Chytrá Betka

Bol raz jeden sedliak, ktorý mal dcéru a tú volali chytrá Beta. Keď vyrástla, otec povedal: „Teraz by sme ju mali vydať.“ „Ba, ba,“ povzdychla si matka: „len aby prišiel jeden, čo by ju chcel.“ Konečne sa jeden objavil, bol z ďaleka a volal sa Janko. Požiadal o jej ruku, ale rád by mal ubezpečenie, že je naozaj taká chytrá, ako si ľudia hovoria. „Ba, ba,“ povedal otec: „tá vám má filipa.“ A matka dodala: „Tá vidí vietor behať po uliciach a počuje muchy kašľať.“ „Dobre, dobre, však hlúpejšiu by som nebral!“ povedal Janko.

Sadli si všetci k stolu, aby sa najedli, keď matka povedala: „Beta, choď do pivnice a prines pivo.“ Beta schmatla krčah a išla do pivnice; aby nemala dlhú chvíľu, klepkala si vekom krčaha do kroku aj do skoku. Keď bola dolu, vzala si stoličku a postavila ju pred sud, pretože sa nechcela zohýbať, aby si, nedaj bože, nepoškodila chrbát alebo neprišla k inej škode. Krčah pristrčila nohou, otvorila pípu a kým si pivo spokojne tieklo a žblnkalo, blúdila očami dookola, aby jej niečo neušlo. Vtom jej padol zrak na sekeru, ktorú tam nedávno zabudol murár, a teraz jej visela priamo nad hlavou. „Bože, božemôj,“ začala Betka nariekať: „Keď sa za toho Janka dostanem, budeme mať iste-iste dieťa a ono nám jedného dňa vyrastie, pôjde do pivnice po pivo a tu mu tá sekera spadne na hlavu a zabije ho.“ Krvi by sa v nej nedorezal a kameň by sa nad ňou zľutoval. Sedela a usedavo plakala.

Hore už mali smäd, ale chytrá Beta nikde. Tak matka poslala slúžku, nech sa ide pozrieť, kde ostala. Slúžka prišla dolu a uvidela ju sedieť pri sude a nahlas nariekať. A keď sa jej opýtala, čo sa stalo, Beta jej celú tú smutnú históriu vylíčila tak živo, že úbohá slúžka zalomila rukami a zvolala: „Na toto by okrem našej chytrej Bety nikto neprišiel! Bože, božemôj, aké nešťastie!“ sadla si vedľa a nebolo ju možné utíšiť, zatiaľ čo tým hore sa lepil jazyk na podnebie. Veď aj poslali dolu paholka, aby vyzvedel, čo sa tam deje a kde je pivo. Bol to chlap ako hora, ale keď počul to Betino srdcervúce rozprávanie, niečo sa v ňom zlomilo a zaúpel: „Na toto by okrem našej chytrej Bety nikto neprišiel! Hrom do hlavy, aké nešťastie!“ Tak ho našla matka, ako sedí na podlahe a narieka a tie dve mu pritakávajú. Na jej otázku, na jej príkaz jej vypovedali, čo čaká to nenarodené. „Na toto by okrem našej chytrej Bety nikto neprišiel! Bože, božemôj, aké nešťastie!“ zakvílila matka. Do toho nariekania jej vbehol otec, ktorý to hore už nevydržal. Ani toho Beta neušetrila, pekne mu povedala, čo čaká jeho vnúčatko, a bolo toho veľa. Starý to neuniesol a rozplakal sa: „Na toto by okrem našej chytrej Bety nikto neprišiel! Svätý Antoníčku, aké nešťastie!“ Tak tam sedeli okolo suda a bolo ich takmer ako apoštolov, nariekali a plakali, vzdychali a kvílili, lamentovali a lámali rukami.

Hore ostal s tým všetkým jedlom a bez piva ženích sám. A keďže osamote tak nechutí, zdvihol sa od stola a vybral sa do pivnice. Našiel ich všetkých, ako spolu usedavo nariekajú, jeden predbieha druhého a druhý prekonáva tretieho, a tak sa ich pýtal, čože sa stalo. A keď mu Betka vypovedala, čo sa má stať a stane sa, povedal: „No, Beta, vidím, že ty si chytrá tak akurát, chytrejšiu by som vo svojom hospodárstve ani nezniesol, teba si vezmem za ženu.“ a schmatol ju za ruku, vyviedol von a zakrátko bola svadba.

Tak žili ako dve hrdličky, kým raz Janko nepovedal: „Milá Betka, ja musím za prácou, aby som zarobil nejaké peniaze, ty choď zatiaľ na pole a nažni obilie, aby sme mali chlieb.“ „Veď vieš, môj milovaný, že urobím, ako vravíš.“ sľúbila Beta, a keď Janko odišiel, uvarila si chutnú kašu a vzala ju so sebou na pole. Keď tam prišla, rozmýšľala: „Čo teraz? Dám sa do práce alebo sa najprv najem? No, radšej sa najprv najem.“ Vyjedla z hrnca kašu a potom uvažovala: „Čo teraz? Dám sa do práce alebo sa radšej vyspím? No, radšej sa vyspím.“ a uložila sa do obilia a zaspala.

Janko bol už dávno doma, bol už večer, ale Beta nikde. Tak sa išiel pozrieť, koľko urobila práce, ale našiel ju, ako leží v obilí a spí, kým práca bola nedotknutá. „Hrom, to mám ale chytrú ženu!“ povedal Janko, bežal domov, aby doniesol sieť na vtákov aj s rolničkami, ktorou potom okolo spiacej Bety obtočil. Potom zase bežal domov, zamkol dvere, sadol si na stoličku a čakal.

Bola už tma tmúca, keď sa Beta celá omámená zobudila. Pri každom svojom pohybe počula rolničky. „Som to ja alebo to nie som ja?“ pýtala sa sama seba udivene a vybrala sa domov, aby sa tam spýtala. Ale dvere boli zamknuté, musela zaklopať na okno, a keď sa ozvalo Jankovo zabrblanie, spýtala sa: „Janko, je Beta doma?“ „Pravdaže je doma,“ odpovedal Janko: „kde by bola?“ Do Bety akoby udrel hrom: „Bože, božemôj, ja nie som ja!“ pobehovala po dedine ako šialená od dverí k dverám, ale ľudia počuli len jej kvílenie a cinkanie rolničiek, a tak jej nikto neotvoril a ona utiekla preč. Už ju nikto nikdy nezazrel.