Švábska sedmička

Tak vám raz v Švábsku žilo sedem mládencov, prvému hovorili Rychtařík, druhému Jaklík, tretiemu Miklík, štvrtému Daklík, piatemu Paklík, šiestemu Haklík a napokon tomu siedmemu Vaklík. Títo siedmi si umysleli, že pôjdu spolu svetom, aby zažili nejaké to dobrodružstvo a vykonali pri tom nejaké tie statočné skutky, ktoré ich preslávia po celom širokom svete. Na takú cestu sa nevydáva človek neozbrojený, a tak si títo siedmi vyrobili taký obrovský oštep, že ho potom museli niesť všetci spoločne. Vpredu kráčal najstatočnejší a najsrdnatejší Rychtařík, nasledovaný Jaklíkom, Miklíkom, Daklíkom, Paklíkom, Haklíkom a sprievod uzatváral najmenší a najslabší Vaklík.
Na tú veľkú cestu sa vydali jedného teplého júlového rána a ako tak s oštepom pochodovali, stalo sa, že kúsok cesty od dediny, v ktorej chceli toho dňa prenocovať, preletel krovím pri ceste s nepriateľským bručaním čmeliak či veľký sršeň. Toho zvuku sa Rychtařík tak zľakol, že pustil oštep a roztriasol sa po celom tele.
„Počúvajte, počúvajte!“ volal na svojich druhov. „To je bubnovanie!“ Jaklík, ktorý bol ďalší v rade a do nosa mu zavanula vôňa Rychtaříkovho strachu, povedal:
„Cítim nepochybne pach strelného prachu a zápalnej šnúry.“ Pri týchto slovách sa Rychtařík dal na zbesilý útek, v okamihu preskočil plot, ale beda! Dopadol práve na miesto, kde ležali zabudnuté hrable, a to tak šikovne, že dostal takú ranu, až z toho videl anjelikov. „Jaj, jaj!“ nariekal. „Dostali ma! Vzdávam sa! Vzdávam sa!“ To bol povel pre tých šiestich zvyšných! Keď zajali Rychtaříka, vzdajú sa aj oni, a tak naskákali všetci za plot a volali: „Vzdávame sa! Vzdávame sa!“ Po nejakej chvíli konečne zbadali, že tam nie je žiadny nepriateľ, ktorý by ich zviazal a odviedol preč, a tak pochopili, že sa pekne zblamovali. Hanbili sa jeden pred druhým a ten tretí pred štvrtým, a tak sa dohodli a potom aj slávnostne prisahali, že o tomto dobrodružstve nikdy nikomu rozprávať nebudú.
Potom išli ďalej. Ale aj to druhé nebezpečenstvo, ktoré museli prestáť, bolo naozaj riadne hrozivé! Za niekoľko dní ich cesta zaviedla na vyschnutý úhor, kde na slniečku uvideli spať zajaca; uši mal vystrčené do výšky a obrovské červené oči akoby na nich nehybne civeli. Tu ich z toho strašného divokého zvieraťa premohla taká hrôza, že zastali, aby sa poradili, ako toto nebezpečenstvo zdolajú. Ak začnú utekať, tá nestvora sa za nimi iste vrhne a jedného po druhom zhltne. Nakoniec si povedali:
„Niet vyhnutia, musíme s tou obludou viesť ukrutnú bitku. Zaútočíme, to ju prekvapí a máme vyhraté!“ Ako povedali, tak urobili.
Pevne chytili ten obrovský oštep; Rychtařík vpredu a Vaklík ako posledný. Ale nejako sa nezhodli v úmysle, kým Rychtařík chcel oštep len držať na obranu, Vaklík si myslel, že by bolo lepšie hodiť ho na príšeru. A tak sa dobrú chvíľu hádali a preťahovali, čo kto bude alebo by mal robiť, a dodávali si navzájom odvahu, lebo do útoku sa nikomu naozaj nechcelo. Nakoniec sa na draka predsa len vydali. Rychtařík sa prekrižoval v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a pomaly sa na čele švábskeho zástupu blížil k nepriateľovi, ale po pár krokoch ho premohol strach, a tak začal kričať od hrôzy. Krik zajaca zobudil a vyľakal, tak vyskočil a utiekol preč. Keď to šťastný Rychtařík videl, veľmi sa smial, že ten netvor pred nimi uteká celkom ako nejaký zajac.
Potom sa tá švábska banda vydala za ďalším dobrodružstvom. Prišli k širokej, pomaly plynúcej a hlbokej rieke, čo jej hovoria Mosela. Vtedy cez rieku neviedlo veľa mostov, ľudia sa museli prepravovať na prievozoch. Ale o tom tí siedmi Švábi nič nevedeli, a preto volali na muža, ktorý mal na opačnom brehu nejakú prácu, ako sa dostanú na druhú stranu. Ale ten muž im na takú diaľku a vďaka ich cudzej reči zle rozumel a volal:
„Čo? Hodiť?“ Ale Rychtařík mu rozumel:
„Brodiť!“, a tak sa nerozmýšľal ani sekundu a vkročil do vody, aby rieku prebrodil. No, neprešiel ani pár krokov, uviazol v blate a v hlbokej vode sa utopil, jeho klobúk však plával ďalej na hladine. A na klobúku sedela žaba a kvákala. Tí ostatní švábski výtečníci, keď počuli žabie kvákanie, mysleli si, že ich Rychtařík volá a nabáda k ponáhľaniu, a tak jeden po druhom vkročili do rieky a už ich nikto nikdy nevidel.
Tak všetkých tých siedmich statočných Švábov pripravila o život obyčajná žaba a doma v rodnom Švábsku na nich čakali márne. No, možno čakajú dodnes.