Kamarát havran

Prišla jeseň. Stromy si obliekli farebné lístie a z polí bolo počuť hlasné krákanie havranov. To čoskoro priletí na náš dvor aj havran Ivan, tešil sa Toník a rýchlo bežal zo školy domov. Mal pravdu. Pri kurníku zobal spolu s kurami zrno aj ich kamarát havran Ivan. Havran Ivan priletel z východu, stráví tu celú zimu a na jar sa zase vráti do svojej domoviny. A ako každý rok nezabudol na svoj druhý domov a na svojho kamaráta Toníka. Už tu lietal tretí rok a Toník s ockom preňho vždy nájdu niečo dobré. Či už je to suchý chlieb, alebo zvyšky z obeda.

„Mami, mami!“ volal Toník rozochveným hlasom na mamičku. „Ivan sa nám vrátil, on na mňa nezabudol!“ „To čoskoro príde zima,“ povedal zamysleným hlasom ocko. „Toník, nech sa nestane, že v škole nezješ desiatu a potom ju budeš drobiť Ivanovi!“ volala na Toníka mamička. Toník to už nepočul, bežal za svojím kamarátom na dvor a na mamičkino rozprávanie nemal čas.

„Ahoj, Ivan! Ako si sa mal celý rok? Čo si robil, kamarát?“ Ivan prestal zobať zrno a priletel až k Toníkovi. Toník vytiahol z vrecka rožok a začal mu ho drobiť na malé kúsky. Keď to všetko pozobal, vzlietol k Toníkovi a sadol si mu na rameno. A hlasným „KRÁ, KRÁ“ Toníkovi odpovedá na jeho otázky. Tak sa tam rozprávali ešte hodinu, kým mamička nezavolala: „Toník, poď si urobiť úlohy!“ „Tak ahoj, Ivánko, už musím ísť, všetko mi porozprávaš zase až zajtra.“ Toník pohladil havrana po perí a zložil si ho z ruky. Ivan vzlietol k nebu, s hlasným „KRÁ, KRÁ“ zamával krídlami Toníkovi na pozdrav a odletel na pole za ostatnými havranmi.

Tak to šlo každý deň. Toník každé popoludnie pobehoval za svojím kamarátom, aby sa s ním potešil. V ten deň, keď napadol prvý sneh, sa Toník svojho kamaráta nedočkal. Vyzeral ho márne. „Niečo sa mu, ocko, muselo stať, poď, pôjdeme ho hľadať.“ „Toník, možno našiel niečo dobré na poli a na teba trochu zabudol,“ hovorí mamička. Určite priletí zajtra, hovorí ocko, teraz poď domov sa ohriať a už ho nevolaj. Toník smutne odišiel zo záhrady domov a doma ešte oknom vyzeral, či Ivana neuvidí priletieť.

Na druhý deň ráno bola sobota. Biely sneh na poliach sa trblietal vo svetle slnka a čaroval v snehu prekrásne drahokamy. Vonku začalo mrznúť. Na cestách začal primŕzať mokrý sneh a z odkvapov striech viseli dlhé cencúle. Toník ani neraňajkoval a bežal von. „Toník, počkaj, ja pôjdem s tebou!“ volal na Toníka ocko a podával mu čiapku, ktorú si Toník zabudol nasadiť. A tak išiel Toník s ockom hľadať kamaráta Ivana. Hľadali všade, okolo dvora, na lúke, ale po havranovi Ivanovi akoby sa zem zľahla. „Poď, Toník, ešte pôjdeme do lesa, ale potom sa už musíme vrátiť, aby o nás mamička nemala strach.“ Toník prikývol a volal Ivanovo meno celou cestou k lesu. A potom ho Toník uvidel. Ležal tam na zemi pri pni. „Oco, pozri, tam je!“ zvolal Toník a bežal za svojím opereným kamarátom. Ivan tam ležal na zemi s poraneným krídlom. „Musela ho napadnúť líška alebo nejaké iné zviera,“ hovorí ocko. Ale Ivan bol živý a to bolo pre Toníka to najdôležitejšie. Toník zabalil Ivana do svojej čiapky a rýchlym krokom pospiechali s ockom domov.

Mamička už oboch netrpezlivo vyzerala z okna. „Máme ho,“ volal Toník. „Je zranený, treba ho odviezť k veterinárovi,“ hovorí mamičke ocko. „Dáme ho zatiaľ do škatule, teraz si umyť ruky a naraňajkovať sa,“ volal na Toníka ocko. Toník sa bleskovo naraňajkoval a už šli k veterinárovi. Pán doktor dal Ivanovi na krídlo dlahu a hovoril, že to zranenie nie je až také vážne. Keby tam však v tej zime ležal ešte hodinu, určite by to neprežil. Toník sa o Ivana celú zimu dobre staral. Ivan sa uzdravoval každým dňom. Už ho Toník nemal doma v izbe, ale zatváral Ivana na noc ku kurám do kurníka. Ivan zatiaľ nelietal, len skákal. Jeho krídlo sa každým dňom uzdravovalo a silnelo. Až sa stalo, že Ivan začal zase lietať.

Jedného dňa sa roztopili aj zvyšky snehu na kopcoch a havrany na poliach sa zhlukovali do húfov. Toník pospiechal zo školy domov a bežal sa na dvor pozrieť, či už neodletel aj jeho kamarát. On však neodletel, čakal na Toníka, aby sa s ním rozlúčil. Toník si svojho opereného kamaráta vzal na ruky, pohladil ho po jeho čiernej hlave a vyhodil ho do vzduchu. Ivan vzlietol hore do oblakov, kde vo vzduchu zamával svojmu kamarátovi Toníkovi na pozdrav. Toník za ním zavolal: „A budúcu zimu sa k nám zase vráť!“ Havran mu na súhlas odpovedal hlasným „KRÁ, KRÁ“ a letel na pole k ostatným havranom. A bola jar, vzduch voňal, tráva sa zazelenala a na lúkach rozkvitli snežienky. Havran Ivan sa mal vo svojej rodnej zemi veľmi dobre. A na svojho kamaráta Toníka nikdy nezabudol.