O troch holubiciach

Istému kupcovi zostal po smrti syn, a ten syn mal devätnásť rokov. Povedal svojej matke: „Milá mamička, pôjdem skúsiť svet!“ Ona riekla: „Môj milý synu, choď, ale dlho vo svete nebuď, lebo som stará a rada by som ešte mala od teba nejakú pomoc na starobu.“ Potom ho vypravila na cestu a rozlúčila sa s ním. Syn odišiel do sveta a šiel, až prišiel do lesa, ktorým šiel dva dni a ešte nevedel, kde by bol jeho koniec. Na tretí deň zase šiel ďalej a prišiel k akejsi chalupe. Keď do tej chalupy vstúpil, uzrel tam strašného chlapa, ktorý sedel na stoličke a hneď sa ho pýtal, kam ide. – „Ja sám neviem, kam idem – idem si hľadať nejaké šťastie, nejakú službu!“ – On mu povedal: „Ak chceš, môžeš u mňa slúžiť!“ – Hlad ho už nútil, a preto tam zostal v službe. Pán mu hovoril: „Musíš u mňa slúžiť do dňa, do roka: to je najkratší čas!“ – Slúžil u neho rok a deň. Dobre sa mu u neho mávalo a verne mu slúžil. Jeho pán bol čarodejník, ale v ničom mu neubližoval. Mal veľký rybník a na ten rybník sa chodili kúpať tri holubice, a každá z nich mala tri zlaté perá. Tie tri holubice boli tri zakliate princezné.
Keď odslúžil rok a deň, čarodejník povedal: „Čo ti dám za tú tvoju službu?“ – On odpovedal, že to necháva na jeho dobrú vôľu. Čarodejník hovoril: „Ty si dobrý človek; poď so mnou do mojej pivnice a vezmi si, koľko sa ti páči, veľa peňazí a také peniaze, aké chceš, zlaté alebo strieborné.“ On si nabral, čo mohol uniesť, a čarodejník mu pridal k tomu ešte tú jednu holubicu a tak mu hovoril: „Ako prídeš domov, ak nemáš svoje obydlie, daj si ho postaviť, z tej holubice vytrhni tie tri perá a tak ich uschovaj, aby žiadne ľudské oko na ne neprišlo; z tej holubice budeš mať krásnu princeznú, ktorú si vezmeš za ženu.“
On prijal holubicu, vrátil sa domov a dal si vystavať dom. V stene si nechal tajné miestočko pre tie tri perá, ktoré tam zamuroval. Keď tie tri perá vytrhol, z holubice sa stala krásna princezná, a tá o tých perách nevedela, ale jeho matka o nich vedela; jej sa priznal a ukázal jej, kde ich má.
Boli spolu tri štvrte roka. Potom odišiel na poľovačku do lesa s iným pánom, a matka zostala doma s nevestou. Matka povedala neveste: „Milá nevesta, ja sa tej tvojej kráse nemôžem ani dosť nadívať; keby človek celý okruh sveta prešiel, neverím, že by takú krásnu ženskú našiel.“ – Nevesta odpovedala: „Milá pani matka, to je ešte malá krása; ale keby som dostala len jedno svoje zlaté pero, videli by ste, aká by som bola krásna.“ – Matka hneď išla, jedno pero vzala a dala jej ho. Ona si ho zapichla do seba a bola omnoho krajšia. Matka sa na ňu pozerala a riekla: „Ty by si bola ešte krajšia, keby si dostala všetky tri perá.“ Potom išla, vzala ešte dve ostatné perá a znova jej ich dala. Nevesta si ich zapichla do seba a hneď zostala holubicou. Ako holubica vyletela oknom a ďakovala jej: „Ďakujem vám, moja najmilšia mamička, že ste mi tie tri perá dali; počkám ešte na svojho manžela, aby som sa s ním rozlúčila.“ Potom si sadla na strechu a čakala, kým jej muž príde z lesa.
Mužovi sa v lese silno spustila krv z nosa, takže sa veľmi zľakol a hovoril, že sa už doma stalo akési nešťastie. Sadol na koňa a ponáhľal sa domov. Ako prichádzal k domu, holubica naňho zavolala: „S Pánom Bohom, manželu milý, ďakujem ti za tvoju vernú lásku, ale viackrát ma neuvidíš!“
Holubica odletela a jej manžel plakal a nariekal a s matkou sa tiež rozhádal, že odíde zas, kam ho oči ponesú. To si umienil a šiel znova späť k tomu čarodejníkovi, u ktorého slúžil. Ako k nemu prišiel, on mu hneď povedal: „Aha, nezachoval si moju radu, už ti tentoraz nepomôžem; tie tri holubice tu už nebývajú; ale choď k môjmu bratovi, ten má všetky vtáky pod svojou mocou a všetky zvieratá, či by snáď tie o tom vedeli, kde tie holubice bývajú. Brat môj je poldruha sta míľ odtiaľto, ale ja ti dám guľôčku, a keď sa tou guľôčkou trikrát kotúľneš, budeš tam ešte dnes večer a opýtaš sa ho, či on o tých holubiciach vie, a povieš mu, že som ťa k nemu poslal.“
On sa s poďakovaním odobral, tou guľôčkou sa trikrát kotúľol a večer tam bol. Odovzdal mu od brata pozdravenie a prosil ho, aby mu povedal, či vie, kde sú tie tri holubice, čo sa kúpali na rybníku jeho brata. On odpovedal: „Milé dieťa, ja o nich neviem, ale musíš počkať až do rána; ja mám všetky vtáky a všetky zvieratá pod svojou mocou; ak o tom budú vedieť, bude dobre.“
Ráno išli do lesa, on pískol na píšťalku, a hneď priletelo plno vtákov a hneď sa pýtali: čo pán rozkáže? – On riekol: „Pýtam sa vás, či niektorý z vás vie o tých troch zlatých holubiciach, čo sa kúpali na rybníku môjho brata?“ – Nikto nevedel. – Zapískal znova na píšťalku. Prišli všetky zvieratá: medvede, levy, veveričky, vlci a všetka zver, a hneď sa pýtali, čo pán rozkáže. – On riekol: „Pýtam sa vás, či niektoré z vás vie o tých troch zlatých holubiciach, čo sa kúpali na rybníku môjho brata.“ Žiadne nevedelo. – Povedal: „Milý brachu, ja tu neporadím; ale teraz ešte máme tretieho brata; ak ti on o nich nepovie, už sa o nich nedozvieš. Býva odtiaľto ešte stoštyridsať míľ a má všetkých diablov z pekla pod svojou mocou. Dám ti zas takú guľôčku, tou sa trikrát kotúľneš a večer tam budeš.“
Trikrát sa kotúľol a večer tam prišiel. Ten čarodejník sedel v tráve v záhrade, hlavu mal strapatú ako kropáč, brucho mal veľké ako vedro, nos mu siahal až na pupok a bol holý ako čagan – taký bol strašný. Veľmi sa ho zľakol a ten mu hovoril: „Neľakaj sa, moje dieťa, neľakaj; hoci som taký strašný, srdce mám dobré. Čo chceš?“ – „Prišiel som od vášho brata a prosím vás, keby ste mi dali nejakú vedomosť o tých troch zlatých holubiciach, čo sa kúpali na rybníku vášho brata.“
„Milý synku, ja o nich neviem; ale ráno, ako vstaneme, zavolám svojich tovarišov, či niektorý o nich vie.“
Ráno, ako vstali, išli do lesa: čarodejník zapískal na píšťalku, a hneď prišlo plno čertov; bolo ich tiež strašné množstvo, až bol celý les tmavý. On sa veľmi zľakol, ale čarodejník mu hovoril: „Neboj sa, neboj, ani vlások z hlavy ti nespadne.“ – Tí čerti sa pýtali: „Čo pán rozkáže?“ – On riekol: „Vie niektorý z vás o tých troch zlatých holubiciach, čo sa kúpali na rybníku môjho brata?“ Nevedel nikto. – Čarodejník sa obzrel a hovoril: „Kdeže je ten chromý?“ – Ten bol ešte kdesi vzadu, ale už sa ponáhľal a bál sa, že zmešká. Prišiel a pýtal sa: „Čo pán rozkáže?“ – Čarodejník odpovedal: „Pýtam sa ťa, či vieš o tých troch zlatých holubiciach, čo sa kúpali na rybníku môjho brata.“
„Ach, ja o nich dobre viem; práve som ich naháňal, kúpu sa v červenom mori!“ – Čarodejník prikázal: „Toho človeka tu vezmeš a doneseš ho na ten zámok, v ktorom bývajú, ktorého strecha je zlatom pobitá.“ – Tomu človeku potom povedal bokom do ucha: „Keď sa ťa bude čert pýtať, ako ťa má niesť, či tak, ako ide vietor, povedz, že nie tak; či tak, ako ide krok, tiež povedz, že nie; či tak, ako ide vzduch, tak ty povedz: áno, tak aby ťa niesol. Keby ti spadla čiapka z hlavy, keď ťa bude niesť, nehovor mu, že ti spadla, a neobzri sa po nej, inak by ťa čert pustil a nedonesol by ťa tam. Keď budeš sedem míľ od toho zámku, už ho budeš vidieť, a on sa ťa opýta, či už ten zámok vidíš? Ty zavri oči a povedz, že nevidíš. Keď budete tri míle od zámku, už ho budeš dobre vidieť; on sa ťa zase opýta, či už ten zámok vidíš. Ty zase zavri oči a povedz, že nevidíš. Potom už budeš nad strechou, nad samým zámkom; on ti zase povie, či už vidíš ten zámok, ale ty povedz, že nevidíš; on by ťa pustil na strechu a ty by si nemohol zliezť.“
Čert vzal človeka a letel s ním, ako ide vzduch. Keď boli sedem míľ od zámku, diabol sa ho pýtal: „Už vidíš ten zámok? Už je dobre vidieť!“ – On zavrel oči a hovoril, že nevidí. – Leteli ďalej. Keď boli na tri míle od zámku, zas sa ho pýtal, či už vidí ten zámok. – On zase zavrel oči a riekol, že nevidí. Keď boli nad samou strechou, riekol čert: „Teraz už ho, myslím, vidíš, už sme nad strechou.“ – On zavrel oči a povedal: „Och, nevidím!“ – Čert zlostne hovoril: „Tak ty musíš byť, chlape, slepý, ak ho ešte nevidíš, keď si už nad samou strechou.“ Potom ho zo zlosti vzal a posadil za stôl v kráľovskej rezidencii. Tam sedeli tie tri princezné za stolom a plietli zlatom. Jeho žena sedela v prostriedku, hneď ho spoznala, vyskočila a radostne ho vítala, div že neomdlela: že on toľké míle prešiel za taký krátky čas. „Och, vitaj, môj najmilší manželu, vitaj náš vysloboditeľ; ty nás všetky vyslobodíš, čo sme v tom zámku zakliate.“
Bol tam dlhý čas. Jedného dňa vzala jeho manželka kľúče, vodila ho po všetkých izbách a komorách a všetko mu ukazovala. Len jednu izbu mu nechcela odomknúť.
Tie tri princezné boli každý deň dve hodiny ráno holubicami a od večera tri hodiny, a museli sa chodiť kúpať na červené more. Keď sa zase raz išli kúpať, on si myslel: „Prečo mi ty ten jeden pokoj nechceš otvoriť?“ Potom išiel, hľadal kľúč medzi kľúčmi a ten pokoj si otvoril sám. V pokoji tam uvidel draka s tromi hlavami, a ten bol zavesený pod povalou tak, že každá hlava bola na jednom háku napichnutá a zavesená. Pod tým drakom stáli tri poháre vody. On sa zľakol a utekal späť; ale ten drak naňho volal: „Neľakaj sa, neutekaj, vráť sa späť a podaj mi ten pohár vody, budeš mať raz život darovaný.“ On mu podal ten jeden pohár vody, ktorý keď drak vypil, hneď mu tá jedna hlava spadla z toho háku, a on prosil ďalej: „Teraz mi podaj ten druhý pohár vody, budeš mať dvakrát život darovaný.“ On mu ho podal, drak ho vypil druhou hlavou, a tá hneď spadla z háku. Drak riekol: „Teraz rob, ako chceš; podaj mi ten tretí pohár alebo nepodaj, ale podať mi ho musíš.“ On mu ho so strachom podal, drak ho vypil treťou hlavou a odpadol celý. Teraz bol zase zdravý, hneď sa pozbieral a letel na červené more; tam tie tri holubice naháňal, až tú jednu chytil, a to bola tá jeho žena.
Tie dve prišli späť do zámku, začali plakať a nariekať a hovorili mu: „Ty nešťastný človek, tešili sme sa, že nás vyslobodíš, a teraz si nám urobil ešte horšie, teraz sa musíme trápiť až do súdneho dňa!“ – On plakal, že je mu to ešte viac ľúto, že svoje živobytie nasadil, aby svoju ženu dostal, a teraz že mu ju drak uchmatol.
Tie tri zakliate princezné mali troch bratov, ktorí tiež boli zakliati; jeden z nich bol zakliaty v tom istom zámku a bol tam koňom. Jedného dňa riekol ten kôň zarmútenému manželovi: „Teraz nie je drak doma, poďme a ukradnime mu tú princeznú!“ Išli do drakovho zámku, vzali a odviedli mu princeznú a utekali s ňou domov. V zámku toho draka bol druhý brat tých troch princezien zakliaty a bol tiež koňom.
Keď prišiel drak domov, povedal koňovi: „Kdeže je moja princezná?“ – Kôň odpovedal: „Už po ňu prišli a odviedli ju!“ – Drak si rýchlo sadol na toho koňa a riekol: „Teraz pôjdeme, čo nám sily stačia, musíme ich dohoniť.“ – Kôň odpovedal: „Už ich nedoženieme!“ – Drak: „Len poďme, musíme ich dostať.“
Rozbehli sa a dohonili ich blízko zámku. Drak hneď chytil tú princeznú a riekol človekovi: „Sľúbil som ti za ten jeden pohár vody darovať život; teraz ho máš darovaný; ale viackrát sa neopováž pristúpiť k môjmu hradu.“ Drak sa na svojom koni vrátil s princeznou do svojho hradu.
Po čase opäť hovoril kôň k smútiacemu človeku: „Už toho draka zase nie je doma, poďme tú princeznú zase odniesť.“ Išli a zase mu ju ukradli.
Drak prišiel domov, pýtal sa svojho koňa: „Kde je moja princezná?“ – Kôň odpovedal: „Už je zle, zase nám ju ukradli, ale teraz ich už nedohonime!“ – Drak: „Musíme ich dohoniť!“ Sadol naňho, leteli a hnali sa za nimi, až ich dohonili. Keď ich dohonili, drak princeznú chytil a riekol človekovi: „Tu máš už za druhý pohár darovaný život; ale ak prídeš po tretí raz, roztrhám ťa na kusy.“
Ten už celý smutný plakal a nariekal, že je svojej ženy už navždy zbavený. Ale kôň mu hovoril: „Dám ti ešte jednu radu; viem o mladých krkavčatách: pôjdeme spolu, a ty budeš tie krkavčatá vyberať na strome; starí budú do teba skákať a štípať ťa, nebudú ti chcieť tie mladé dať, ale ty im povedz, že im mláďatá skôr nedáš, kým by ti nedonesli zrastenú a živú vodu. Keď ti tej vody prinesú, vezmi jedno krkavčatko, utrhni mu hlavu, omoč ju v tej zrastenej vode a tú hlavu mu prilep, aby si sa dozvedel, či ti pravú vodu doniesli. Ak sa vtáčatko zrastie, uvidíš, že to je naozaj zrastená voda. A keď krkavčatko zrastie, vezmi živú vodu a nalej vtáčaťu do zobáka; ak krkavčatko ožije, budeš vedieť, že to je naozaj živá voda.“
On tak urobil, a starí krkavci mu priniesli tej vody v kožených fľašiach. On vzal jedno krkavčatko, utrhol mu hlavu a omočil ju v zrastenej vode; krkavčatko zrástlo. Potom mu vlial do zobáka živej vody, a bolo živé. Potom dal krkavčatko zase do hniezda, pozbieral vodu a šiel s koňom domov.
Doma mu kôň povedal: „Draka dnes nie je doma, poďme a skúsme, ako by sme mohli princeznú dostať.“ Išli, odviedli ju a utekali s ňou, ako mohli.
Drak prišiel domov a pýtal sa svojho koňa: „Kde je moja princezná?“ Kôň odpovedal: „Už ju zase nemáme; ukradli nám ju, ale tentoraz ich už viac nedoženieme!“ – Drak zlostne hovoril: „Bolo by zle, keby sme ich nedohonili; len poďme rýchlo!“ – Leteli za nimi a doleteli k zámku, práve keď prichádzali do brány, a v bráne drak princeznú chytil a povedal človekovi: „Ty bezbožník, povedal som ti, že ak prídeš po tretí raz, roztrhám ťa!“ Hneď ho chytil, vzal každú nohu do jednej labky, roztrhol ho na dve polovice a s princeznou i so svojím koňom odišiel.
Domáci kôň vzal tú zrastenú vodu a namáčal v nej obe polovice, zlepil ich spolu, a on zase zrástol; potom vzal tú živú vodu, nalial mu jej do huby, a on bol živý. Potom sa pozbierali a šli do svojho zámku. Teraz bolestne plakal a nariekal, že už je koniec, že už má byť svojej manželky navždy zbavený. Kôň ho tešil, hovoriac: „Teraz ani ja sám už neviem, akú radu by som ti dal. Už sme tam boli trikrát a zakaždým nám ju uchmatol; naposledy si bol aj ty sám už roztrhaný; neviem, ako to teraz bude. Ale ešte mám jedného brata za červeným morom, ten je tiež zakliaty a je tiež koňom. On má viac sily ako ja i drak v celom tele. Keby sme toho mohli dostať, tak by sme draka iste zabili; ale to bude ťažká vec, on slúži u Ördögbáby. – Pokúsime sa o to, pôjdeme tam, ak sa nejako dostaneme za červené more. Ak poslúchneš moju radu a moje poučenie, ktoré ti dám, dostaneš toho koňa. Musíš u Ördögbáby tri dni slúžiť, a keď tie tri dni odslúžiš, vyžiadaj si za službu toho chudého koňa. Budeš tam pásť dvanásť koní tri dni. Ale nikto tam ešte tie tri dni neodslúžil. Keď prvý deň odslúžil, už každému na druhý deň Ördögbába hlavu odťala a na hák ju zavesila. Daj si pozor. Keď budeš tých dvanásť koní pásť, môžeš sa najesť do sýtosti, čo ti Ördögbába doma dá; ale keď ti dá na pole chlieb so sebou, toho nejedz, zahoď ho preč; keby si ho zjedol, prišiel by na teba veľký spánok, kone by sa ti stratili, a Ördögbába by ti za to hlavu odťala a na hák zavesila.“
Šli spolu, až prišli k červenému moru. Keď sa už blížili, uzrel neobyčajne veľkú muchu, ktorá sa v pavučinách váľala a nemohla si pomôcť. On šiel k nej a povedal: „Úbohá mucha, ty sa nemôžeš z tých pavučín vyliezť; počkaj, ja ti musím pomôcť.“ Tie pavučiny boli ako veľká plachta, on ich roztrhol napoly, mucha vyliezla a riekla: „Ďakujem ti za to, že si mi pomohol; utrhni si jednu nôžku zo mňa z podbruška, a keď s tebou bude zle, spomeň si na mňa, a ja ti budem na pomoci.“ On si myslel: „Čože ty, mucha, môžeš mi byť na pomoci?“ Ale predsa vzal tú jednu nôžku a schoval ju.
Šiel ďalej a uvidel vlka, a ten mal pritlačený chvost veľkým klátom (veľkou kládou) a nemohol si pomôcť, pretože vlk má chrbát celkovo tuhý a nemôže sa ohýbať. On hneď ten klát odvalil a vlkovi pomohol. Vlk mu hovoril: „Ďakujem ti, že si mi pomohol; vezmi si z mojej nohy jeden pazúr, a keď s tebou bude veľmi zle, spomeň si na mňa a ja ti budem nápomocný.“ On si vzal jeden pazúr a schoval si ho.
Keď prišiel k samému moru, videl tam raka takého veľkého ako trojvedrový sud. Ten rak bol obrátený bruchom hore v piesku a nemohol si pomôcť.
On šiel, obrátil raka, ako sa patrí, a pomohol mu. Ten rak sa ho pýtal: „Ďaleko ideš?“ – On odpovedal, že ide k Ördögbábe za červené more. Rak riekol: „Moje dieťa, ja ti urobím cez to more most, aby si mohol prejsť; ale ešte si zo mňa utrhni jednu nôžku z podbruška, a keď s tebou bude veľmi zle, spomeň si na mňa, a ja ti budem nápomocný.“ On si tú nôžku vytrhol a schoval. Rak sa v mori obrátil, a hneď sa všetci raci z celého mora zišli a zoskupovali sa k sebe tak, až mu cez to more urobili most, po ktorom on prešiel na druhú stranu a prišiel až k Ördögbábe. Ona už stála pred domom a hneď ho vítala, že dobre, že ide, že jej bude kone pásť. Dala mu dobre najesť a poslala ho na pole, odovzdala mu dvanásť koní a povedala mu: „Musíš mi tie kone dobre pásť, aby sa ti z nich ani jeden nestratil; keď sa ti z nich jeden stratí, budeš o hlavu kratší. Hľa, tu je dvadsaťštyri stĺpov, na každom stĺpe je jeden hák a na dvadsiatich troch hákoch sú už hlavy napichané: ten posledný hák čaká na tvoju hlavu. Ak mi budeš kone zle pásť a stratí sa ti jeden z nich, bude tvoja hlava na tom háku visieť.“
Tak ho vypravila na pašu s tými koňmi a dala mu kus chleba, aby sa netrápil hladom, aby mal čo jesť. On potom chcel zachovať koňov príkaz a zahodil ten chlieb. Tu však naňho prišiel taký strašný hlad, že sa nemohol zdržať, ale musel ísť ten chlieb hľadať a jesť. Ako ho zjedol, hneď zaspal a kone sa mu všetky stratili. On sa prebudil a nemal ani jedného koňa. Zarmútil sa a povedal: „Dobre Ördögbába hovorila, že moja hlava bude visieť na tom háku!“
V zármutku sa rozpomenul na tú muchu; mucha hneď priletela a volala: „Čo plačeš, čo nariekaš?“ On jej povedal, že mal hlad a že ten chlieb musel zjesť, a potom že zaspal a kone sa mu stratili; teraz že za to bude o hlavu kratší. Mucha ho tešila, hovoriac: „Nestaraj sa, moje dieťa, ja ti pomôžem!“ Potom hneď zozbierala všetky muchy, tie lietali dookola a hľadali kone. Keď ich našli, bzučali a štípali ich tak dlho, až ich prihnali k pastierovi. Pastier ich hnal s radosťou domov.
Ördögbába už ich vyhliadala a keď ich všetky uzrela, povedala mu: „Nó, ty si dobre pásol tie kone, veď ich všetky vedieš domov!“ Potom vzala pantok a tým ostrým pantokom všetky tie kone mlátila a toho chudého najviac, až z neho kusy mäsa viseli. Jemu bolo ľúto toho koňa, preto že ho najviac bila a on bol najchudší. Ördögbába však vzala masť, pomazala koňovi tie rany, a tie sa do rána zasa zahojili. Na druhý deň ho zas vypravila pásť tie kone a zas mu dala toho chleba a prikázala mu, aby ten chlieb všetok zjedol. On však ako prišiel na pašu, zašliapal chlieb do hliny a poskákal po ňom nohami, aby ho nemusel jesť. Ale nič to nepomohlo; musel všetok ten chlieb pozbierať a zjedol ho i s tou hlinou – taký veľký hlad naňho Ördögbába zoslala. Za malú chvíľu zaspal, a kone sa mu všetky zase stratili.
Keď sa prebudil, videl, že nemal ani jedného koňa. Tak plakal a bedákal, čo bude robiť. Vtom sa rozpomenul na vlka. Len čo naňho pomyslel, vlk hneď pribehol a pýtal sa ho: „Čo plačeš, čo nariekaš? Nebedákaj, ja ti budem na pomoci!“ A hneď išiel a zareval na všetkých vlkov. Vlkov sa prihnala hromada, a tí chodili, behali a tých koní hľadali. Keď ich potom našli, po každej strane každého koňa stáli dvaja vlci, a viedli ho za uši k pastierovi. Pastier sa zaradoval, pozbieral kone a hnal ich zase domov.
Ördögbába už zase vyhliadala a riekla: „No, ty si dobre pásol, už druhý deň a všetky kone si prihnal.“ Ale zas tie kone bila pantokom a ešte viac ako prvého dňa, a potom ich tou masťou pomazala, aby sa rany do rána zahojili.
Na tretí deň ho zase poslala pásť, zase mu dala toho chleba a prikázala mu, aby ho nezahadzoval, aby jedol. On však keď prišiel na pašu, zahodil chlieb do piesku a nohami ho zašliapal, aby ho nemohol jesť; ale zas musel chlieb hľadať a jesť, taký hlad naňho zoslala. Ako ho zjedol, hneď zaspal, a kone sa mu stratili.
Prebudiac sa plakal, že už teraz je zle, že mu už pomohla mucha a vlk, a rak že mu urobil most, teraz že už nemá kto pomôcť. Kone nevedeli, kde by sa lepšie ukryli, aby ich Ördögbába tak nebila; preto poskákali do mora, aby ich nikto nenašiel. Pastier chodil zarmútený a stále plakal, že už teraz bude jeho hlava na tom háku zavesená; ale predsa si ešte spomenul na toho raka. Ako naň pomyslel, rak sa v mori rozvíril, a hneď sa všetci raci zišli, tie kone v tom mori hľadali a štípali, až ich vyhnali z mora von. Ten chudý už nevedel, kde by sa mal lepšie ukryť, a ľahol si pod brucho toho veľkého raka. Ostatní raci ho všade hľadali, až ho našli. Veľký rak sa musel prevaliť na druhú stranu, a potom vyhnali aj toho chudého koňa. Pastier pozbieral kone, hnal ich domov a bol plný radosti, že už má tri dni odslúžené. Ördögbába už zase čakala a kone pantokom trieskala, že sa zle skryli; trieskala, až z nich kusy mäsa lietali. Potom ich zase namazala tou masťou, a do rána sa to zahojilo.
Ráno sa pýtala pastiera: „Čo chceš za tú službu?“ On odpovedal: „Ja nechcem nič iné, len toho chudého koňa!“ – Ona riekla: „To by bolo škaredé, aby som ti za takú dobrú službu dala takého zlého koňa; dám ti toho najkrajšieho!“ – On odpovedal: „Ja chcem len toho chudého!“ Ona sa ho spýtala: „Tak mi povedz, prečo práve toho chudého chceš?“ – On riekol: „Preto, že je mi ho veľmi ľúto, že vždy najväčšiu bitku trpí, chcem len toho a žiadneho iného.“ – Ona riekla: „Tak ti ho darujem, keď ho chceš, ale toho tučného koňa ti tiež dám; na tom sa môžeš dostať domov, a toho chudého si vezmeš so sebou.“
On si sadol na tučného koňa a išiel. Ako však prichádzali k bráne, chudý kôň mu hovoril: „Zlez z toho koňa dolu a vlez na mňa, inak budeš nešťastný!“ – On zoskočil z tučného koňa a sadol si na chudého. Vtom zabručal tučný kôň: „Čert ti do nosa!“ a chudý kôň mu hovoril ďalej: „Keby si bol na tučnom koni vošiel do brány, on by ťa bol vyhodil do väzby v tej bráne, že by sa ti bola hlava rozpoltila, a bol by si neživý.“
Tak prišli šťastne domov do zámku. Keď ho princezné uvideli, že sa vrátil, veľmi sa zaradovali.
Domáci kôň mu povedal: „Teraz, brat, poďme, draka nie je doma, princezná bude naša!“ Išli a princeznú odviedli.
Drak prišiel domov, pýtal sa svojho koňa: „Kde je moja princezná?“ Kôň odpovedal: „Už je tam tá, tentoraz ich nedostaneme; prišiel spoza červeného mora kôň, ten nás všetkých premôže.“ – Drak na to nedbal, len za nimi letel a dohonil ich pri bráne; hneď zase chcel princeznú chytiť, ale už nemohol. Kôň spoza červeného mora ho kopytom strelil po nose, takže sa hneď prevalil, a tie dva ďalšie kone naň skočili a všetky spolu draka usmrtili.
Prišli s princeznou do zámku a priali si navzájom šťastie, že nepriateľa svojho premohli. Potom domáci kôň, čo tie rady dával, povedal mu: „Teraz, môj milý švagor, vezmi môj meč, ktorý je zavesený pod povalou, a zotni mi hlavu.“ On sa zarmútil a riekol: „Och, ako by som to mohol urobiť za toľké dobrodenie, ktoré si mi preukázal?“ – Kôň riekol: „Môj milý priateľ, ja ti nemôžem prezradiť, prečo mi máš hlavu zotnúť; ale keby si mi ju nezotol, urobil by si mi veľmi zle.“ – On sa teda už nevzpieral, vzal meč a odťal mu hlavu. Krv striekla na dva siahy vysoko, a hneď z neho bol krásny princ. To vidiac nemeškal, ale odťal tiež obom druhým koňom hlavy, a hneď z nich ostali krásni princovia ako z prvého. Všetci mu ďakovali za vyslobodenie a ustanovili ho v tom zámku kráľom, v ktorom on so svojou manželkou a dvoma sestrami manželkinými v láske a svornosti žili až do smrti. Tí traja bratia potom ovládli zámok toho usmrteného draka.