvonili poludnie, v krčme preto už bolo uvarené a on mohol hneď zasadnúť k obedu. Po jedle si povedal:
„Tak, a teraz zas do práce.“ Obchádzal po meste, hľadal si majstra a čoskoro naozaj našiel dobré miesto.
A keďže svojmu remeslu znamenite rozumel, netrvalo dlho a bol slávny: kdekto chcel mať nový kabát ušitý od toho malého krajčíra. Deň čo deň stúpal vo vážnosti.
„Ďalej už to vo svojom umení priviesť nemôžem,“ hovoril si, „a predsa sa mi vedie stále lepšie a lepšie.“ Nakoniec to dotiahol najvyššie: kráľ ho ustanovil za svojho dvorného krajčíra.
Ale ako to už na svete chodí, v ten istý deň bol jeho niekdajší kamarát švec vymenovaný za dvorného obuvníka. Keď uvidel krajčíra a zistil, že je živý a zdravý a pri dvore, ozvalo sa v ňom zlé svedomie.
„Musím mu vykopať jamu,“ hovoril si v duchu, „skôr než sa mi pomstí on sám.“ Lenže kto iným jamu kope, sám do nej padá.
Večer, keď skončil prácu a keď sa zotmelo, prikradol sa ku kráľovi a povedal:
„Pane kráľu, krajčír je opovážlivý človek. Onehdy sa chválil, že mieni obstarať tú zlatú korunu, čo sa pred dávnymi časmi stratila.“
„To by som len uvítal,“ vravel kráľ, ráno si dal krajčíra zavolať a prikázal mu, aby tú zlatú korunu obstaral, alebo aby z mesta navždy odišiel.
„Oho,“ hovoril si krajčír, „len šelma dáva viac, než má. Keď je kráľ taký nemilosrdný a žiada odo mňa, čo žiadny človek nedokáže, nebudem ani čakať do zajtra a odvandrujem z mesta ešte dnes.“ Hneď sa vybral na cestu, ale sotva bol za bránou, predsa len mu bolo ľúto, že sa má vzdať svojho šťastia a rozlúčiť sa s mestom, v ktorom sa mu tak dobre darilo. Ale šiel, až došiel k tomu rybníku, kde sa pred časom zoznámil s kačacou rodinou. A hľa, stará kačica, ktorej vtedy nechal jej mladé, práve sedela na brehu a zobákom si prebierala perie. Hneď ho spoznala a spýtala sa, prečo tak smutne ovešuje hlavu.
„Nebudeš sa čudovať, keď započuješ, čo ma stretlo,“ odpovedal krajčír a rozprával jej svoju príhodu.
„Ak ťa netrápi nič iné,“ povedala kačica, „s týmto si už poradíme. Tá koruna spadla do vody a leží na dne rybníka, hneď ti ju vylovíme. Ty zatiaľ vezmi vreckovku a pekne ju prestri na breh.“ Zvolala svojich dvanásť mladých, potopila sa s nimi a o chvíľu bola zase hore na hladine: sedela uprostred koruny, ktorá jej spočívala na krídlach, a dvanásť mladých plávalo dookola, zobáky podložili pod korunu a pomáhali ju niesť. Priplávali k brehu a zložili korunu na šatku. Veru, to bola nádherná koruna: keď teraz na ňu svietilo slnko, zlato sa len blyšťalo a rubíny na nej horeli ako tisíce červených plamienkov. Krajčír zaviazal korunu do šatky, odniesol ju kráľovi a ten mu od radosti zavesil okolo krku zlatú reťaz.
Keď švec videl, že sa mu jeden úklad nepodaril, vymyslel si druhý. Predstúpil pred kráľa a povedal:
„Pane kráľu, krajčír sa zase tak rozkurážil, chvastá sa, že z vosku dokáže v malom urobiť celý kráľovský zámok so všetkým všudy, čo v ňom je, nech voľne postavené, nech pribité, vnútri i zvonka.“
Kráľ si poslal po krajčíra a prikázal mu, aby z vosku urobil celý kráľovský zámok so všetkým, čo v ňom je, nech voľne postavené, nech pribité, vnútri i zvonka. A ak to nedokáže alebo bude chýbať len jediný klinec na stene, že bude uväznený v podzemnej kobke a už z nej nevyjde.
Krajčír si pomyslel: Je to čoraz horšie, kdože to má vydržať, hodil si pingeľ na chrbát a vandroval z mesta preč. Keď prišiel k dutému stromu, zase naňho prišiel smútok, sadol si a zvesil hlavu. Včely vylietavali k nemu a kráľovná sa ho spýtala, či mu nestŕpol krk, že drží hlavu tak nakrivo.
„Ach nie,“ odpovedal krajčír, „to ma ťaží niečo iné,“ a rozprával, čo od neho kráľ požadoval a čím mu hrozil.
Včely začali medzi sebou bzučať, radili sa spolu a potom kráľovná povedala:
„Choď zas pokojne domov, ale zajtra ráno sem príď a vezmi si so sebou veľkú plachtu, všetko sa to podarí, uvidíš.“
A tak sa zas obrátil a vracal sa do mesta. Ale včely sa vzniesli, leteli ku kráľovskému zámku a otvorenými oknami rovno dnu, preliezli tam všetky kúty a všetko si starostlivo prezreli. Potom leteli späť a začali ten zámok lepiť z vosku a šlo im to tak rýchlo, že by človek povedal, že mu rastie priamo pred očami. Už večer bolo všetko hotové. A keď ráno krajčír prišiel, stál tu celý ten palác v celej svojej nádhere, nechýbala jediná skobička na stene a jediná škridla na streche a pritom tajomná stavba bola snehobiela a sladko voňala po mede. Krajčír ju opatrne zabalil do plachty a odniesol kráľovi.
Kráľ sa tomu nevídanému dielu nemohol vynadívať, postavil si voskový zámok do najväčšej siene a krajčírovi za neho daroval veľký kamenný dom.
Tak sa ševcovi zase nepodarilo, ale on si nedal pokoj, šiel ku kráľovi tretíkrát a vraví:
„Pane kráľu, krajčír sa dopočul, že ste dali na zámockom nádvorí hľadať vodu, ale že sa žiadnej nedokopali. Teraz sa zas chváli, že keby chcel, bude uprostred nádvoria voda tryskať do výšky dospelého muža a bude čistá ako krištáľ.“
Kráľ si dal krajčíra priviesť a povedal:
„Ak zajtra na mojom dvore nevytryskne prameň vody, ako si sľuboval, vydám ťa katovi, aby ťa na tom istom dvore o hlavu skrátil.“
Úbohý krajčír sa dlho nerozmýšľal a pospiechal z brány von, a keďže mu tentoraz išlo o život, kotúľali sa mu po lícach slzy. „Kam sa ja smutný podejem,“ hovoril si, „aby ma nedostihli?“
Ako tak šiel ďalej a ďalej, pribehlo k nemu to žriebä, ktorému kedysi daroval slobodu: zatiaľ už z neho vyrástol pekný hnedák.
„Teraz je tu čas,“ vravel krajčírovi, „keď sa ti môžem za tvoje dobrodenie odslúžiť. Viem už, čo na teba doľahlo, ale neboj sa, čoskoro sa ti pomôže. Vyskoč si na mňa, dnes už môj chrbát unesie dvoch takýchto krajčírov.“
Krajčír sa hneď vzmužil, skokom bol na koni a ten sa rozbehol, cválal do mesta a rovno na zámocké nádvorie. Tam strmhlav obehol trikrát dookola rýchlo ako blesk a pri treťom kole sa zrazu zvalil. V tej istej chvíli sa však ozval strašný rachot: uprostred nádvoria vyletel kus zeme do povetria ako delová guľa, až preletel zámok, a hneď za ním vyrazil prúd vody do výšky muža na koni, a tá voda bola čistá ako krištáľ a slnečné lúče sa po nej rozihrali.
Keď to kráľ uvidel, celý užasnutý vstal a išiel a pred celým svojím dvorom krajčírika objal.
Lenže to šťastie netrvalo dlho. Kráľ mal niekoľko dcér, jednu krajšiu ako druhú, ale syna žiadneho. A tak sa potmešilý švec odobral ku kráľovi po štvrtýkrát a vraví:
„Pane kráľu, krajčír toho svojho vypínania nenechá. Teraz sa zase chvastal, že keby chcel, dá pánu kráľovi doniesť povetrím syna.“
Kráľ si dal krajčíra zavolať a vraví:
„Ak mi dáš do deviatich dní doniesť syna, dostaneš moju najstaršiu dcéru za ženu.“
To už bola iná reč, a krajčír si pomyslel: Odmena je to veľká, akože nie, za to by už človek ledačo rád urobil, lenže tieto čerešne sa mi hojdajú príliš vysoko: keď po ne vyleziem, konár sa pode mnou zlomí a ja spadnem na zem.
Šiel domov, sadol si na svoj krajčírsky stôl, nohy skrížil pod seba a premýšľal, čo teraz.
„Ale kdeže, nejde to,“ zvolal nakoniec, „musím preč, tu sa už nedá v pokoji žiť.“ Pripravil sa na cestu a pospiechal z mesta von.
Keď prišiel na lúky, uvidel svojho starého známeho: bocian tu prechádzal ako nejaký mudrc sem a tam, chvíľami sa zastavil, preskúmal zblízka nejakú žabu a nakoniec ju prehltol. Keď uvidel krajčíra, hneď sa k nemu hlásil.
„Ako vidím,“ začal, „máš na chrbte ruksak, prečo chceš z mesta odísť?“
Krajčír mu povedal, čo kráľ od neho žiadal a čo on nemôže splniť, a nariekal, ako ho teraz nešťastie prenasleduje.
„Nič sa netrap,“ povedal bocian, „v tomto ti ja pomôžem. Už dlho nosím detičky do mesta, prečo by som nemohol zo studne vylovit raz aj princiatko? Choď domov a pokojne si hľaď svojho. Odo dneška za deväť dní sa odober do kráľovského zámku, ja tam priletím.“
Krajčírik šiel domov a v určenom čase bol na zámku. Netrvalo dlho, priletel bocian a zaklopal na okno. Krajčír mu otvoril, kmotor Nohatý opatrne vstúpil do siene a dôstojne kráčal po hladkej mramorovej podlahe. V zobáku niesol dieťatko krásne ako anjelik a to naťahovalo ručičky ku kráľovnej. Položil jej chlapčeka na lono a ona ho hýčkala a bozkávala a bola od radosti bez seba.
Prv než bocian odletel, odovzdal ešte kráľovnej brašničku, ktorú mal cez plece. Boli v nej kornúty s farebným cukrovým hráškom, aký deti dostávajú, keď sa im narodí bratec alebo sestrička. Kráľovná podelila malé princezné, len na tú najstaršiu nezostalo. Zato však dostala za muža veselého krajčíra.
„Teraz sa mi až hlava točí,“ vraví krajčírik, „akoby som vyhral hlavnú výhru. Mamička predsa len mala pravdu, keď hovorievala: Kto dôveruje v Boha a má šťastie, tomu sa všetko v dobré obráti.“
Švec musel ušiť krajčírikovi črievice a ten v nich veselo tancoval na svojej svadbe. Ale potom ševcovi prikázali, aby z mesta odišiel a už sa tu neukázal, ak mu je život milý. Vydal sa teda po rokoch cestou, ktorou kedysi ako tovariš pricestoval, prešiel aj to pole šibeničné a zapadol do lesa. Ale nevyšiel z neho za sedem dní ani neskôr. A keďže sám nemal nikoho rád okrem seba, nikto sa nepýtal, čo sa s ním stalo. Ani meno sa po ňom nezachovalo, len čo je tu napísané. Nech sa naňho nespomína!