Ako Jaromil k šťastiu prišiel

Pred dávnymi a dávnymi časmi stála v malom údolí skromná chalúpka, v ktorej býval uhliar so ženou a sedemročným synčekom. Od božieho rána až do samého večera pálil v lese uhlie, ktoré potom, keď ho mal hodnú zásobu, po dedinách rozvážal. To bolo jeho živobytie. Žena zatiaľ doma priadla a malý Jaromil (tak sa volal ich syn) pásol takmer celý deň niekoľko kôz a oviec po lesnatých vrchoch, ktorými bolo údolie dokola ohradené. Uhliarka nebola Jaromilova vlastná matka, tú on už v útlom veku stratil; ale otec jeho vraj len kvôli nemu druhú ženu pojal, ktorá však úbohému dieťaťu pravou macochou bola. On sa nikdy nemal dobre, len keď nastala zima a otec nemohol páliť, musel zostať doma. Posťažovať sa otcovi nesmel, lebo keď ho macocha zbila, vždy mu vravievala:
„Ak to, chlapče, tatkovi povieš, dostaneš zajtra ešte viac!“ Chudák mlčal, ale napriek tomu len máloktorý deň bitke ušiel.
Preto bol tiež najveselší, keď ráno kúsok suchého chleba do vrecka strčil a ovce na pašu hnať smel. Keď s nimi prišiel až na tučnú lúku, nechal ich voľne pásť sa a sám blúdil po lese. Tam mu bolo ako vtákovi vo vzduchu; buď spieval s ním o závod, rezal z prútikov píšťalky, alebo zbieral chutné jahody, aby mal čosi k suchému chlebu; jeho najmilšia zábava však bola hľadať kvietky. Nebolo mu ťažko vyliezť po ne na vrchol skaly alebo sa z príkreho vrchu spustiť do doliny. Tie najkrajšie však s hlinou vykopal a do svojej záhradky presadil, ktorú si pri päte jedného vŕšku zo samých lesných kvietkov urobil. Z potôčika, ktorý sa ako striebrosivá stuha zeleným údolím vinul, si ich polieval, pri nich trávil najväčšiu časť dňa a v ich rozmanitosti nachádzal jediné svoje potešenie. S nimi sa zhováral, im sa žaloval a s nimi sa tešieval; i bolo mu vždy, akoby sa nežné hlavičky k nemu skláňali a jemu odpovedali. Boháči, ktorí si často za drahé peniaze dávajú z ciziny priviezť preslávené kvety, stavajú pre ne sklenené domy a ľudí k tomu draho platia, trápia sa netrpezlivosťou vo dne v noci až do ich úplného rozkvetu, aby napokon videli, čo by často krajšie vo vlasti na medziach boli našli. A predsa nemôžu mať väčšiu radosť z takých kvetov, než mal Jaromil, keď niektoré z jeho kvietkov dostalo nový púčik. Dookola záhrady mal urobený hustý plot z nízkych stromčekov; uprostred bolo z drnu sedátko pre jeho pohodlie. K večeru vzal píšťalku a zapískal na svoje stádo. Vtedy sa pritrhali kozy a ovce k známemu miestu a postavili sa okolo plota. Koza trela mlsnú bradu o plot, ovca zasa úprimným okom dôverčivo nahor pozerala, ale žiadna sa neosmelila vstúpiť do záhradky k svojmu pastierovi, kým z nej nevyšiel; potom sa okolo neho poobsýpali a ticho za ním ku chalúpke kráčali.
Taký život viedol Jaromil v lete. Keď však zem zhodila svoj kvitnúci šat, spieval aj Jaromil pohrebnú pieseň svojim kvetom, a keď posledný pochoval, zakryl lístím a chvojím jeho hrob, vtedy nastali preňho smutné časy; musel sedieť doma a matke alebo otcovi pomáhať pri domácej práci. Vtedy ešte nevládla svetu móda, ľudia sami na šaty priadli, sami si ich aj utkali. To bola ich zimná práca, keď vonku nemali čo robiť. A preto musel Jaromil pomáhať buď matke súkať, ba často aj priasť, alebo musel pre otca z tvrdej kože čižmy šiť.
Večer, keď bolo po práci, sadli si okolo krbu a tu im starý uhliar rozprával všelijaké príbehy, alebo niečo z čias, keď v meste slúžieval. Raz keď tak sedeli, povedal uhliar Jaromilovi:
„Ale chlapče, Ty rastieš ako drevo v lese, a my sme si ešte ani nerozmysleli, čo z Teba vlastne má byť; ničomu sa neučíš, len po lese s tými ovcami chodíš, a tak tie roky preflákaš; to nejde, žena, ja ho musím niekam zaviesť, aby z neho predsa niečo bolo.“
„Však je naňho ešte času dosť,“ odpovedala uhliarka.
„To sa Tebe zdá, ja však tak nemyslím. Počúvaj, Jaromil, čím by si chcel byť?“
„Ja by som najradšej bol záhradníkom.“
„To nie je, chlapče, nič, tým si chleba nezarobíš; vymysli si niečo iné.“
„Ja inak nechcem.“
„Prečo?“ pýtal sa otec.
„Pretože ma neteší celý deň v izbe zatvorenému byť a pri remesle sedieť; ja som najradšej vonku na zdravom vzduchu.“
„Buď teda uhliarom, aspoň Ti to viac vynesie, a budeš tiež na zdravom vzduchu.“
„Nie, nie, tato, Vy tie krásne stromy zrúbate, pálite, a ja ich chcem pestovať a rozmnožovať.“
„Ty blázon, pri čom by si sa potom zohrial, keby sme nepálili drevo?“
„Veď máte v lese dosť starých pňov a zlých stromov, a nemuseli by ste tie zdravé stromy ničiť; keby som ja bol takto kráľom, nesmel by nikto v mojich lesoch drevo rúbať a v mojich záhradách kvieťa trhať.“
„Pretože si hlúpy; potom by si až videl, ako ďaleko by si pri takom poriadku prišiel.“
Takto sa končievali ich rozprávky, keď sa otec Jaromila pýtal, čím chce byť; dlho to trvalo, kým ho otec presvedčil, že sa všetko skoro k samému zámku, kde z potôčika, ktorý sa ako had trávou plazil, kvietka polievali. „Chvíľku s nami polievaj a potom Ti ukážeme ešte krajšie kvety a dáme Ti sladkého ovocia.“ To sa Jaromilovi páčilo. I nabierali do malých mušlí vody a liali na kvety. Jaromil im však veľa nepomohol; raz sa díval na kvietky a raz na peknučké panenky, ako sa po tráve len vznášali, lícka im horeli a očká v hlave len hrali.
„Akože sa voláš?“ pýtal sa Jaromil tej najväčšej, hoci mu sotva po kolená siahala.
„Ja sa volám Narciska; tamto moja sestra, tá sa volá Lília a tá druhá Jacinta,“ tak mu vymenovala pekná Narciska celý rad rozkošných mien svojich sestier. Keď boli s prácou hotové, vzala Narciska Jaromila za ruku a viedla ho po záhrade. „Odtrhni si ovocie, aké chceš, a jedz.“
To si nedal Jaromil dvakrát povedať, lebo už pocítil trochu hladu; natrhal si chutného ovocia a dosýta sa najedol.
Nebolo tam však len tých dievčat, s ktorými chodil, ono ich tam bolo na každých desať krokov hŕba, len sa mu Narciska predsa zdala spomedzi všetkých najkrajšia. Videl tiež, že mužíci sem a tam pobehujú, niektorí že sú v pestrom, iní len v sivom odeve, tých si však dievčatá nevšímali.
„Čože sú to za ľudia, Narciska?“ pýtal sa Jaromil svojej sprievodkyne.
„Jedni, a síce v tom sivom odeve, pracujú v kopcoch, tí v tom pestrom zasa v záhrade a niektorí slúžia aj kráľovi, ktorý sa so svojou paňou, našou matkou, zdržiava v tom slonovinovom zámku. U Vás hore ich vraj tí veľkí ľudia volajú pidimužíci.“
Jaromil jej na to neprisvedčil, lebo si nemohol spomenúť, že by o nich kedy bol počul.
„Ak chceš,“ povedala zasa švitoriaca Narciska, „zavediem Ťa ku kráľovi.“
„Prečo nie, poď.“
Poslala teda sestry napred a sama šla s Jaromilom pomaly za nimi. Tie ju zatiaľ ohlásili a zasa im vyšli v ústrety a viedli ich ku kráľovi a kráľovnej.
Vo veľkej sieni na tróne, ktorý bol pokrytý červeným damaškom, zlatom a diamantmi draho vyšívaným, sedel kráľ pidimužíkov s kráľovnou, prívetivou a krásnou paňou; po oboch stranách sedelo a chodilo mnoho mladých dám a panien.
„Koho to vedieš, moja pekná dcéra?“ povedal kráľ Narciske, keď Jaromila k trónu priviedla.
„Zablúdil sem jeden zo synov svetského kráľa nad nami,“ odpovedala ona. „Dovoľ teda, aby som mu našu ríšu ukázala a krátky čas medzi nami pobudnúť dopriala.“
„Ty si opatrná a múdra, preto Ti prosbu nezamietnem; choď a rob podľa svojej ľubovôle.“
Nato pristúpila Narciska k otcovi a matke, oboch na čelo bozkávajúc.
„Správaj sa tak, ako Ti Narciska prikáže, ak chceš tu zostať,“ povedal kráľ Jaromilovi, keď s Narciskou odchádzal.
Podivil sa Jaromil kráse a nádhere v sieňach; podlahy boli vykladané kameňmi všelijakých farieb, na ktorých ležali koberce umelo utkané; strieborných nádob, ako aj rozličných hračiek zo zlata stálo plno na stoloch a v schránkach, ktoré z drahého dreva pekne vyrezávané boli. Kreslá boli potiahnuté červeným damaškom a zlatými strapcami ozdobené. „Ach, Vy tu máte krásne ako v nebi,“ povedal Jaromil Narciske, „dovoľ, aby som si do toho jedného kresla sadol, aby som predsa vedel, ako si páni dopriať vedia,“ a položiac hlavu na mäkké operadlo, veľmi si tam liboval.
„Chcel by si byť kráľom?“ pýtala sa ho Narciska.
„To verím, je to pekná vec, mať všetkého dosť a bez starostí žiť. Keby som sa stal kráľom, bol by som ním rád len preto, že by som mohol mať mnoho krásnych záhrad, o zvyšok by som sa nestaral.“
„To by si bol správny kráľ. Kráľ musí o celú zem pečovať, ako otec o svoje deti, a má teda viac starostí ako ktorýkoľvek iný človek; náš kráľ má nás všetkých ako svoje vlastné deti, žiadny neplatí viac ani menej; ako hovorí so mnou, tak hovorí s každým poddaným, ktorý celý deň po kopcoch pracuje; čo chce on, to chcú všetci, a čo chcú oni, to on rád splní. A myslíš, že to všetko patrí kráľovi, čo tu vidíš? Nie, on si na to väčšie právo neberie než každý iný; tu si môže každý tak pohodlne zasadnúť ako on, ten zámok je pre nás všetkých, pri jeho stole jeme všetci. Či myslíš, že by Ťa Tvoji poddaní milovali, keby museli pre Teba pracovať, a potom videli, ako tie ich ťažko zarobené peniaze v rozkošiach prehýriš, a za to všetko im sotva k ich prosbám milostivo ucho nakloníš? Môj milý chlapče, to by z Teba bol zlý kráľ.“
„Nahliadam,“ povedal Jaromil, vstanúc z kresla, Narciske, ktorá pred ním ako kazateľ stála, „že si vo všetkom oveľa múdrejšia než ja, a chcem Ťa poslúchať; nikdy síce nebudem kráľom, ale Tvoje poučenie si predsa budem pamätať. Teraz však poď so mnou zasa do záhrady.“ Keď tak medzi tými kvetmi a stromami chodili, pýtal sa Jaromil Narcisky:
„Ale povedz mi predsa, čím to je, že u Vás tu sú tie kvietky tak krásne a bez poškvrny?“
„Počúvaj, Jaromil,“ odpovedala sprievodkyňa, „s týmito kvetmi a stromami, čo ich tu vidíš, sme my zrástli; to je náš zákon: ak vyhynie tá záhrada, vyhynie aj naša ríša; my sa teda nestaráme len o jednotlivé kvety, ale o zachovanie celej záhrady. Preto ošetrujeme každý stromček, každý kvietok a pestujeme ich a čistíme od škodlivého hmyzu. Sú aj také bylinky, ktoré sa závistlivo okolo kvetov plazia, dokonalý rast a krásny kvet im neprajúc; tie vypleme. Máš tu však aj mnoho kvetov, ktoré, hoci sú menej dokonalé než ruže a ľalie a iných viac, predsa medzi ne tiež patria, pretože majú tiež dobré vlastnosti, ktorým sa však, opatruj ich ako chceš, predsa nedarí; tie sú choré, a tie máme tamto v zvláštnom oddelení. Sú však aj niektoré príliš slabé, aby sa nahor pínali, ako napríklad brečtan; tie vysadíme ku stromom, aby mali oporu. Iné zasa milujú chlad a vodu; vystav ich slnečným lúčom, a hneď zvädnú; pre tie sa tu vinie potôčik. Žiadnu nezavrhneme, každú chceme zdokonaliť, aby sa všetky krásou skvely a naša záhrada rajom sa stala.“
Takto poúčala Narciska Jaromila, chodiac s ním po záhrade; keď všetko prešli, povedala mu:
„Poď teraz, zavediem Ťa niekam inam.“ Vzala ho za ruku a viedla ho cestou, ktorou chodili sivo oblečení pidimužíci. Zo záhrady šli tmavými chodbami ako pod zemou, až prišli do jednej siene, kde sa hemžilo mnoho a mnoho takých malých mužíkov; jedni prebierali zlaté rudy, tí vyberali zasa drahé kamene alebo ich leštili, iní ešte robili zo zlata všelijaké krásne hračky, aké Jaromil mnoho v zámku videl; najvyššie pri stole sedel starý mužík a dával lesklé diamanty, granáty a rubíny do zlatých skriniek. Mrzuto mrštil po Jaromilovi okom.
Narciska však k nemu pristúpila a pohladkajúc mu scvrknuté ruky povedala:
„Nehnevaj sa, starúšok, kráľ mi dovolil, aby som sem chlapca priviedla.“
Na tie slová starec Narciske dovolil, aby si všetko prezreli. Keď celú sieň prešli a pozreli sa na tie krásne veci, ktoré boli okolo múrov v priehradkách poukladané, poďakovali starcovi a šli von.
Z tej siene viedla Narciska Jaromila po niekoľkých schodoch dolu na zelenú lúku. Stredom sa vinul potok, na jeho vlnách sa hojdali zelenovlasé víly. Biele priehľadné rúcho, ako z pavučín utkané, splývalo im až po kolená, na hlave mali z vodných ľalií vence. Malé dievčatká, ako anjelikovia, hojdali sa na koralových stromčekoch, iné zasa plávali o závod v perleťových mušliach alebo sa spolu hrali. Narciska skočila s Jaromilom do malej, z čierneho dreva pekne urobenej a striebrom umelo vykladanej loďky a zlatým veslom rozhŕňala hravé vlny. Keď priplávali medzi víly, tie hneď Narcisku obstúpili a vítali. Najkrajšia z nich však vkročila k nej do loďky. Namiesto ľaliového venca mala na hlave závoj perlami vyšívaný; bolo vidieť, že je paňou nad ostatnými.
„Kto je ten pekný chlapec, Narciska?“ šepkala víla.
„Zablúdil do našej záhrady, i páči sa mi a chcem mu, kým u nás smie zostať, našu ríšu ukázať.“
„A kráľ Ti to dovolil?“
„Bez jeho vedomia by som to iste bola neurobila.“
„Ale povedz mi, krásna pani, kam tie vody plynú?“ pýtal sa Jaromil víly.
„Z nich sa napájajú byliny a stromy,“ odpovedala ona, „ktorými sa Vaše zeme zdobia.“
I podivil sa Jaromil všelijakej kráse. Ľahkonohé víly okolo poskakovali a na peknom chlapcovi sa usmievali, najkrajšia sa však ponorila do vody a hneď zasa vyplávala a Jaromilovi perleťovú mušľu podala s týmito slovami:
„Tú mušľu si odo mňa schovaj na pamiatku. Keby sa stalo, že by si moju pomoc potreboval, rozlúp mušľu a perlu hoď na zem, tým ma môžeš privolať.“
Jaromil víle poďakoval a mušľu si schoval. Nato sa rozlúčili a šli ďalej.
Teraz prišli k palácu, ktorý bol celý z bieleho mramoru. Vošli dnu. Bola tam jedna krásna veľká sieň plná ohňa. Zažltlé a modravé plamene sa v oblúkoch preplietali alebo po hladkých stenách vinuli. Uprostred však bola veľká hviezda ako slnko, tá sa trblietala bledožltou žiarou a milióny iskier z jej lúčov pršali. Medzi tým tancovali deti, malé peknučké postavičky; zdalo sa, že sú z najčistejšieho krištáľu utvorené, lebo boli také priehľadné, že bolo vidieť, ako im od radosti srdiečka poskakujú. „Ale že tie deti v tom ohni nezhoria?“ povedal Jaromil Narciske.
„Tak ako Ty žiješ na zemi, víly vo vode, tak žijú tieto v ohni, bez ktorého nemôžu žiť.“
„A kam ide ten oheň a prečo je tu?“
„Ako je potrebná voda všetkému, čo rastie, tak je potrebný aj oheň. Myslíš, že by bolo Vaše víno také ohnivé, keby tu tepla nenadobudlo?“
Ako tak hovorili, vybehlo z ohňa jedno z malých dievčatiek a povedalo:
„Keď Ti sestra moja dala na pamiatku, vezmi si aj niečo odo mňa.“ I podala Jaromilovi maličkú krištáľovú fľaštičku, v ktorej sa čosi ohnivé blýskalo. „Dobre to opatruj; ak budeš niečo odo mňa potrebovať, otvor len fľaštičku, a ja prídem; inak ju však neotváraj.“
Jaromil poďakoval horiacej dievčine a fľaštičku k mušli schoval. Nato sa odobrali naspäť.
„Teraz,“ povedala Narciska, keď prišli do záhrady, „môžeš ešte raz ísť so mnou ku kráľovi, ale potom sa musíš s nami rozlúčiť.“
„A prečo ma vyháňaš? Mne sa tu u Vás páči; chcel by som tu navždy zostať.“
„To nemôže byť, milý chlapče, my tu nesmieme nikoho z Vás ponechať; Vy ľudia nie ste takí svorní a spokojní ako my, a preto sa medzi nás nehodíte. A myslíš, že by sa Ti tu vždy páčilo? Ty by si nezostal taký skromný, čím väčší by si bol, tým viac by si túžil po márnom svete, a naša záhrada by sa Ti zdala malá; snáď, až svet spoznáš, často si na náš život spomenieš.“
Pri tom rozhovore prišli k slonovinovému palácu a vošli do siene, kde boli kráľ a kráľovná.
„Ako sa Ti u nás páči, chlapče?“ pýtal sa kráľ Jaromila.
„Tak dobre, pán kráľ, že by som tu večne u Vás zostať chcel.“
„To by si musel byť tým, čím sú títo,“ a pritom ukázal na ľahkorúche malé tvory. „Takto sa však musíš zasa naspäť vrátiť.“
„Ešte chvíľu, otče, ho medzi nami nechaj, potom ho sama odprevadím,“ prosila Narciska kráľa. Ten jej to dovolil. Teraz si sadla s Jaromilom na odpočívadlo a okolo nich sa zhrnula drobná čeľaď s kráľovnou na čele a Jaromil musel rozprávať, ako to je na svete a ako tam ľudia žijú. Ale nikto sa tomu nečudoval, naopak všetci sa smiali. Potom dali Jaromilovi chutné ovocie. Keď sa najedol, poďakoval sa krásnej kráľovnej a kráľovi, rozlúčil sa s ostatnými a uberal sa s Narciskou zo skvostného zámku. Keď z neho vyšli, bol by Jaromil od ľútosti plakal, že musí krásnu záhradu opustiť; smutne sa obzeral po rozkošných kvetoch, i zdalo sa mu, akoby sa každý k nemu skláňal a s ním sa lúčil. Vtedy šli okolo kríka, na ktorom sa skvelo mnoho ruží. I nahne jednu vetvu k sebe, aby si naposledy v tej lahodnej vôni tvár okúpal; ale vetva mu z ruky vykĺzne, krík sa zatrasie a tisíc ružových lístkov sa naň zosype. I nabere ich do hrsti a dá do vrecka. „Tie si nechám na pamiatku z Vašej záhrady,“ povie Narciske.
„Len si ich dobre schovaj,“ odpovie ona. Po chvíľke prišli ku skale, ktorou sa Jaromil do záhrady dostal. „Teraz,“ povedala Narciska, „sa musíme rozlúčiť, Ty pôjdeš do sveta, ja zostanem tu. Tu máš zlatú kôstku; ak Ti budem môcť niekedy v niečom byť nápomocná, tak ju rozlúp a jadierko hoď na zem; tým ma zavoláš. Až do tej doby ju maj schovanú. Pamätaj si však, že do svojej smrti nesmieš nikomu povedať, kde si bol, inak by si nás aj seba urobil nešťastnými.“
„Neboj sa, Narciska, odo mňa sa nikto o Vás nedozvie.“
Nato mu podala Narciska pravú ruku a ľavou sa dotkla skaly. Skala sa otvorí, Narciska zmizne, a on stojí sám samučičký v širokom poli. Nebolo tu ani lesa, ani skaly, ktorou tam vošiel, a ťažko mu bolo nájsť cestu domov. I videl nedaleko pred sebou pásť sa dobytok a ešte ďalej niekoľko chalúpok, kúsok poľa a záhradku, kde ľudia pracovali. K tým teda Jaromil zamieril, aby sa ich na cestu domov opýtal. Keď prišiel k prvému človeku, ktorý na poli plel, opýtal sa ho:
„Prosím Vás, nemôžete mi povedať, na ktorej strane je čierny les a ako ďaleko k nemu?“
„Čierny les, ten je tamto na tej strane, ale ako ďaleko k nemu, to Vám, mladík, nemôžem povedať; bude to asi pekný kus cesty, lebo keď sem uhliar Matej uhlie vozieval, trvalo to deň sem a deň tam.“
Keď počul Jaromil meno svojho otca, bol rád a pýtal sa ďalej:
„Čože Vám ho už nevozí?“
„A ako by vozil, keď tam viac nie je? Pred desiatimi rokmi sa mu stratil sedemročný chlapec, jeho jediná radosť; asi o rok, keď chlapca nikde nemohli nájsť, predal Matej chalupu a odišiel do jedného mesta; ako sa volá, to som už zabudol. Hovoril, že sa tam tiež uživí a že snáď skôr syna tam nájde.“
S údivom počúval Jaromil a pozoroval, že vysoko vyrastenému mužovi siaha až po plecia. Desať rokov som teda bol tam, pomyslel si, a mne sa to zdá len niekoľko hodín.
„Vy ste snáď starého Mateja poznali?“ vytrhol sedliak Jaromila z premýšľania.
„Áno; ja som jeho brata syn a prišiel som ho navštíviť, a teraz sa mi radosť pokazí.“
„I čože by ste si nariekali? Ak tu nie je, je inde, koniec sveta iste nebude. Tu tou cestou išiel do mesta; choďte za ním, a tiež tam prídete. Kto vie, či sa s ním nestretnete. Dnes je však už neskoro; ak chcete, zostaňte u mňa cez noc a zavčasu ráno Vás kus cesty vyprevadím.“
S radosťou prijal Jaromil návrh úprimného sedliaka a šiel s ním do jeho chalúpky. Žena a dve deti im vybehli v ústrety a Jaromila privítali. Zatiaľ čo gazdiná večeru chystala a sedliak v dome dozeral, zostal Jaromil s deťmi sám v malej izbičke. Spočiatku si ich Jaromil nevšímal, lebo ešte stále sám so sebou mal čo robiť; za chvíľku však, obzrúc sa po izbe, videl deti stáť v malom kútiku a bojazlivo na seba hľadieť; i zavolal ich k sebe. Keď sa osmelili, pristúpil chlapec k Jaromilovi a sadol mu na kolená. Vtedy čosi vo vrecku zacinkalo, a Jaromil vytiahol plnú hrsť zlatých peňazí. I preboha, kto mi tie peniaze dal? pomyslel si Jaromil, ale vtom si spomenul, že si do vrecka tie ružové lístky strčil a že ich snáď dobrotivé víly premenili na peniaze, aby nemusel na ceste núdzu trpieť. I vzal dva z nich a dal ich deťom. Plné radosti bežali k matke a dar ukazovali. „Žena,“ povedal jej sedliak, keď peniaze videl, „to je iste nejaký pán, a len tak za sedliaka prezlečený; pozri, je to ryzie zlato; nech mu dobrú večeru pripravíš a mäkko postelieš.“ Nato šiel k Jaromilovi, aby mu poďakoval; ten však povedal:
„Ak mi chcete preukázať nejakú službu, zaobstarajte mi iné šaty, ja Vám ich dobre zaplatím.“ Jaromil mal šaty, ako z domu vybehol, a musel v nich, samozrejme, veľmi detinsky vyzerať.
„I s radosťou,“ povedal ochotný sedliak a odišiel.
Netrvalo to dlho, kým sa s odevom vrátil. Keď sa Jaromil obliekol, bolo mu to ako uliate. S radosťou zaplatil sedliakovi dvojnásobne, povečeral a šiel spať. Ráno za svitania sa Jaromil vydal na cestu. Za niekoľko dní prišiel do jedného mestečka, kde sa dozvedel, že odtiaľ do hlavného mesta nie je ďaleko. Bol tomu rád, lebo ho už chôdza mrzela. Len čo do mesta vkročil, vošiel hneď do jedného hostinca, aby si oddýchol. Bolo tam plno ľudu; Jaromil si sadol do kútika a počúval, čo sa rozprávalo. Tu počul, že kráľ má jedinú dcéru, ktorá je nemá, slepá a celá chorľavá a ktorej nikto nemôže pomôcť. „Už to s ňou trvá sedem rokov,“ rozprával jeden, „zo všetkých končín sveta tu boli lekári, ale žiadny ju neuzdravil. Minulého roku bol kráľ u toho preslávenéhо pustovníka v čiernych lesoch a ten mu niečo poradil, ale to vraj nie je k dostaniu.“
Jaromil dával na reč dobrý pozor. To by bolo niečo pre mňa, myslel si, čo keby som šiel ku kráľovi a žiadal ho, aby ma za záhradníka do služby prijal? S touto myšlienkou sa Jaromil odobral na lôžko; a naozaj sa mu zdalo, že je kráľovským záhradníkom, ako si bol želal. Ráno vstal, zaplatil hostinskému, opýtal sa ho na cestu ku kráľovskému zámku a potom tam s chuťou kráčal. Bola to nádherná stavba, z jednej strany celá záhradou ohradená. Nebolo tam hluku a ruchu, ako to obyčajne u dvorov býva. Všade boli prestreté koberce, aby sa kroky po klenutých sieňach neozývali, i po dvore ležalo čierne súkno, aby nebolo počuť dupot koní a rachot vozov. Čierno boli oblečení všetci sluhovia, ktorí ako duchovia po dvore chodili, okná boli ešte zastreté. Keď Jaromil do zámku vošiel, bolo zavčasu, nikto si ho nevšimol a on sa tiež nikoho pýtať nechcel, preto sa zatiaľ na lavičku neďaleko záhradných dverí usadil.
Nesedel dlho, tu prešiel starý muž s lopatou popri ňom k záhradným dverám, ktoré si kľúčikom otvoril a zasa za sebou zatvoril. Jaromil videl cez škáru, ako sa starček po záhone mozoľí a ako ťažko mu tá práca ide; zaklopal teda na dvere a zvolal:
„Odpusťte, ja vidím, že ste na tú prácu veľmi zoslabnutý, dovoľte, aby som to za Vás urobil; ja som tiež záhradník, dlho som však bol na cestách a svoje umenie zanedbal, tuším však, že to predsa pôjde. Keby ste snáď neskôr nejakého pomocníka potrebovali, šiel by som rád k Vám do služby.“
Starček sa naňho prívetivo pozrel a odpovedal:
„Mám to rád, keď sa človek sám práce chápe, bez toho aby ho k nej bolo treba nútiť; keby to záviselo len odo mňa, vzal by som Ťa hneď do práce, ale ja musím najprv s kráľom hovoriť, a to má svoje ťažkosti.“
„A aké?“ pýtal sa Jaromil.
„Nepočul si nikdy o chorej dcére nášho kráľa?“
„Počul som o nej včera večer v hostinci,“ odpovedal Jaromil, „a tiež, že kráľ sa so svojím zármutkom o samote hodiny trávi.“
„Tak je. Srdce ma bolí,“ povedal starec, „keď si pomyslím, že ani chodiť nemôže, niekedy len trochu v stoličke sedí alebo sa do záhrady zniesť dá. Ja som jej často trhával kvietky, keď ešte ako zdravé dieťa okolo mňa poskakovala, a preto sa teraz na ňu ani bez bolesti pozrieť nemôžem. Rád by som šiel na koniec sveta, keby som vedel, že nájdem to, čo by jej pomohlo.“
„A čože to je?“ pýtal sa Jaromil.
„To Ti ešte povedať nemôžem, až keď sa kráľovi zapáčiš a do služby budeš prijatý. Kým princezná nebola chorá, pracovalo ich tu viac, teraz však nesmie okrem mňa nikto do záhrady vkročiť. Počkaj teda, ako kráľ rozhodne.“
Starček odišiel. Jaromil vzal lopatu a rýľoval namiesto neho. Netrvalo to dlho, kým sa záhradník vrátil. „Nesiem dobrú správu; máš ísť hneď so mnou ku kráľovi, snáď Ťa na moju prihovorenie prijme.“
Keď prešli dlhou svetlou chodbou a niekoľkými izbami, vošli do kráľovskej spálne, kde sa zármutkom skľúčený otec prechádzal. Keď Jaromil so záhradníkom vošiel, pokynul kráľ, aby pristúpili bližšie, a hľadiac dlho na Jaromila, meral ho od hlavy až po päty a potom sa ho na jeho život vypytoval. Nebojácne mu Jaromil odpovedal. Čo sa však týkalo podzemného zámku, to samozrejme zamlčal.
Spokojný, kráľ povedal napokon:
„No dobre, ja si Ťa ponechám; musíš však celý deň sám a sám v záhrade pracovať, nesmieš nikam chodiť, iba k starému Borešovi, a nikomu hovoriť, čo uvidíš a začuješ.“
„To by som bol urobil, aj keby ste mi to, pane, neboli prikázali; myslím, že budete so mnou spokojný.“ Nato sa kráľovi poklonil a s Borešom odišiel.
„Teraz, starček, buďte taký dobrý a ukážte mi, čo mám robiť.“
Šiel teda starý Boreš s Jaromilom po záhrade, a keď ho všade previedol a všetko mu povedal a ukázal, povedal ešte:
„Teraz Ti to odovzdávam; ak budeš odo mňa niečo potrebovať, len príď, ja zostávam tamto pri bráne v tom zelenom domčeku.“
Jaromil starcovi za všetko poďakoval, a keď odišiel, vzal svoje záhradnícke náradie a šiel za svojou prácou. Bolo k poludniu; vtedy sa otvorili zámocké dvere, ktoré z princezniných izieb do záhrady viedli, a niekoľko žien nieslo v stoličke mäkko vypchatej úbohú chorú. Jaromil bol nablízku a kvety okopával; ale len čo ženy zazrel, nechal všetko tak a zašiel ďalej do záhrady, bez toho aby sa predtým ukázal, kým nepočul, že sa vzdialili. Keď sa to kráľovná a kráľ dozvedeli, veľmi sa im to páčilo, i začali Jaromilovi už celkom dôverovať; často ho potom kráľovná volávala k sebe, aj keď dcéra bola v záhrade, a on musel princeznej kvety nosiť a stoličku nimi ozdobovať. Tu videl teda Jaromil, že jej pravidelná tvár bola znetvorená, oči zavreté, len keď ústa otvorila, belelo sa v nich dva rady perličiek. Bolo Jaromilovi ľúto tej mladučkej kvetinky, takže ju neustále mal pred očami. Ale, pomyslel si jedného dňa, však starý Boreš vie, čo by jej pomohlo, a on mi sľúbil, že mi to povie; to sa ho čo najskôr opýtam. A keď sa s ním stretol, bola to jeho úplne prvá otázka.
„Teraz Ti to už môžem povedať. Neďaleko odtiaľto je les, ktorý sa ďaleko pod zem ťahá, tomu hovoria čierny les. V tom býva veľmi učený a už starý muž, ku ktorému zďaleka široka ľudia chodia po radu; raz som sa o ňom tiež kráľovi zmienil a nadhodil, keby sa snáď aj ohľadom princeznej s ním poradil, a on poslúchol. Musel som sa vypytovať na cestu. Keď sme k nemu prišli, zostal s kráľom osamote, a ako mi potom kráľ rozprával, vypytoval sa na všetko o dcére a odišiel; za chvíľu prišiel zasa späť a robil všelijaké čary; tu sa vraj ukázala pred nimi krásna pani, ktorej sa starý pustovník pýtal, čím je možné dcéru kráľovu uzdraviť, a tá dala za odpoveď: ‚Zo strieborného potoka nadobudne čistotu tela, zo živého ohňa nadobudne zrak a z jablka hovoriaceho stromu nadobudne reč.‘ Posúď sám, či je niečo také na svete! Čo sa kráľ už nazháňal, ale všetko nadarmo. Kto jej pomôže, tomu chce dať pol kráľovstva a azda aj dcéru, tak mi povedal.“
Jaromil nič neodpovedal, ale dobre si slová záhradníkove pamätal a stále v duchu opakoval, až si spomenul na tie pamiatky z ríše pidimužíkov, ktoré vždy pri sebe nosil. Voda teda, oheň a hovoriaci strom jej môžu pomôcť? Čo keby som poprosil tie dobré víly, aby ju uzdravili? Ony pestujú kvietky s takou starostlivosťou, iste sa aj nad tou úbohou zmilujú. Pri tej myšlienke sa teda ustálil a s pevnou dôverou pristúpil druhý deň ku kráľovi.
„Čo žiadaš, Jaromil?“ pýtal sa kráľ, keď k nemu vošiel.
„Pane môj, ak máte ku mne toľko dôvery, aby ste mi princeznú zverili, ja Vám ju uzdravím.“
„Ty že by si ju uzdravil?“ pýtal sa kráľ s údivom. „Prečo si to už dávno nepovedal?“
„Pretože som nevedel, čo jej pomôže.“
„A teraz to vieš?“
„Viem; starý Boreš mi to povedal. Ak ju chcete vidieť zdravú, musíte mi ju na tri dni zveriť, a nesmiete skúmať, čo sa bude diať, inak by to všetko nebolo nič platné.“
„Dobre, Jaromil; vezmi si ju na starosť, a ak ju uzdravíš, dám Ti, čo budeš žiadať, nech je to hoci celé moje kráľovstvo.“
Jaromil odišiel a kráľ šiel ku kráľovnej, aby ju touto radostnou správou potešil. Keď o tom kráľovná počula, sama k Jaromilovi bežala a chcela, aby s ňou do zámku šiel a v záhrade viac nepracoval; ale on jej poďakoval, vyhovárajúc sa, že si musí v záhrade práve všetko pripraviť. Naozaj si tiež ohradil jedno miesto bokom, aby tam nikto nemohol nazerať.
Druhý deň prijal od kráľovnej chorú dcéru, ktorá o tom nič nevedela, lebo ticho spala. Jaromil ju vzal ľahučko do náručia a zniesol ju do záhrady; tam ju položil do trávy. Teraz vytiahol z vrecka mušľu, a keď ju rozlúpil, vybral veľkú krásnu perlu. Srdce mu od strachu bilo, keď ju na zem hodil. Chvíľku zostala perla v tráve ležať, potom sa však pomaly strácala, až napokon zmizla. Vtedy vytryskne na tom mieste prameň, vysoko sa vzpína a v oblúku tisícerých perál na trávu padá, ale nie je to už tráva, je to hlbina jedinej veľkej mušle, do ktorej penivým hrkotom perly padajú. Vtedy vypláva zo strieborno-penistých prúdov bledá pani, vlny s divokou radosťou okolo nej sa zhlukujú a bozkávajú jej snehové rameno. Slnko farbí dúhovo padajúci prúd, ktorý všetky svoje perly kráľovnej k nohám sype a jej mokré kadere zdobí.
Jaromil spoznal v bledej pani kráľovnú víl a darkyňu mušle; i pristúpil bližšie k nej a povedal:
„Ty si bola milostivá a povedala si mi, keby som Tvoju pomoc raz potreboval, aby som Ťa perlou, ktorú si mi dala, zavolal; teraz prišiel čas, nie pre mňa, ale pre túto úbohú: má sa vraj v striebornom potoku kúpať, aby čistotu tela nadobudla. Splň teda svoj sľub a pomôž jej.“
„Nuž,“ odpovedala víla, „podaj mi sem princeznú.“
Jaromil vzal Boleslavu a do vody ju položil. Víla ju vzala a do svojho penivého lôžka pod perlový splav s ňou zmizla. So spätými rukami, telo k vode naklonené, stál Jaromil a uprene do kotliny sa díval, či skoro víla s Boleslavou vypláva. Netrvalo to dlho a bledá víla sa opäť zjavila s prekrásnou pannou. Jaromil plný radosti pristúpi ku kraju mušľovej kotliny a na vlnách sa prihojdá kráľovná k nemu, pannu mu do náručia vloží a povie:
„Tu máš svoju nevestu; buď zdravý, o mne však mlč až do smrti.“
Jaromil chcel dobrej víle ďakovať, tá však po týchto slovách zmizla a po krásnom vodopáde nezostala iná pamiatka než tisíce kvapiek, ktorými bujné vlny zelený trávnik pokropili. Snáď by to bol Jaromil všetko za samotný sen mal, keby nebol Boleslavu tak krásne zmenenú v rukách držal. Ešte spala, a preto ju položil zasa ticho na trávu a bežal do zámku po stoličku a po jedlo, ktoré mu pre ňu do izby pripraviť mali. Keď sa s ním vrátil, prebudila sa princezná, a cítiac sa zbavená neduhu, nedala si veľmi slúžiť, ale chytiac Jaromilovu ruku nabádala ho na prechádzku. Ochotne ju viedol po záhrade, kde ako dieťa po jeho boku poskakovala a počúvala láskavé slová, ktorými ju potešoval a skoré uzdravenie jej prisľuboval.
Tak uplynul prvý deň. S akou radosťou Jaromil druhý deň vstával, ľahko si môžeme pomyslieť, lebo mal istú nádej, že uzdraví dievča, ktoré mu nadovšetko drahé byť začínalo. Druhého dňa teda zavčasu ráno, keď ešte spala, zniesol ju opäť Jaromil do záhrady, vytiahol fľaštičku a s oveľa väčšou dôverou ju otvoril. Len čo striebornú zátku vybral, premení sa fľaštička v ohnivú guľu, ktorá tisíc a tisíc iskier dookola hádže; plamene modrojasné, červené a žlté z nej vyšľahujú a ako skvúce fábory v krásnych lúčoch sa preplietajú. Už sa začína planúca guľa rýchlejšie a rýchlejšie točiť, a Jaromil zazrie v nej dievča, ktoré mu fľaštičku dalo.
I pristúpi k nej bližšie a povie:
„Nehnevaj sa, že som Tvoj dar tak skoro použil; hľaď, tá úbohá je tu slepá a môže vraj len živým ohňom zrak nadobudnúť; spomenul som si hneď na Teba a dúfal, že jej pomôžeš.“
Prívetivo sa usmiala dievčina na jeho prosbu, a prstíkom mu pohroziac, vyskočila z gule, skĺzla po lúčoch ku spiacej Boleslave, ľahko sa k nej naklonila a ružovo priehľadným prstom sa dotkla dievčiných očí. Tá náhle prehliadla; ale ani horiacu pannu, ani ohnivú guľu už nezazrela. Dve však z tých tisícov iskier zostali v Boleslavinych čiernych očiach a rozniecili plameň v Jaromilovom srdci. Udivená, plná radosti vyskočila Boleslava a prvý pohľad padol na Jaromila; jednu ruku položila na ústa, akoby mu chcela ukázať, že by mu rada slovami ďakovala, keby mohla hovoriť, druhou vzala jeho ruku a chcela ju bozkávať.
„Nie, krásna panna,“ povedal Jaromil, rýchlo ruku odtiahnuc, „ja si to nezaslúžim; som dosť odmenený pohľadom na Tvoju anjelskú tvár. Teraz len poď, aby som Ti ukázal záhradu, kde uvidíš, ako vyrástli stromky, ktoré si ako dieťa so starým Borešom sadila.“ S milým úsmevom ho Boleslava počúvala a prechádzala sa s ním po záhrade. Tu ku ruži kľakla, vrúcne ju bozkávala a jej kráse sa obdivovala; tu zostala stáť pri rybníku a pozerala na malé zlaté rybky, tam zasa sadla pod košatú jabloň a Jaromil jej trhal a hádzal do lona chutné jablká.
Tak im uplynul druhý deň. Večer šla Boleslava do svojich izieb a on zostal v záhrade. Nemohol však zaspať; neustále mal obraz peknej princeznej na mysli. Ach, čo mi je to platné, že ju milujem, ona predsa moja nikdy nebude; samozrejme že kráľ povedal, kto ju uzdraví, tomu že dá, čo bude žiadať, hoci ju samu; ale kto vie, či dodrží slovo. Také myšlienky trápili zamilovaného Jaromila. Oprený o strom stál tu a díval sa do okien, kde milá odpočívala, a začal spievať. Zvučne, vábne sa ozývala jeho pieseň po záhrade, doznievala hore do okien a pritiahla Boleslavu k spevákovi. Ukazovala mu, že nechce byť v zámku a že radšej v záhrade zostane. Zo všetkých stromov a kríkov nazbieral teda Jaromil voňavé lístie, aby milej mäkké lôžko pod kvitnúcou jabloňou postlal. Keď si ľahla, prikryli ju vetríky ružovým kvetom z jablone, slávik ju ukolísal a láska ju strážila. Sladko zaspala.
Teraz, pomyslel si Jaromil, zavolám Narcisku. Boleslava spí, som teda istý, že ju neuvidí. Slávik zmĺkol, vetríky si ľahli, mesiac sa skryl, len hviezdy na temnosivej oblohe sa trepotali. Jaromil popošiel trochu ďalej od Boleslavy, vytiahol kôstku, rozlúpil ju a jadro z nej hodil na zem.
Vtedy sa osvetlí jasnou ružovou žiarou tmavý háj a na mieste, kam jadro padlo, vypučí zo zeme zelená halúzka, vyššie a vyššie rastie, a pred Jaromilom stojí tu strom plný kvetov, na ktorého vrchu zazrie krásnu Narcisku. Na každom liste, v každom kvete sa hojdajú zlatovlasí bôžikovia, všetci potichu medzi sebou šepkajú, vetríky sa budia, hájom vejú a bozkávajú ich ružové líčka.
„Čo odo mňa žiadaš?“ pýtala sa jemným hláskom Narciska Jaromila, ktorý tu v nemom úžase stál.
„Ó Ty predobrá, Narciska,“ povedal Jaromil, „a iste moju prosbu neprepočuješ. Hľaď, to krásne dievča, čo tu spí, je nemé a skôr neprehovorí, kým z hovoriaceho stromu jablko nezje; zmiluj sa a uzdrav ju!“
Na Jaromilovu prosbu odtrhla Narciska zo stromu púčik, dýchla naň raz, on sa rozvinul, dýchla druhýkrát, kvet opadol, dýchla tretíkrát, a už držala v ruke jablko tak pekné, akoby ho vymaľoval. To potom pustila zo stromu dolu a povedala:
„Tu máš žiadané jablko, uzdrav ním svoju milú; o nás však, ak chceš v šťastí zotrvať, do smrti nehovor.“ Po týchto slovách sa rozlievalo po háji čarovné jasno, takže Jaromil, nemôžuc hľadieť do ružového plameňa, musel si oči zakryť. Vtedy počuje v diaľke milý spev, počúva, odkryje oči, ale ani žiaru, ani strom už nevidí; vždy jemnejšie, vždy túžobnejšie znie spev, až napokon ako posledný tón harfy doznie. Je zasa ticho; len vetra vanie šumí záhradou, budí spiace kvietka a šepká im báj o čarovnom strome.
Jaromil, majúc čarovné jablko v ruke, sedí neďaleko Boleslavy, láskou a nádejou opojený. Vtedy padne lístok na driemajúceho slávika, ten zdvihne hlavičku a začne klokotavým hlasom spievať, až Boleslavu zobudí. Jaromil, pristúpiac bližšie k prebudenej panne, povedal:
„Ten čas, čo si spala, našiel som najkrajšie jablko z celej záhrady.“ A Boleslave jablko podávajúc povedal, aby ho zjedla. „Je to snáď posledná chvíľa,“ povedal smutne, „ktorú spolu trávime, lebo uzdravená krásna princezná nebude viac s obyčajným záhradníkom tak dôverne smieť zaobchádzať ako predtým.“
Vtom Boleslava vykríkla a prerušila jeho ďalšiu reč.
„Čo sa to so mnou stalo? Ja môžem hovoriť; ó iste, Ty si ma tým zázračným jablkom uzdravil! Jaromil, dobrodinec môj, ako sa odmením? Ty si práve takú myšlienku prejavil, ktorá ma bolela. Čo si o mne myslíš? Alebo sa snáď môžeš domnievať, že by môj otec bol taký nespravodlivý a Tebe sa za túto nesplatiteľnú službu tak zle odmenil?“ Tak hovorila rozrušená princezná, držiac Jaromila za obe ruky.
„Môžem vraj za Tvoje zdravie žiadať celé kráľovstvo, povedal Tvoj otec, ja však nežiadam jeho poklady; to, čo by ma urobilo navždy šťastným, to žiadať nemôžem.“
„A čo by to bolo?“ pýtala sa potichu Boleslava a krv jej líca zaliala, lebo tušila jeho odpoveď.
„Teba, krásna panna, by som si od kráľa vyžiadal, a nič iné by som na svete nechcel.“
Jej odpoveď prehlušila pieseň slávikova, ale Jaromil to tiché „áno“ predsa začul.
Pobudli ešte blahú chvíľu v záhrade, až potom Boleslava odišla do zámku. Jaromil zostal v záhrade a položil sa na to miesto, kde milá spala. Skrývajúc tvár do voňavých listov, opakoval si každé slovo, čo s ňou bol hovoril, a v tom milom premýšľaní zaspal.
Vtedy sa mu snívalo, že stojí v nádhernej veľkej sieni, spolovice samými vencami z najkrajších kvetov ozdobenej, spolovice však nebolo nič vidieť pre samú hmlu, ktorá ako ružová záclona po sieni rozprestretá bola. Zrazu sa však vyjasnilo, a on zazrel zlatý trón, na ktorom sedela panna neobyčajnej krásy, drahým šatom odetá. I pristúpi bližšie a pozná v nej Boleslavu, ktorá mu kyvne, aby si sadol vedľa nej. Vtedy sa na jednej strane rozostúpi stena a medzi štyrmi zlatými oblúkmi je vidieť čarokrásnu záhradu, kde uprostred slonovinový zámok stojí. Ako vo videní hľadí Boleslava do nej, ale Jaromil ju hneď poznal. Bola to tá istá, v ktorej mu desať rokov tak rýchlo ušlo. Vtedy sa vyhrnie zo zámku množstvo bôžat s vencami a kvetmi, na čele kráča Narciska a vedľa nej nesú dve víly na hodvábnych vankúšoch dve koruny. Všetci sa približujú k trónu, kde milenci sedia, a pri milom speve ich kvetmi ovenčujú. Narciska berie prvú korunu z ruží a ľalií, približuje sa k Boleslave, a na čierne kadere ju kladúc, hovorí:
„Lepšie než zlatá sluší Tebe koruna z týchto kvetov, sú obrazom Tvojej duše. Daj pozor, aby nikdy neuvädli.“ Nato pristúpi druhé bôžatko a podáva Narciske korunu zlatú. Tú kladúc na hlavu Jaromilovi, povie mu:
„Teraz si, Jaromil, kráľom, zostaň však dobrého srdca a spravodlivej vôle, často si pripomeň slová, ktoré som Ti v slonovinovom zámku pri poslednom rozlúčení povedala, potom budeš šťastný.“ Po týchto slovách mu vdýchla bozk na čelo, a on sa zobudil. Myslel však, že stále ešte sníva, keď svoju kráľovnú pred sebou stáť videl.
„Som tu už chvíľu,“ povedala Boleslava, „a čakám, kým sa prebudíš, aby sme šli k rodičom.“
„Ach, ja som mal krásny sen,“ povedal Jaromil a začal rozprávať, čo vo sne videl.
„Ó to je dobré znamenie,“ povedala Boleslava, keď jej trochu sen porozprával, a nabádala, aby šli rýchlo k rodičom.
Ale Jaromil spletol najprv veniec z ruží a ľalií, a až keď ním milú ozdobil, viedol ju uzdravenú ku kráľovi a kráľovnej. S túžbou očakávali rodičia tretie ráno a dvorania stáli okolo v kráľovských sieňach v hojnom počte, aby uzdravenú dcéru svojho kráľa videli. Vtedy sa otvoria dvere z princezniných izieb a nimi vstúpi Jaromil s Boleslavou. Všetci ostali ohromení nad krásou panny tak, že Jaromil s ňou až k samému kráľovi a kráľovnej pristúpil, a nikto ani hlas nezdvihol. „Tu, kráľ môj, je Tvoja dcéra,“ povedal Jaromil.
Boleslava padla rodičom do náručia, a vtedy sa vyvalil radostný jasot, až sa to po celom zámku ozývalo.
„Žiadaj, čo chceš,“ povedal blažený otec, „a keby to malo stáť celé moje kráľovstvo, dám Ti ho.“
„Čo by mi osožilo kráľovstvo a všetky poklady, keby ma srdce bolelo? Dajte mi Vašu dcéru, a ja Vám budem do smrti ďakovať.“
Kráľ sa na chvíľku odmlčal, ale keď videl, že aj Boleslava k nemu a k matke úpenlivo hľadí, nechcel ju zarmútiť, vzal ju za ruku a k Jaromilovi ju viedol, hovoriac:
„Vezmi teda môj najdrahší poklad a buď mojím nástupcom.“ Dvorania jasali a ľud plesal. Vtedy prišiel k mladým snúbencom starý Boreš a plakal od radosti, takže ani jediné slovo nemohol vysloviť. Zatiaľ nariadil starý kráľ, aby sa slávne hostiny pripravili, na ktoré zvolal množstvo hostí. Celý deň chodili ľudia pozerať na uzdravenú nevestu. Keď sedeli pri stole, prišiel aj starý muž a tlačil sa dopredu, aby svojho nastávajúceho kráľa videl, o ktorom šla povesť, že je uhliarov syn a že ako malý chlapec z domu odišiel. Napokon sa predral až k mladému kráľovi a začal hovoriť:
„Odpusťte, pane môj, že k Vám s prosbou prichádzam; ľudia vravia, že ste syn uhliarov, povedzte mi teda, či je to pravda.“
„Samozrejme že som; uhliar Matej z čierneho lesa je môj otec.“
„A ten som ja!“ vykríkol starec, pustil palicu, o ktorú sa podpieral, z rúk a padol synovi do náručia.
„A kde je matka?“ pýtal sa Jaromil, keď sa otec trochu spamätal.
„Tá je mŕtva; do smrti toho ľutovala, že Ťa tak šidila, až si pre ňu z domu ušiel.“
Jaromil mlčal a nechal otca pri tom, lebo nesmel nikdy vyjaviť, kde ten čas strávil. Nato posadil otca medzi seba a nevestu, ktorá ho tiež i s rodičmi úprimne privítala. Deň sa veselo skončil a na druhý deň sa slávila svadba. Keď mladého kráľa korunovali, mal on korunu zlatú, Boleslava však tú z ruží a ľalií, aby sa mu sen vyjavil. Panoval spravodlivo, mierne a rozumne, a slová Narciskine nikdy z pamäti nepustil. S úprimným srdcom mu ľud jeho želal dlhé panovanie, lebo bol on viac otcom než kráľom.