Rok s deťmi a prírodou - O vrabcoch, glezgovi a deťoch

Už som vám, deti, rozprávala, ako naši chlapci s ockom postavili pred kuchynské okno kŕmidlo pre vtáčiky. Za kŕmidlom je cesta a za cestou je kopec zvažujúci sa až dolu k rybníku. Ale nie je to kopec hocijaký: nie je ani príliš strmý, ani príliš pozvoľný, ani príliš dlhý, ani príliš krátky... skrátka je to presne taký kopec, na akom sa deťom dobre sánkuje. A má ešte jednu výhodu: môžem pracovať v kuchyni a pritom dávať pozor, aby sa deťom nič nestalo alebo aj či nerobia nejaké neplechy. A práve v ten deň, o ktorom vám chcem rozprávať, som z okna uvidela niečo, čo sa mi vôbec, ale vôbec nepáčilo:

Na kopci bolo už plno detí, keď od dediny prichádzala Julinka.

Za sebou ťahala nové boby a bolo na nej vidieť, ako sa teší, kým ich deťom ukáže. Pozerala som sa z okna, akú má rozžiarenú tváričku. Potom som musela vybrať buchty z rúry a pripraviť deťom na desiatu čaj. Keď som sa opäť pozrela z okna, Julinka stála na ceste a plakala. Ostatné deti ukazovali na jej boby a smiali sa. Veď to sa predsa nerobí! Vyšla som pred dom:

„Deti, poďte sem!“

Deti hneď vedeli, že sa previnili, a zronene šliapali do kopca.

„No tak, povedzte mi, čo je na Julinkiných raboch na smiech.“

Dlho bolo ticho.

„Veď to začal Jindra,“ vyhováral sa malý Vojtík.

„Tak Jindra? Čo sa ti, Jindro, na raboch nepáči?“

Namiesto odpovede len ticho.

„A ty, Vojto, ty sám nepoznáš, čo sa ti páči a čo nie? A vy všetci ostatní si tiež zapamätajte, že sa hovorí: kto sa smeje, nevie čomu, podobá sa hlúpemu.“

Julinka prestala plakať, veď sa jej boby vlastne všetkým páčia a smiali sa len preto, že jeden začal - ani nevedel prečo - a ostatní sa pridali. A tí už vôbec nevedeli, prečo sa vlastne bobom posmievajú.

„A teraz sa poďte všetci ohriať a osušiť, ste ako snehuliaci.“

„Teta, máte buchtičky?“ pýtala sa Julinka už s úsmevom.

Kým deti desiatovali, dala som im sušiť topánky, kombinézy a rukavice. Kým to všetko uschne, môžu si u nás chvíľku kresliť. Ale dnes sa namiesto kreslenia všetci natlačili k oknu a pozorovali vtáčiky na kŕmidle. Bolo ich tam toľko! Celé kŕdeľ vrabcov. Sypali sa na kŕmidlo, škriepili sa, kto bude prvý zobať, ale zrazu sa jeden z nich niečoho zľakol a frrrr... všetci boli preč. Posadali si na okolité stromy a za chvíľku boli späť pri kŕmidle. Niektorí sa ešte ani nedostali k semienkam a frnk, opäť všetci odleteli a tak stále dookola.

„Jé, pozrite, priletel glezg!“ ukazoval ostatným deťom Filip. „Ten má silný zobáčik, vidíte?“

Glezg si sadol do stredu kŕmidla a pokojne zobal. Občas sa pozorne poobzeral, či nehrozí nebezpečenstvo, a potom zobal a zobal. Vrabce prileteli, chvíľku sa okolo kŕmidla škriepili, potom sa jeden z nich niečoho zľakol a frnk, všetky boli preč. Ani jeden vrabec sa sám za seba nepozrel, či nejaké nebezpečenstvo naozaj hrozí - keď leteli všetky, letel aj on. Kým glezg pokojne, ale pritom ostražito zobal, vrabce len lietali sem a tam.

„Deti, nepripomína vám to niečo? Len sa pozrite na tie vrabčiská, veď či by ste chceli byť ako oni? ‚Keď letia všetci, letím aj ja,‘ hovorí si malý vrabček. ‚Keď sa všetci posmievajú Julinkiným bobom, posmievam sa aj ja,‘ povedal si zrejme pred chvíľou Vojtík a nielen on. Ale čo je u vrabcov potrebné, aby mohli lietať v jednom kŕdli, je u detí hanba, nemyslíte? Ľudia sa predsa musia rozhodovať každý sám za seba. Nedávno som sa pozerala, ako idete zo školy: išli ste cez cestu a ani jeden ste sa sám za seba nerozhliadol. Rozprávali ste sa, smiali ste sa a preleteli ste cez cestu úplne rovnako ako kŕdeľ vrabcov. Keď idú ostatní, idem aj ja... ale čo keby išlo auto?“

Deti vážne prikývali... len či sa podľa toho budú chcieť naozaj riadiť, aby z nich raz vyrástli samostatní ľudia a nie len kŕdeľ vyplašených vrabcov.

A čo vy, deti, ktoré ste práve dočítali tento príbeh: robíte niečo len preto, že to robia všetci vaši kamaráti? Alebo sa snažíte robiť iba to, čo je správne?