O Smolíčkovi pacholíčkovi

Bol raz jeden malý chlapček, ktorý žil v lese u jeleňa so zlatými parohmi. Volal sa Smolíček. Jeleň sa oň pekne staral a chránil ho pred rôznymi nástrahami. Celý deň na svojom chrbte voziaval Smolíčka po lese. Chlapec sa kŕmil lesným ovocím, najradšej mal jahôdky, a hrával sa s lesnými zvieratkami. Jedného dňa sa však jeleň musel vydať hľadať nové pasienky ďaleko od domova. Smolíček musel zostať doma sám. – „Počkaj na mňa, Smolíčku, a nikomu neotváraj,“ prikazoval mu jeleň každé ráno.
Smolíček sa chvíľu sám hral, ale potom sa začal nudiť. Tu zrazu začul šramot a nejaké hlásky. Zvuky šli od dverí. Šiel teda bližšie a započúval sa. „Smolíčku, pacholíčku, otvor nám svoju svetničku! Len dva prstíky tam strčíme, len čo sa ohrejeme, hneď zasa pôjdeme..“

„Kto to vonku tak mrzne, že tak prosí? Pootvorím troška a pozriem sa,“ zabudol chlapec, čo jeleňovi sľúbil. Do svetničky vkĺzlo niekoľko tenkých prstov. Mali ostré nechty, chvíľu sa len tak kývali, ale potom hbito otvorili dvere dokorán a pred Smolíčkom stáli jezinky! Smolíček na ne vyľakane pozeral, boli to divé ženy, vlasy ako chrastie, oblečené do roztrhaných handier a poriadne smrdeli, ako boli neumyté! Schytili chlapčeka a odnášali ho preč. Smolíček plakal a volal z celej sily. „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, jezinky preč nesú!“
Mal veľké šťastie, vietor vial správnym smerom a Smolíčkov hlások k jeleňovi zaniesol. Mohutnými skokmi pricválal na pomoc! S jezinkami si ľahko poradil, schmatol Smolíčka a skokom boli späť vo svojej chalúpke. Jeleň sa na chlapca veľmi hneval, že neposlúchol a vydal sa do nebezpečenstva. Smolíček svätosvätne sľúbil, že sa to už nebude opakovať a že bude dbať na jeleňove rady.

Ale keď sa ráno prebudil, zabudol, čo včera zažil. Len čo za dverami opäť začali jezinky vyprosovať tak, že by sa nad nimi aj kameň zľutoval... „Smolíčku, pacholíčku, otvor nám svoju svetničku! Len dva prstíky tam strčíme, len čo sa ohrejeme, hneď zasa pôjdeme...“ Chlapcovi sa ich predsa len zželelo a vpustil ich dovnútra. Tie ho schmatli a uháňali s ním do svojej jaskyne. Smolíček plakal a volal svojho jeleňa. „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, jezinky preč nesú!“ Ale jeleň sa pásol ďaleko.
Babice si začali Smolíčka vykrmovať. Zatvorili ho a nosili mu samé dobroty, tortičky, koláčiky, buchtičky.. Tešili sa, že keď Smolíček pekne pritučnie, budú mať lahodnú pečienku. Každý večer skúšali, ako sa im to darí. „Presuň prstík von z klietky, vyskúšame, či je dosť tučný.“ Smolíček však vždy vystrčil namiesto prstíka drievko a babice si dlho mysleli, že ho ešte dostatočne nevykŕmili... Po čase im však trpezlivosť došla a začali kúriť v peci a chystať pre Smolíčka pekáč. Ten bol od hrôzy bez seba a rozkričal sa na celý les. „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, už na pekáč nesú...“ K jeleňovi sa niesol strašný nárek a potom už bolo počuť len dupot kopýt, ako sa hnal za chlapcovým hlasom. S jezinkami si rýchlo poradil, nabral babice na rohy a zhodil ich zo zrázu, z ktorého sa len tak nedostanú.
Smolíček dostal, čo si zaslúžil. Odvtedy sa vždy riadil radami dobrého jeleňa. Obaja boli radi, že všetko dobre dopadlo.