Lodník a tri anglické princezné

Bol raz jeden bohatý moreplavec, ktorý zostarol a spohodlnel a už nemal chuť vydávať sa na ďalšie cesty, a tak odovzdal obe svoje lode jedinému synovi a svojmu zaťovi a navyše im ešte vyplatil peniaze, aby mohli v cudzích krajinách obchodovať. To tým dvom nemusel hovoriť dvakrát, nakúpili pšenicu, ktorá bola v tom čase veľmi lacná, naložili ju na lode a vyrazili na more, aby náklad predali v Turecku, kde bolo vtedy veľmi draho. Plávali už dobrých osem či štrnásť dní, keď do lode, ktorú dostal moreplavcov syn, začalo vtekať a posádka musela pumpovať a pumpovať, aby loď udržala nad vodou. „Poď, pomôž mi!“ zavolal lodník [pozn1] trúbou na švagra, ale ten mu odpovedal: „Prečo si sa lepšie nepozrel, než si opustil prístav! Pomôž si sám, ja kvôli tebe neprídem k škode!“ Tak mládencovi neostalo nič iné, než aby núdzovo zakotvili pri brehu, zatiaľ čo švagor odplával preč.

Zatiaľ čo námorníci loď vyložili, vytiahli a opravovali, išiel lodník do vnútrozemia, aby sa tam porozhliadol. Keď stál pred mestskými bránami, uvidel na šibenici visieť muža, ktorému havrany klovali do tváre. „Čože je to?“ spýtal sa okolostojacich: „vy nechávate zlodejov visieť na šibenici, kým nezhnijú?“ „To normálne nerobíme,“ odvetili ľudia: „ale tento zlosyn tu musí visieť, kým mu vtáky nevyklujú mäso z tela. Nezanechal po sebe ani groš, aby mu človek vystrojil pohreb. A okrem toho, kto by platil kata, aby ho zložil dolu.“ Mládenca úbohého hriešnika ľutovalo, a tak išiel k majstrovi popravcovi a vtisol mu do dlane pár zlatých, aby obesenca zložil. Potom prikázal svojim ľuďom, aby zbili truhlu, obliekol mŕtveho do krásnych šiat a uložil ho do truhly. Dvaja z námorníkov vykopali hlboký hrob, štyria iní zaniesli truhlu na márach k hrobu a spustili ju dolu; lodník prečítal pár slov z biblie a námorníci zaspievali jeden zo žalmov, potom hrob zasypali hlinou a vrátili sa na loď.

Trvalo to ešte niekoľko dní, kým boli tesári so svojou prácou hotoví, loď bola spustená na vodu, pšenica opäť naložená a mohlo sa pokračovať v ceste. Mali v plachtách priaznivý vietor, ale hoci šli rýchlo, boli len na pol ceste do Turecka, keď sa švagrova loď vracala z cesty späť. „Tak to má byť,“ zavolal švagor: „a ak sa toho budeš držať, tak snáď ešte niečo dokážeš.“ „Staraj sa o seba, ako sa ja starám o seba,“ odpovedal mu lodník. Tu švagor odvetil: „Len počkaj, však otcovi poviem, aký si chytrák, a ako jeho majetok premárniš.“ Tie posledné slová už ten druhý nepočul, lebo vietor ich od seba odohnal; a ten priaznivý vietor vydržal, takže za krátky čas pristáli pri tureckých brehoch.

Len čo sa lodník vylodil na breh, stretol sultána, ktorý vyhliadal nejakú ďalšiu loď s potravinami, lebo hladomor bol deň za dňom horší. „Čo máš naložené?“ zvolal sultán. „Pšenicu,“ odvetil lodník. „Tak to kupujem celý náklad!“ povedal sultán: „Čo za neho chceš?“ A keď sa mládenec dlho rozmýšľal, povedal sultán chvatne: „Naložím ti tvoju loď namiesto pšenice hodvábom, k tomu ti dám ešte iné dve lode plné hodvábu a k tomu ti splním jedno želanie, ak to bude v mojej moci.“ S takou cenou bol mládenec spokojný, a tak loď vyložili, namiesto pšenice mu naložili jeho loď a ešte dve ďalšie hodvábom, ale žiadne želanie nevyslovil, lebo nevedel, čo by si mal priať. „Nevadí,“ povedal sultán: „keď ťa niečo napadne neskôr, bude ti to splnené.“ Na to dal lodníkovi ruku a ten išiel späť na loď a vyrazil domov.

Plávali sotva jednu námornú míľu, keď tu pred nimi stála v mori veža, z ktorej vyzerali tri panny, plakali a lomili rukami. „Vezmi nás so sebou!“ volali jedným hlasom. Tak prikázal pristáť pri veži, aby im pomohol, ale tá bola zamknutá. „Kde je kľúč?“ zvolal nahor. „Kľúč má sultán,“ odvetili panny. Tu si lodník spomenul, že má u sultána jedno želanie, a tak sa obrátil späť k Turkom a sultána požiadal, aby mu dal kľúč od veže v mori. „To je tvrdé! Radšej by som ti daroval polovicu môjho kráľovstva,“ odvetil sultán: „ale raz som to sľúbil a čo som sľúbil, to splním.“ S tým vytiahol z vrecka kľúč a dal ho lodníkovi. Ten s ním spokojne pospiechal na loď, zdvihli kotvy a netrvalo to dlho, pristáli pri veži a tie tri panny oslobodili. Len čo ich priviedli na palubu, padli jedna po druhej mladému lodníkovi okolo krku a volali: „Ty si ma zachránil, staneš sa mojím mužom.“ „Dievčence,“ odporoval: „to je od vás naozaj pekné a všetky sa mi veľmi páčite, ale vziať si môžem len jednu.“ Aby sa žiadnej nedotkol, vzal si za ženu tú najstaršiu, lebo zvyk je taký, že tá dostane prvého muža.

Loď medzitým plávala s priaznivým vetrom v plachtách domov, a keď uplynulo pár týždňov, mali prístav na dohľad. Lodníkovi horelo srdce netrpezlivosťou, kedy opäť uvidí svojho starého otca, lebo to bola jeho prvá cesta. Vzal teda svoju ženu a jej sestry za ruku, nechal sa vylodiť a potom pospiechal tak rýchlo, ako len mohol, do domu svojho otca. Tomu však celý ten čas ležal na ušiach zať a donášal mu, aký je jeho syn ľahkomyseľný človek, ako ho čoskoro pripraví o majetok, a tak keď syna videl prichádzať s tromi ženami, myslel si, že je to nejaká zberba so žobrotou, a nahnevane zvolal: „Nie je u nás dosť dievčat, že si musel ďalšie tri priviesť od Turka? Opováž sa vstúpiť do môjho domu, nechám ťa vyhnať zo dvora psami!“ Keď syn tie slová počul, bol veľmi smutný, ale nemohol otcovi odporovať, preto sa obrátil späť do prístavu a nechal vydražiť svoje lode. Z tých peňazí, ktoré mu to vyneslo, si kúpil krásny, veľký dom, do ktorého uložili všetok ten sultánov hodváb, a z lodníka sa stal bohatý kupec, lebo tri náklady hodvábu, to už je niečo!

Čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Mladý moreplavec žil so svojou ženou a dvoma švagrinými v šťastí a radosti celý rok, tu mu jedného dňa žena povedala: „Mužíčku, čo myslíš, mohol by si vystrojiť loď?“ „Moja milá,“ odvetil: „načo by som zase cestoval, veď sme aj bez toho dosť bohatí.“ „Však nebudeš nikam cestovať,“ odvetila jeho žena: „len zájdeš oproti do Anglicka a odovzdáš kráľovi list.“ „To je niečo iné,“ odvetil muž: „to urobím rád.“ Vybral sa do prístavu a kúpil prekrásnu loď; veď ako sa už na bohatého kupca patrí. Skôr než sa nalodil, vzala si ho žena nabok a povedala mu: „Buď ostražitý a neber nikoho z Anglicka domov, lebo to by bola skaza.“ To jej muž sľúbil a každá sestra mu dala vlajku a povedali: „Keď budeš štvrť míle od mesta anglického kráľa, nechaj na sťažeň vyvesiť tie tri vlajky.“ „To urobím,“ odvetil a dal svojej žene a jej sestrám bozk a nalodil sa na loď, zdvihli kotvy a plávali preč.

Na dohľad od kráľovského mesta prikázal, ako mal uložené, na sťažeň vyvesiť tie tri vlajky. Len čo boli hore a veselo sa trepotali vo vetre, vystrelili londýnski mešťania na loď z kanónov. To začul starý kráľ v zámku a pozrel sa z okna. „Čo je to?“ zavolal na svojich ľudí: „Zavial vám do očí piesok? Veď nevidíte, že je to anglická loď, ktorá chce do prístavu?“ „Ale vytiahnutie troch vlajok naraz znamená vojnovú loď,“ odvetili ľudia; ale kráľ ich nepočúval, nastúpil na čln a nechal sa odviezť na loď. „Kto je pánom tejto lode?“ zvolal, keď stál na palube: „Ja som anglický kráľ.“ „Ak ste kráľ Anglicka,“ odvetil lodník: „tak mám pre vás list.“ S tým mu list podal. Kráľ ho otvoril a potom, čo si ho prečítal, stisol lodníkovi ruku a povedal: „Ty si teda môj zať.“ „O tom nič neviem,“ odvetil lodník. „Ty nevieš,“ smial sa kráľ: „a pritom máš moju najstaršiu dcéru rok a deň za ženu a plávaš pod jej vlajkou a vlajkami jej sestier.“ Tu sa pozrel lodník pozorne na hlavný sťažeň a naozaj, na vlajkách boli vyšité mená jeho ženy a jej sestier. Zavládla veľká radosť a mladý lodník musel s kráľom na zámok, kde vystrojili veľkú hostinu.

Uplynul deň, dva a lodníkovi to bolo dlho a povedal: „Musím späť domov, cnie sa mi za ženou, už to dlhšie nevydržím.“ „Máš pravdu,“ odvetil kráľ: „choď hneď zajtra a ponáhľaj sa a moje dcéry privez, budeš žiť tu na zámku ako nástupca na tróne.“ Lodník to sľúbil, ale skôr než sa s kráľom rozlúčil, prišiel k nemu nejaký starý, zarastený admirál a prosil ho, či by ho nevzal so sebou, pozná vraj celý svet, len jeho krajinu ešte nikdy nevidel. Lodník pomyslel na slová svojej ženy a povedal mu: „Z toho nič nebude, ja nikoho na loď neberiem, nech je to, kto chce.“ Tu admirál bežal za kráľom, a keďže tento mu nemohol prosby odoprieť, a veď prečo by jeho zať nemohol toho starého muža vziať, a tak za neho prehovoril. Lodník si pomyslel: „Prosí ťa kráľ, veď na tom nie je nič zlé, ako by nám mohol ten starec ublížiť.“ Nakoniec povedal: „Pre mňa za mňa, tak nech ide s nami.“ Tak sa nalodili a vyplávali.

Netrvalo to dlho a cesta bola u konca, lodník išiel na breh, aby pozdravil ženu a jej sestry a rozprával im, ako sa mu na otcovom dvore darilo a že sa s nimi musí ihneď vrátiť do Anglicka. „Nikoho si z otcovej ríše nepriviezol so sebou?“ spýtala sa jeho žena. „Nikoho,“ odvetil: „len jedného šedovlasého admirála, tomu som to nemohol odoprieť, lebo sa za neho prihováral tvoj otec.“ „Ach, to je práve ten najhorší,“ nariekali sestry jedným hlasom: „ten je vinný tým, že sme boli uväznené vo veži na mori. Teraz je všetko stratené, povedie sa nám opäť zle.“ Kým takto hovorili, otvorili sa dvere a vošiel lodníkov starý otec. „Môj synu,“ povedal: „pochopil som, že ťa muž mojej dcéry zle ohovoril, a nechcem zomrieť skôr, kým mi neodpustíš.“ „Ach, niet čo odpúšťať,“ povedal lodník radostne a padol otcovi okolo krku. „Je dobre, že si prišiel. Vzal som si za ženu dcéru anglického kráľa a ponáhľam sa, aby som sa s ňou vrátil do ríše môjho svokra.“ „Anglického kráľa?!“ zvolal otec a od úľaku takmer spadol na chrbát. „Áno, milý otče, tak to je,“ odvetil syn, „a keďže teraz ani dom, ani hodváb nepotrebujem, tak ti to prenechám, nech s tým naložíš, ako chceš.“ Potom, čo sa takýmto spôsobom s otcom uzmieril, nasadol so svojou ženou a jej sestrami na loď, dal otcovi ešte raz zbohom a vyplávali smerom do Anglicka. Vzali so sebou aj toho starého admirála, ktorý vôbec nevyzeral tak zle, ako ho vylíčila najstaršia kráľova dcéra, naopak bol priateľský a prívetivý, a keďže sa dlhé roky plavil po moriach, ukázal mladému lodníkovi mnohé, čo tento ešte nevedel, až si ho nakoniec tento zo srdca zamiloval.

Druhého dňa však, to už boli na hlbokom mori, stál lodník so starcom na zadnej palube a dívali sa do diaľky, keď tu doňho admirál strčil tak prudko, že mládenec prepadol cez palubu a zmizol vo vlnách. Nikto z námorníkov nič nezbadal, len tie tri princezné z kajuty dobre videli, ako ten zradný človek zhodil lodníka do mora. Chceli spustiť krik, ale to už stál admirál pred nimi s dýkou v ruke a hrozil, že ich všetky podreže, ak nebudú mlčať ako ryby. Kráľovské dcéry sa strachovali o svoje životy, a tak admirálovi zložili krutú prísahu, že kráľovi, ich otcovi, povedia, že lodník počas cesty spadol cez palubu. Keď doplávali do Anglicka a otec sa pýtal: „Kde je lodník, môj zať?“ povedali jednohlasne: „My nevieme, z paluby ho zmietla veľká vlna a on sa utopil v mori.“ Kráľ usporiadal veľkú zádušnú hostinu, a keď bolo obdobie smútku za nimi, zavolal si svoju najstaršiu dcéru a povedal jej: „Práve u mňa bol admirál a praje si ťa za ženu.“ „Toho nechcem,“ odvetila princezná, a keď na ňu kráľ naliehal, že nemôže predsa celý svoj život držať smútok za svojím prvým mužom, povedala: „Mojím mužom sa stane ten, ktorý mi postaví vežu podobnú tej, v ktorej sme ja a moje sestry u sultána trpeli.“ Ale to povedala len preto, že nikto nemohol vedieť, ako tá veža vyzerala, a tak dúfala, že bude ďalej nerušene držať smútok za svojím mužom.

Čoskoro sa rozniesla zvesť, že ten, kto dokáže v mori vybudovať vežu podobnú tej, v ktorej žili uväznené princezné, dostane najstaršiu dcéru anglického kráľa za ženu, a tak sa do Anglicka zišli všetci stavitelia sveta a stavali a budovali, ale väčšina z nich nedokázala v mori postaviť žiadnu vežu, a tí málo, ktorí dokázali položiť aspoň základy, museli prácu zanechať, len čo dosiahli vodnú hladinu, lebo vždy prišli na lodi princezné, aby sa na rozrobenú prácu pozreli, a povedali: „Tak tá veža, v ktorej sme boli u sultána zatvorené, nevyzerala.“ A zo svadby nebolo nič.

Teraz necháme staviteľov stavať a budovať a pozrieme sa, čo sa stalo s lodníkom. Ten sa neutopil, ako zradný admirál dúfal, ale plával na šírom mori, a keď ho nejaký čas unášali vlny sem a tam, narazil na kmeň stromu, ktorého sa pevne chytil, a prúd ho zaniesol na skalisko, ktoré vyčnievalo z mora. Vyliezol hore a rozhliadal sa, či neuvidí nejakú loď, ktorá by ho vzala na palubu, ale nech hlavou krútil, ako chcel, nech napínal pohľady do diaľky, nevidel ani plachtu. Bolo popoludnie a slnko kleslo nižšie a nižšie, a keď sa konečne malo ponoriť do mora, priletel obrovský orol a zvolal: „Hybaj dolu z toho kameňa, to je moje miesto!“ „To môže byť,“ odvetil lodník: „ale teraz patrí mne, veď kvôli tebe neskočím do mora.“ Tu sa orol obrátil a odletel preč. Lodník strávil na skale noc a aj nasledujúceho dňa čakal, ale neprišla žiadna loď. So západom slnka priletel opäť orol a zavolal naňho: „Hybaj dolu z toho kameňa, to je moje miesto!“ „To verím,“ odvetil mu lodník: „ale predsa tu zostanem, pre dvoch tu nie je miesto.“ Orol sa opäť obrátil a odletel preč. Druhá noc sa lodníkovi už zunovala a tretieho dňa sa cítil tak chorý a slabý, že sa so životom rozlúčil, lebo mal hlad a smäd. Keď večer opäť priletel orol a volal: „Hybaj dolu z toho kameňa, to je moje miesto!“ povedal mu na to: „Nechaj ten krik a radšej ma zanes na pevninu, potom bude pomoc nám obom.“ „To si mal povedať hneď prvý deň,“ povedal orol: „viac som ani nechcel.“ S týmito slovami ho schmatol do silných pazúrov a vyniesol hore do vzduchu a niesol na pevninu.

Tam sa s ním zniesol dolu, a keď stáli na pevnej zemi, spadlo z orla jeho perie a stál pred ním človek, ako bol on sám. „Ty ma už nepoznávaš?“ pýtal sa priateľsky: „Ja som ten mŕtvy, ktorého si vtedy kúpil zo šibenice, nemôžem nájsť pokoj skôr, kým ti tvoj dobrý skutok neodplatím. Peniaze nemám, je ti tvoja záchrana dostatočná odmena?“ „To by som povedal!“ zvolal lodník: „Ja som urobil len to, čo som musel, ale ty si ma zachránil od smrti a preniesol cez hlboké more. Ty si mi to splatil desaťkrát.“ Ten druhý odvetil: „Ešte si nie sme kvit! Som totiž staviteľ tej veže, v ktorej držal sultán uväznené princezné, keď som ju dostaval, nechal ma obesiť, aby som nikomu už podobnú stavbu nepostavil. Tvoja žena vyhlásila, že jej novým manželom sa stane muž, ktorý vežu dokáže znovu postaviť. Vezmi si moje staré plány a nákresy, a tak tú prácu dokážeš.“ S tým vytiahol zo svojej torny rolu papierov, odovzdal ju lodníkovi a zmizol. Lodník putoval, kým nenašiel ľudí, a čo u nich zjedol a vypil a zostal cez noc, vydal sa ráno na cestu do Anglicka.

Čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Putoval od dediny k dedine, od mesta k mestu, ale hoci veľmi pospiechal, uplynul nakoniec celý rok, kým konečne dorazil do kráľovského mesta anglického kráľa, kde sa celý schátraný a otrhaný uchýlil do jedného hostinca a hostinského prosil, aby ho ohlásil u kráľa. „Tak ty si nakoniec tiež staviteľ?“ spýtal sa hostinský prekvapene. „To som,“ povedal lodník. Tomu sa hostinský smial, až sa za brucho chytal, ale mládenec povedal: „Ty sa smeješ, lebo vidíš moje otrhané šaty, ale aj v zlom kabáte môže byť schopný muž, však kráľ iste myslí rovnako ako ty, preto mu povedz, že tú vežu postavím, ale k nemu na zámok neprídem skôr, kým mi nedá peniaze na nové šaty, lebo som na ceste sem prešiel viac ako tisíc míľ.“ Hostinský jeho reči poslúchol a predniesol žiadosť cudzieho muža kráľovi, ktorý sa dlho nerozmýšľal a poslal mu z pokladnice sto zlatých. Za to si lodník kúpil pekné šaty a potom predstúpil pred kráľa i jeho dcéry. „Ty,“ povedala tá druhá tej prvej, keď staviteľa uvidela: „to je predsa tvoj muž.“ „Mlč, sestra,“ odpovedala táto: „môj muž leží v hlbokom mori a kŕmia sa ním ryby.“ Medzitým sa lodník s kráľom dohodol, že dostane majstrov a murárov, aby mohol začať s prácou. Keďže lodník sám stavbárstvu nerozumel, ukázal murárom svoje plány a nákresy a tie boli také jasné a presné, že to nemohli pokaziť či popliesť, takže to netrvalo dlho a princezné sa museli nalodiť, aby si prezreli múry veže, lebo už dosiahli vodnú hladinu. „Áno, to je naša veža,“ zvolali tá najstaršia i najmladšia princezná jedným hlasom, ale tá prostredná sa pozrela lodníkovi pozorne do tváre a zašepkala svojej sestre: „To je tvoj muž.“ „Netrap moje boľavé srdce,“ odpovedala najstaršia princezná: „a nechaj mŕtvych spať v pokoji.“ Medzitým veža deň za dňom rástla vyššie a vyššie a skôr než uplynul mesiac, bola práca u konca. „Naša veža! Áno, to je naša veža!“ volali princezné a tlieskali rukami; starý kráľ schmatol svoju najstaršiu dcéru za ruku, viedol ju k staviteľovi a povedal: „Tu je tvoja žena, keď budeme opäť na pevnine, zavezie vás koč rovno do kostola, aby vás tam oddali.“ „Tie oddavky nie sú potrebné, jedny oddavky stačia, aspoň tak to platí v celom kresťanskom svete,“ povedal lodník a pritiahol si svoju ženu na prsia. Tu sa najstaršej princeznej otvorili oči, ale tá druhá zvolala: „Vidíš, sestra, ja som ti to hneď vravela a ty si mi nechcela veriť.“ „Čo sa stalo?“ pýtal sa starý kráľ prekvapene: „Vy robíte, ako keby ste sa poznali už dlho.“ „To je tiež pravda,“ volali všetky tri: „ten staviteľ je lodník, čo nás vyslobodil z veže a priniesol ti list.“ „Ale vy ste hovorili, že sa utopil v mori?“ „Otecko,“ odvetili na to princezné: „my sme museli admirálovi zložiť strašnú prísahu, že ho nikdy neprezradíme, že lodníka z paluby sám zhodil. Teraz však stojí pred tebou a my sme svojich prísah zbavené.“

Potom im lodník rozprával, ako sa mu medzitým viedlo, a keď svoje rozprávanie dokončil, vrátili sa späť na zámok, kde ešte raz oslavovali svadbu. Ten zradný admirál však bol kruto potrestaný, priviazali ho k štyrom volom, ktoré sa rozbehli do štyroch svetových strán.

Potom, čo starý kráľ zomrel, stal sa kráľom v Anglicku lodník a žil so svojou ženou a jej sestrami šťastne a spokojne po celý svoj život; a ak nepomreli, žijú dodnes