Helenčine kvety

„Moje úbohé kvety zahynuly!“ zvolala Helenka. „Ešte včera večer boli také krásne a teraz všetky lístočky visia zvädnuté! Prečo to len urobili?“ pýtala sa študenta, ktorý sedel v kresle. Veľmi si ho vážila, pretože poznal najkrajšie rozprávky a vystrihoval také rozkošné obrázky: srdcia s malými ženičkami, ktoré v nich tancovali, kvety a veľké zámky, ktorým sa otvárali dvere. Bol to milý študent.
„Prečo asi vyzerajú kvety dnes tak úboho?“ pýtala sa ho Helenka a ukazovala na kyticu, ktorá bola celkom zvädnutá.
„Vieš, čo im je?“ povedal študent. „Kvety boli dnes v noci na bále, a preto skláňajú hlavičky!“
„Ale kvety predsa nemôžu tancovať!“ namietla Helenka.
„A predsa,“ povedal študent. „Keď sa zmráka a my ostatní spíme, veselo poskakujú dookola. Skoro každý deň majú bál!“
„A nemôže s nimi na bál ísť nijaké dieťa?“
„Ó áno,“ prisvedčil študent, „maličké sedmokrásky a konvalinky.“
„Kde tancujú najkrajšie kvety?“ pýtala sa Helenka.
„Veď si už často nebola pred bránou veľkého zámku, kde býva kráľ a kde je krásna záhrada s toľkými kvetmi? Videla si predsa labute, ktoré k Tebe priplávajú, keď im podávaš kúsky pečiva. Tam majú kvety naozaj bál, to mi ver!“
„Bola som v záhrade včera s mamičkou,“ povedala Helenka, „ale všetko lístie už popadalo zo stromov a neboli tam už nijaké kvety! Kde sú? V lete som ich videla tak veľa!“
„Tie sú vnútri, v zámku,“ povedal študent. „To by si mala vidieť! Obe najkrajšie ruže si sadnú na trón, sú to kráľ a kráľovná. Všetky červené karafiáty sa postavia na bok a ukláňajú sa, to sú komorníci. Potom prídu všetky najkrajšie kvietky a potom je veľký bál. Modré fialky predstavujú malé dievčatká, ktoré tancujú s hyacintmi a kosatcami a zdvorilo sa s nimi rozprávajú. Tulipány a veľké, žlté ľalie, to sú starí rodičia, ktorí dávajú pozor, aby sa pekne tancovalo a aby sa všetko dobre darilo!“
„Ale,“ pýtala sa malá Helenka, „nikto kvietkam neublíži, že tancujú v kráľovskom zámku?“
„Nikto o tom nič nevie,“ povedal študent. „Občas v noci síce príde starý kastelán, ktorý má vonku strážiť; má so sebou veľký zväzok kľúčov, ale len čo kvietky začujú, ako štrngajú kľúče, stíchnu, schovajú sa za dlhé záclony a vystrkujú hlavičky. ‚Cítim, že tu sú nejaké kvety!‘ hovorí starý kastelán, ale nevidí ich.“
„To je krásne!“ povedala Helenka a tlieskala ručičkami. „Ale nemohla by som kvietky vidieť aj ja?“
„Ale iste, že by si mohla,“ odpovedal študent, „nezabudni, keď pôjdeš zase von, pozrieť sa tam oknom, potom ich určite uvidíš. Ja som to dnes urobil. Ležala tam v kresle veľká ľalia a naťahovala sa; namýšľala si, že je dvornou dámou!“
„Môžu sa aj kvety z botanickej záhrady vzdialiť? Prešli by tú dlhú cestu?“
„No, to si myslím,“ povedal študent, „veď vedia lietať. Či si ešte doteraz nevidela tie krásne motýle? Sú červené, žlté a biele, vyzerajú takmer ako kvety, a aj nimi boli; vyskočili zo stoniek vysoko do vzduchu a trepotali lístočkami, akoby to boli krídelká, a tak lietali. A pretože to robili tak pekne, smeli lietať aj vo dne a nemuseli späť domov a sedieť ticho na stonke. A lístočky sa im napokon premenili na skutočné krídla. Veď si to sama videla! Napokon je tiež možné, že kvety v botanickej záhrade ešte nikdy neboli v kráľovskom zámku a že nevedia, aké je tam v noci veselo. Poviem Ti teda niečo, nad čím pán profesor botaniky, ktorý býva v susedstve, nesmierne užasne ..... poznáš ho predsa? Keď prídeš do jeho záhrady, povedz jednému kvietku, že je veľký bál v zámku. Ten to povie ostatným a potom všetky odletia. Keď príde pán profesor do svojej záhrady, neuvidí ani jediný kvietok a nepochopí, kam sa podeli.“
„Ale ako môže kvet rozprávať ostatným? Veď kvety nevedia hovoriť!“
„Naozaj, to nevedia,“ odvetil študent, „ale dorozumievajú sa pohybmi. Nevidela si, že keď trochu zaveje vetrík, kvietky sa skláňajú a hýbu všetkými zelenými lístkami? To je pre ne práve tak zrozumiteľné, ako keby hovorili!“
„A rozumie pán profesor ich posunkom?“ pýtala sa Helenka.
„No, to si myslím! Prišiel raz ráno do svojej záhrady a videl, ako sa jedna veľká žihľava posunkami svojich lístkov dvorí krásnemu červenému karafiátu. Povedala: ‚Si taký krásny a ja Ťa mám tak rada!‘ Ale takéto veci profesor nerád vidí, a tak žihľavu hneď udrel po listoch, lebo to sú jej prsty. Ale popálil sa a odvtedy sa už nikdy neodváži dotknúť sa žihľavy!“
„To je zaujímavé!“ zasmiala sa Helenka.
„Ako môžeš dieťaťu nahovárať takéto veci!“ povedal nudný pán radca, ktorý prišiel na návštevu a sedel v kresle. Nemal študenta rád a vždy zrúkal, keď videl, ako vystrihuje smiešne, veselé obrázky: raz muža, ktorý visel na šibenici a držal v ruke srdce, lebo to bol zlodej sŕdc; raz starú čarodejnicu, ktorá letela na metle a mala svojho muža na nose. To sa pánovi radcovi nepáčilo, a preto vždy hovoril práve tak ako teraz:
„Že dieťaťu nahováš takéto veci! To je hlúpy výmysel!“
Ale Helenke sa to, čo študent rozprával o jej kvetoch, predsa zdalo také krásne, že na to veľa myslela. Kvety mali hlavičky sklopené, lebo boli unavené z celonočného tancovania, určite boli chorľavé.
Vzala ich teda a išla s nimi k ostatným svojim hračkám, ktoré ležali na peknom stolíku, a ešte ich bola plná zásuvka. V malej postieľke ležala jej bábika Žofia a spala, ale Helenka jej povedala:
„Musíš vstať, Žofinka, a uspokojiť sa dnes v noci s lôžkom v zásuvke, lebo kvietky, úbožiatka, sú chorľavé, a tak ich uložím do Tvojej postieľky, možno im tu bude lepšie!“ A vybrala bábiku, ale tá sa tvárila nevľúdne a nepovedala ani jediné slovo, lebo sa hnevala, že nemôže zostať vo svojej postieľke.
Potom uložila Helenka kvety do bábikinej postieľky, prikryla ich celé malou prikrývkou a povedala im, aby teraz ležali pekne ticho, že im uvarí lipový čaj, aby boli zasa zdravé a mohli zajtra vstať. Potom zatiahla okolo postieľky záclonky, aby im slnko nesvietilo do očí.
Celý večer neustále myslela na to, čo jej študent rozprával. Keď sa večer chystala do postieľky, musela sa ešte pozrieť za záclony, ktoré viseli pred oknami, kde stáli krásne kvety jej matky, hyacinty a tulipány. A zašepkala im celkom potichu:
„Veď ja viem, že pôjdete dnes na bál.“ Ale kvety robili, akoby ničomu nerozumeli, a nepohli ani lístkom. Avšak Helenka dobre vedela, čo sa bude diať.
Keď vliezla do postele, dlho ležala a rozmýšľala, aký rozkošný asi je pohľad na kvety, keď tancujú v kráľovskom zámku.
V noci sa prebudila. Snívalo sa jej o kvetoch a o študentovi, ktorého pán radca karhal, že jej niečo nahovára. V spálni, v ktorej Helenka ležala, bolo celkom ticho. Nočná lampička horela na stole a jej otec a matka spali.
„Či asi moje kvety ležia v Žofinkinej postieľke?“ hovorila si. „To by som sa rada pozrela!“
Trochu sa zdvihla a pozerala ku dverám. Tie boli len napoly pritvorené a za nimi boli kvety a všetky jej hračky.
Ako načúvala, zdalo sa jej, že počuje, akoby niekto v izbe hral na piano, ale celkom potichu a tak krásne, ako ešte nikdy nepočula.
„Teraz iste tancujú tam vnútri všetky kvety,“ povedala si. „Bože, ako rada by som to videla!“ Ale neodvážila sa vstať, lebo by zobudila otca a matku. Keby tak vošli sem! myslela si.
Ale kvety neprišli a hudba hrala neustále tak krásne. Keď to bolo také rozkošné, Helenka to už nemohla vydržať, zliezla z postieľky, išla celkom potichu ku dverám a nazrela do izby. To Vám uvidela skvostné veci!
Vnútri nebola nijaká nočná lampička, a predsa tam bolo celkom jasno. Mesiac svietil oknom doprostred izby; bolo tam skoro ako za jasného dňa. Všetky hyacinty a tulipány stáli v dvoch dlhých radoch na podlahe; už neboli v oknách, stáli tam len prázdne kvetináče. Po podlahe tancovali všetky kvietky rozkošne dookola, robili dlhý reťaz, a keď sa otáčali, držali sa navzájom za úzke zelené lístky. Pri klavíri sedela veľká ľalia, ktorú Helenka iste videla v lete. Určite si totiž pamätala, že študent povedal:
„Nie, ako sa podobá slečne Karle!“ A tu sa na ňom všetci rozosmiali. Ale teraz sa naozaj aj Helenke zdalo, že sa tá dlhá žltkastá kvetina podobá slečne. Tá si totiž pri hre počínala práve tak: raz nakláňala svoju podlhovastú, žltú tvár na jednu stranu, raz na druhú a prikyvovala si na tú krásnu hudbu presne v takte.
Nikto Helenku nezbadal. Vtom zbadala, ako jeden veľký, modrý kosatec vyskočil doprostred stolíka, kde boli hračky, išiel priamo k bábikinej postieľke a odhrnul záclony nabok. Tu ležali chorľavé kvety, ale hneď vstali a kývali na ostatných, že chcú tiež s nimi tancovať. Starý panáčik, fajčiar, ktorému Helenka kedysi z neopatrnosti odlomila spodnú čeľusť, vstal a poklonil sa pred krásnymi kvietkami. Tie už vôbec nevyzerali, akoby boli choré, a tak zoskočili dolu medzi ostatných a boli veľmi veselé.
Vtom čosi spadlo zo stola. Helenka sa tam pozrela; to zoskočil korbáč z vŕbového prútia, zdalo sa jej, že patrí medzi kvety. Bol tiež veľmi rozkošný a na jeho konci sedel voskový panáčik, ktorý mal na hlave práve taký široký klobúk, aký nosil pán radca. Korbáč skákal na koncoch svojich zelených prútikov a nesmierne hlasno dupal. Tancoval totiž polku a ten tanec ostatné kvety nevedeli, lebo boli veľmi ľahké a nemohli dupať.
Voskový panáčik na korbáči sa náhle zväčšoval a preťahoval, otáčal sa a poskakoval cez kvietky a volal celkom nahlas:
„Že dieťaťu niečo také nahovárať! To je hlúpy výmysel!“ A tu sa voskový panáčik úplne podobal na pána radcu so širokým klobúkom; vyzeral práve tak žltý a zlostný. Ale kvietky ho bili po tenkých nohách, a tak sa scvrkol a zase sa z neho stal maličký voskový panáčik.
To bol pohľad! Helenka sa nemohla zdržať smiechu. Korbáč tancoval ďalej a pán radca musel tancovať s ním. Nič mu nepomohlo, že sa zväčšoval a preťahoval alebo menil na malého, žltého voskového panáčika s veľkým, čiernym klobúkom. Tu za neho prosili ostatné kvety, najmä tie, ktoré ležali v postieľke pre bábiky, a tak ho korbáč nechal.
Vtom čosi celkom hlasno zaklopalo vnútri v zásuvke, kde ležala Helenkina bábika Žofia s mnohými inými hračkami. Panáčik fajčiar bežal na okraj stolíka, ľahol si na brucho, natiahol sa a trochu vytiahol zásuvku. A Žofia vstala a rozhliadala sa veľmi udivene dookola.
„Tak tu je bál!“ povedala. „Prečo mi to nikto nepovedal?“
„Chceš tancovať so mnou?“ opýtal sa fajčiarik.
„No, to sa vie, Ty tak podľa toho vyzeráš, aby som s Tebou tancovala!“ povedala a obrátila sa k nemu chrbtom. Potom si fajčiarik sadol na zásuvku a myslel si, že príde niektorý kvietok a vyzve ho. Ale keď nechodil nijaký, zakašlal: hm, hm, hm! Ale ani tak nijaký neprišiel. Fajčiarik teda tancoval celkom sám a nebolo to také zlé.
Keď sa zdalo, že nijaký z kvetov Žofinku nevidí, zoskočila zo zásuvky rovno na zem s takým hlukom, že to spôsobilo poplach medzi kvietkami. Všetky sa okolo nej zbehli a pýtali sa, či sa neudrela, a boli k nej všetky veľmi láskavé, najmä tie, ktoré ležali v jej postieľke. Ale ona sa ani trochu neudrela a všetky Helenkine kvietky jej ďakovali za krásnu postieľku a srdečne ju láskali. Potom ju vzali do stredu podlahy, kde svietil mesiac, tancovali s ňou a ostatné kvety urobili okolo nich kruh. Tu sa Žofia rozveselila a povedala, nech si len nechajú jej postieľku, že ona bude rada spať v zásuvke, ale kvietky povedali:
„Ďakujeme Ti mnohokrát, ale my tak dlho nemôžeme žiť! Zajtra už budeme mŕtve. Ale povedz Helenke, aby nás pochovala v záhrade, kde leží kanárik, a my potom v lete zasa vyrastieme a budeme oveľa krajšie.“
„Nie, Vy nesmiete zomrieť!“ zvolala Žofinka a bozkávala kvety. Vtom sa otvorili dvere do izby a dovnútra vošiel tanečným krokom celý zástup spanilých kvietkov. Helenka nevedela pochopiť, odkiaľ prichádzajú; boli to iste všetky kvety z kráľovskej záhrady. Najprv kráčali dve nádherné ruže a mali malé zlaté korunky; boli to kráľ s kráľovnou. Potom šli najrozkošnejšie fialky a karafiáty a zdravili na všetky strany. Šla s nimi aj hudba. Veľké makové kvety a pivonky trúbili na hrachové struky, že im až líca červenali, modré zvončeky a malé biele snežienky zvonili, akoby mali na sebe rolničky. Bola to zvláštna hudba. Potom prišlo ešte veľa iných kvetov a všetky spolu tancovali, modré fialky a ružové sedmokrásky, margarétky a konvalinky. A všetky kvietky sa navzájom bozkávali; bol to rozkošný pohľad!
Nakoniec si kvety zaželali dobrú noc, a tu sa vkradla aj Helenka do postieľky a snívala tu o všetkom, čo uvidela.
Keď nasledujúceho rána vstala, išla hneď ku stolíku, aby sa pozrela, či tam kvety ešte sú. Odhrnula záclonky pri postieľke nabok, a tu ležali všetky. Ale boli celkom zvädnuté; ešte oveľa viac ako včera. Žofia ležala v zásuvke, kam ju Helenka položila, a vyzerala nesmierne ospalá.
„Spomeň si, čo si mala odkázať!“ povedala Helenka. Ale Žofia vyzerala veľmi hlúpo a nepovedala ani jediné slovo.
„Ale to nie je od Teba pekné,“ povedala Helenka. „Veď s Tebou všetky tancovali.“
Potom vzala papierovú škatuľku, na ktorej boli namaľované rozkošné vtáčiky, otvorila ju a vložila do nej mŕtve kvety. „To bude Vaša pekná rakvička,“ povedala, „a keď sem prídu bratranci, pôjdu so mnou pochovať Vás do záhrady, aby ste mohli v lete vyrásť a aby ste ešte viac skrásnely.“
Helenkini bratranci boli dvaja čulí chlapci a volali sa Ján a Jozef. Otec im dal dve malé pušky a oni ich vzali so sebou, aby ich ukázali Helenke. Rozprávala im o úbohých kvetoch, ktoré zomreli, a potom im bolo dovolené pochovať ich.
Obaja chlapci išli popredu, pušky na pleciach, a Helenka kráčala za nimi a niesla mŕtve kvety v peknej škatuľke.
V záhrade vykopali hrobček. Helenka najprv pobozkala kvety, potom ich položila aj so škatuľou do zeme a Jozef a Ján strieľali nad hrobom z pušiek, pretože nemali delá.