Ľudožravá princezná

Kedysi dávno mal jeden anglický kráľ prekrásnu dcéru, ktorá mu jedného dňa povedala:
„Otec, keď mi bude dvadsať rokov, tak zomriem. Moje telo vystavte v rakve v starej kaplnke pred mestskými hradbami a každú noc ku mne postavte stráž.“ Ako princezná povedala, tak sa stalo.
V deň svojich dvadsiatych narodenín zomrela a kráľ splnil jej vôľu. Vyniesli ju v rakve do kaplnky, postavili pred oltár, a keď nastala noc, musel pri nej zostať jeden vojak na stráži. Keď ho však nasledujúceho rána chceli zo služby odvolať, ležal tam so zlomeným väzom a bol celkom mŕtvy. Rovnako sa viedlo aj druhému vojakovi i tretiemu, takže po štvrtý raz to už nikto ani nechcel skúšať, hoci kráľ pre toho, kto bude pri princeznej držať stráž, vypísal veľkú odmenu.
Vtedy na anglickom dvore slúžil cudzí krajčírsky tovariš, ktorý tam dorazil na vandrovke po svete, a keďže bol v práci veľmi šikovný, kráľ si ho obľúbil a už ho nechcel pustiť preč, hoci o to krajčír úpenlivo prosil, pretože sa mu cnelo za domovom. V nastalej situácii zavetril dobrý spôsob, ako sa z tej kráľovskej bryndy dostať, a keďže veril, že sa mu to podarí, predstúpil pred kráľa a povedal:
„Pane kráľu, ak mi dáte zbraň, tak pôjdem a budem pri princeznej držať stráž.“
Kráľ bol bez seba od radosti a rád mu dal, čo žiadal. Krajčír schmatol pušku a odvážne si vykračoval ulicou až k mestskej bráne a potom z mesta von, ale keď bol z dohľadu, ani na chvíľu nepomyslel na princeznú, ale rázne zabočil doprava do lesa a utekal, čo mu sily stačili. Vtom začul, že ho niekto volá po mene, zastavil sa, obzrel sa a uvidel pred sebou mužíka, ktorý mu povedal, aby nebol blázon a neutekal pred svojím šťastím.
„Čo tým myslíš?“ spýtal sa krajčír.
„No, ak si múdry,“ povedal mužík, „tak sa vrátiš späť a túto noc zostaneš v kaplnke. Ja ti poviem, ako to narobíš, aby si vyslobodil princeznú a stal sa kráľom.“
Krajčír o tom spočiatku nechcel ani počuť, ale mužík do neho hovoril tak dlho, až sa ho napokon spýtal, ako sa teda musí postaviť, aby mu nezlomili väz. Mužík mu poradil, aby išiel do márnice, kde leží celý rad mŕtvol a uprostred je ešte jedno miesto, tam si ľahol a nedal sa ničím vystrašiť či oklamať, nech sa deje, čo sa deje. Krajčírovi to chvíľu vŕtalo v hlave, nakoniec sa naozaj obrátil a vydal sa do kaplnky, kde si ľahol do márnice medzi mŕtvych. O jedenástej hodine odskočilo veko rakvy, princezná vyliezla von a išla do márnice, kde začala porcovať a požierať mŕtvoly. Krajčír bol viac mŕtvy ako živý, keď tak prizeral, ako jednému mŕtvemu zožrala nohu, inému odtrhla ruku a kosti potom hádzala po komore. Keď udrela dvanásta hodina, vliezla si princezná do rakvy, veko za ňou zaklaplo a bolo ticho. Krajčír vstal a postavil sa na svoje miesto vedľa rakvy.
Na druhé ráno pribehol kráľ s celým dvorom a veľmi sa zaradoval, že krajčír ešte žije, a vlastným kočom ho zobral na zámok. Do kaplnky mu dal nanosiť to najlepšie jedlo zo zámockej kuchyne a celý sud vína, aby sa mohol nasledujúcej noci poriadne posilniť. Ale krajčírovi bolo trochu úzko, keď sa zotmelo a musel zase na stráž.
„Keď tam pôjdeš aj tentoraz, určite ťa zožerie,“ pomyslel si, keď stál pred mestskou bránou, a tak zahol doprava do lesa a ponáhľal sa preč, ale tentoraz úplne inou cestou, aby nestretol toho mužíka.
Ale o chvíľu sa za ním ozvalo:
„Pozdravujem ťa, priateľu, kam sa tak náhliš?“
Krajčír spustil, že tentoraz ho tam nikto nedostane, aj keby sa mal stokrát stať kráľom a oženiť sa s princeznou. Ale mužík mu priateľsky domlúval, že už má polovicu za sebou a musí vydržať ešte jednu hodinu a on mu povie, ako to narobí, aby sa mu nič nestalo. Krajčír si pomyslel, že by to predsa len bolo pekné, keby už zajtra bola svadba, a tak sa nechal aj druhýkrát presvedčiť, že tam pôjde. Mužík mu poradil, aby si ľahol medzi mŕtvoly, ale až ich bude princezná opäť požierať, tak sa má odplížiť k oltáru a ľahnúť si do rakvy namiesto nej. Tak to krajčír urobil. O jedenástej hodine opäť prišla princezná a dala sa do hodovania na mŕtvolách, veď mala hlad ako vlk, trhala jednu po druhej, kusy hádzala po celej kaplnke a pritom neustále kričala:
„Ja ťa dostanem, môžeš sa schovať, kam chceš!“
Nakoniec však zostala sedieť pri jednej a hltala a hltala, akoby to bola tá najlepšia pečienka. Krajčír zatiaľ potichu vstal, prešmykol sa popri nej až k oltáru, kde si ľahol do rakvy a čakal. S úderom dvanástej pribehla princezná a chcela si ľahnúť, ale keď videla krajčíra, začala prosiť a nariekať, že je to jej posteľ, nech vylezie a pustí ju dnu, aby mohla spať. Keď to nepomohlo, rozzúrila sa a začala strašne zúriť, akoby ho chcela na mieste zabiť, ale on zostal pokojne ležať, a tak sa ho nemohla dotknúť. S úderom jednej hodiny zostala ležať na podlahe a zaspala. Krajčír vstal a povedal:
„Tebe sa to dobre spí, keď si sa najedla, ale ja som od včerajšieho poludnia nemal nič v ústach!“ a s tým sa pustil do pripraveného jedla a vína a neprestal skôr, kým tiež nepadol na zem a nezaspal ako vrece.
Na druhý deň prišiel kráľ a celý dvor a tí dvaja tam ležali na zemi a spali ako zabití. Tak im kráľ vystrojil svadbu, ale keď mal krajčír večer zostať s princeznou sám v spálni, tak sa jej strašne bál, že chcel vyskočiť z postele, len čo sa ho dotkla prstom.
„Ty hlupák,“ povedala, „zostaň tu, ja ti nič neurobím, ja som predsa tých mŕtvych nežrala, to ti muselo len tak prísť, aby si sa bál. Jedla som normálne jedlo, čo som si pripravila v kuchyni.“
Tak sa krajčír prestal báť a dal jej srdečný bozk. Žili spolu dlho a šťastne a mali veľa krásnych detí.