Poštárska rozprávka

To by som rád vedel: keď môžu byť rozprávky o všelijakých iných ľudských remeslách a povolaniach, ako o kráľoch a princoch a zbojníkoch, pastieroch a rytieroch a černokňažníkoch a obroch a drevorubačoch a vodníkoch, prečo by nemohla byť raz aj rozprávka o poštárovi? Veď taký poštový úrad, to je skoro ako začarované miesto; máte tam samé nápisy, že „fajčiť je zakázané“ a „psov so sebou brať je zakázané“, a mnoho iných výstražných tabuliek – hovorím vám, toľko vyhlášok a zákazov nemajú vo svojich úradovniach ani čarodejníci, ani draky. Už z toho je vidieť, že pošta je miesto tajomné a mocné. A potom, deti, kto kedy videl, čo sa deje na pošte v noci, keď je zatvorená? Vravím, na to by sme sa chceli pozrieť! Veď jeden pán – aby ste vedeli, bol to pán Kolbaba, povolaním poštár a listonoš – sa na to naozaj pozrel a povedal o tom ostatným listonošom a poštárom a tí to zasa povedali ďalej, až sa to donieslo ku mne; a ja nie som taký neprajný, aby som to nechal len pre seba. Tak len s tým von a už sa začína.

Tak teda pána Kolbabu, povolaním listonoša a poštára, akosi omrzelo jeho poštárske remeslo: čo sa taký listonoš vraj nachodí, nabehá, nadrie, nalieta, nahoní a našliape, že vraj deň čo deň musí prejsť dvadsaťdeväťtisíc sedemsto tridsaťpäť krokov, v čom je zahrnutých osemtisíc dvesto štyridsaťdeväť schodov hore a dolu, a že tie listy, čo roznáša, sú aj tak samé tlačivá a účty a iné zbytočnosti, ktoré nikomu nespravia ani trochu radosti, a že aj ten poštový úrad je také neveselé a nijaké miesto, kde sa ani žiadne rozprávky nedejú. Tak a všelijako inak si nariekal pán Kolbaba na svoje poštárske povolanie. A raz vám zo samého smútku sadol na pošte pri kachliach a zaspal a ani si nevšimol, že už je šesť hodín; a keď odbila šiesta hodina, odišli ostatní poštári a listonoši a zatvorili poštu a pán Kolbaba tam zostal zamknutý a spal.

Mohlo byť k polnoci, keď ho zobudil taký šramot, ako keď myši ťapkajú po podlahe. Hľa, povedal si pán Kolbaba, máme tu myši; mala by sa na ne nastražiť pasca. A keď sa tak pozerá po tých myšiach, vidí, že to nie sú žiadne myši, ale poštoví škriatkovia. To vám sú takí malí a fúzatí pumprlíci, asi takí veľkí ako menšia sliepka wyandotka alebo ako veverička alebo ako lesný králik, tak asi; a na hlavách majú poštové čiapky ako praví poštári a nosia pelerínky ako praví listonoši. Do paroma, povedal si pán Kolbaba, ale inak ani nemukol, ani necekol, ba ani nešepol, aby ich nepoplašil. A hľa, jeden ten poštový škriatok prekladal listy, ktoré mal ráno pán Kolbaba roznieť; druhý triedil poštu; tretí vážil balíčky a lepil na ne lístočky; štvrtý hundral, že tu tá škatuľa nie je zviazaná podľa predpisu; piaty sedel pri okienku a prepočítaval peniaze, ako robia poštoví úradníci. „Veď som si to myslel,“ brmlal ten škriatok, „tu sa ten poštový človek zase prepočítal o jeden halier; musím mu to opraviť.“ Šiesty škriatok sedel pri telegrafnom aparáte a vyklepával na ňom depešu, asi takto: taktak tak tak taktaktak ták. Ale pán Kolbaba rozumel, čo telegrafuje; v obyčajnej reči to bolo: „Haló, ministerstvo pôšt? Tu poštový škriatok číslo sto tridsaťjeden. Hlásim všetko v poriadku stop. Kolega elf Matlafúsek má kašeľ hlási sa chorý nenastúpil službu stop. Čau stop.“

„Tu je list do mesta Bambolimbonanda v Kanibalskom kráľovstve,“ ozval sa siedmy trpaslík. „Kde to je?“

„To je cez Benešov,“ povedal ôsmy pidimužík. „Dopíš tam, kolega, Kanibalské kráľovstvo, stanica dráhy Dolní Trebizon, posledná pošta Kočičí Hrádek. Leteckou poštou. Tak a sme hotoví. Čo, páni, nezahráme si teraz trochu v karty?“

„Prečo by nie,“ povedal prvý škriatok a odpočítal tridsaťdva listov. „Tak tu sú kartičky a môžeme začať.“

Druhý škriatok vzal tie listy a zamiešal ich.

„Snímam,“ povedal prvý škriatok.

„Tak rozdávaj,“ povedal druhý.

„Ale, ale,“ drmolil tretí, „to som dostal zlý list!“

„Nesiem,“ povedal štvrtý a plesol listom na stôl.

„To ti prebijem,“ vravel piaty a položil svoj list na tamten.

„Hej, to je na mňa slabé,“ povedal šiesty a pridal svoj list.

„Oho,“ povedal siedmy, „ja mám ešte vyššiu kartu.“

„A ja mám trumfové eso,“ zvolal ôsmy a hodil svoj list na tie ostatné.

Toto, deti, už pán Kolbaba nemohol vydržať a vyhŕkol: „Neráčte sa, páni, rušiť, ale aké to máte karty?“

„Á, pán Kolbaba,“ povedal prvý škriatok. „My sme vás, pán Kolbaba, nechceli budiť, ale keď ste sa už zobudili, poďte si zahrať s nami. My totiž hráme len obyčajný mariáš.“

Pán Kolbaba si to nenechal dvakrát povedať a sadol si medzi škriatkov.

„Tak tu máte karty,“ povedal druhý škriatok a podal mu niekoľko listov, „a môžete začať.“

Pán Kolbaba sa pozrel na tie listy, čo mu dali do ruky, a povedal: „Neráčte mi to mať za zlé, páni pumprlíci, ale ja nemám v ruke žiadne karty, ja mám len nedoručené listy.“

„No práve,“ odpovedal tretí pidimužík, „to sú naše hracie karty.“

„Hm,“ povedal pán Kolbaba, „nehnevajte sa, páni, ale karty na hranie majú mať najnižšiu sedmičku, potom osmičku, potom deviatku a desiatku, spodka a svrška, kráľa a najvyššie eso. Ale tu v týchto listoch nič také nie je.“

„A to sa veľmi mýlite, pán Kolbaba,“ povedal štvrtý mužíček. „Aby ste vedeli, každý ten list platí viac alebo menej podľa toho, čo je v ňom vnútri napísané.“

„Najnižšia karta,“ vykladal prvý škriatok, „takzvaná sedmička alebo minelka, to sú také tie listy, v ktorých si ľudia niečo nahovárajú a predstierajú.“

„Druhá najnižšia karta je osmička,“ pokračoval druhý trpaslík, „a to sú také listy, čo ľudia píšu len z donútenia a povinnosti.“

„Tretia nízka karta je deviatka,“ povedal na to tretí mrňavec, „a to sú listy, čo si ľudia píšu len zo slušnosti.“

„Prvá vysoká karta je desiatka,“ povedal štvrtý. „To sú také listy, v ktorých si ľudia píšu niečo zaujímavé a nové.“

„Druhá vysoká karta je spodok,“ povedal piaty. „To sú lístočky, čo si posielajú, keď chcú tomu druhému urobiť radosť.“

„Tretia vysoká karta je svršok alebo chlapec,“ vravel šiesty. „A to sú listy medzi dobrými priateľmi.“

„Štvrtá vysoká karta sa volá kráľ alebo aj dáma,“ dodával siedmy. „A to je taký list, ktorý je napísaný z lásky.“

„A tá najvyššia karta alebo eso,“ doložil ôsmy starček, „to je taký lístok, ktorým dáva človek tomu druhému svoje celé srdce. To je karta, ktorá prebije čiže pretrumfne všetky ostatné. Aby ste vedeli, pán Kolbaba, taký list sa nájde, keď píše mamička svojmu dieťaťu alebo človek človeku, ktorého má radšej než seba samého.“

„Ale,“ povedal pán Kolbaba. „Ale teraz by som rád vedel, ako to len spoznáte, čo stojí vnútri v tých listoch napísané. To by som, páni, veľmi nerád počul, že ich azda otvárate a čítate. To sa nesmie, ľudkovia, to by ste porušili listové tajomstvo a ja by som vás, lotrov, musel udať na polícii. Pánboh s nami, to by bol obrovský hriech, keby niekto otvoril list, ktorý mu nepatrí!“

„To my, pán Kolbaba, tiež vieme,“ povedal prvý škriatok. „Ale my, vidíte, my cítime hmatom cez zatvorenú obálku, čo je v tom liste. Tie ľahostajné listy sú na dotyk studené, ale čím viac lásky je v liste, tým je ten lístok teplejší.“

„A keď si my škriatkovia zatvorený list položíme na čelo,“ dodal druhý, „môžeme vám povedať slovo za slovom, čo tam stojí napísané.“

„To teda je iná,“ povedal pán Kolbaba. „Ale keď sme už tu takto pokope, tak by som sa vás rád na niečo opýtal. Azda vás to, páni, neurazí.“

„Že ste to vy, pán Kolbaba,“ odpovedal tretí škriatok, „tak sa môžete opýtať, na čo chcete.“

„Ja by som rád vedel,“ povedal pán Kolbaba, „čo vlastne škriatkovia jedia.“

„To je všelijaké,“ povedal štvrtý pumprlík. „My škriatkovia, čo žijeme v rôznych úradoch, sa živíme ako šváby, tým, čo vy ľudia pustíte na zem: takto omrvinku chleba alebo kúsok žemličky – Veď viete, pán Kolbaba, nie je toho veľa, čo vám ľuďom od úst odpadne.“

„Ale my škriatkovia od pošty,“ povedal piaty trpaslík, „to nemáme tak zlé. My si niekedy varíme tie telegrafné pásky ako rezance a mastíme si ich poštovým lepidlom; ale to musí byť lepidlo z dextrínu.“

„Alebo môžeme oblizovať známky,“ poznamenal šiesty. „To je dobré, ale veľmi sa nám tým zlepia fúzy.“

„Ale najviac papáme omrvinky,“ vykladal siedmy maňuško. „Viete, pán Kolbaba, preto sa v úradných miestnostiach tak málokedy zametá, aby na nás zostali nejaké tie omrvinky.“

„A že som taký smelý,“ pýtal sa ďalej pán Kolbaba, „kdeže vy tu vlastne prespávate?“

„To vám, pán Kolbaba, nepovieme,“ povedal ôsmy dedko. „Keby ľudia vedeli, kde my škriatkovia bývame, tak by nás odtiaľ vymietli. Kdeže, to nesmiete vedieť.“

Veď dobre, keď mi to nepoviete, tak si to nechajte, myslel si pán Kolbaba. Však ja dám pozor, kam pôjdete spať. – A sadol si zase pri kachliach, aby dával pozor. Ale len čo sa tam uvelebil, už sa mu začali akosi lepiť na očká viečka, a skôr než by si povedal päť, pán Kolbaba zaspal a spal ako dudok až do bieleho rána.

*

Teda toto, čo videl, pán poštár Kolbaba nikomu nepovedal, pretože, to viete, na pošte sa vlastne nesmie prespávať. Len odvtedy ho už nemrzelo roznášať listy ľuďom. Tento list, vravel si, je taký vlažný, ale tento tu práve hreje, taký je teplý; to asi je list od nejakej mamičky.

A raz na pošte triedil listy, čo vybral z poštovej schránky, aby ich roznieť ľuďom. „Hľa,“ povedal zrazu, „tu je list v zalepenej obálke, ale na tej obálke nie je ani adresa, ani známka.“

„Aha,“ povedal pán poštmajster. „To zase niekto hodil do schránky list bez adresy.“

Bol tam práve na pošte jeden pán, aby poslal svojej mamičke odporúčaný list; ten pán to počul a vraví: „No, to musí byť somár, trkvas, truľo, vrece, dromedár, budižkničomu a božie drevo, kto posiela list a nenapíše naň ani adresu.“

„Nie,“ povedal pán poštmajster, „takých listov, pane, sa za rok nájde celá kopa. To by ste neverili, pane, akí sú ľudia roztržití. Napíšu list, pane, a potom s ním horempádom bežia na poštu a zabudnú sa, pane, pozrieť, že ešte nenapísali adresu. Jaj, pane, to sa stáva častejšie, ako si myslíte.“

„Ale, ale,“ čudoval sa ten pán, „a čo vy s takými listami bez adresy robíte?“

„Necháme ich ležať na pošte, pane,“ povedal poštmajster, „pretože ich nemôžeme, pane, doručiť.“

Pán Kolbaba zatiaľ obracal v ruke ten list bez adresy a hundral: „Pán poštmajster, tento list je taký teplý, v tom je iste napísané niečo úprimné. Ja myslím, že by sa ten list mal predsa len doručiť tomu, komu patrí.“

„Keď tam nie je napísaná adresa, tak to nejde, a basta,“ namietal pán poštmajster.

„Tak azda by ste mohli ten list otvoriť,“ radil ten cudzí pán, „a pozrieť sa, kto ho posiela.“

„To nejde, pane,“ povedal pán poštmajster prísne, „pretože to by, pane, bolo porušenie listového tajomstva a to sa nesmie.“ A tým bola tá vec pre neho vybavená.

Ale keď ten cudzí pán odišiel, obrátil sa pán Kolbaba k pánovi poštmajstrovi: „Že som taký smelý, pán poštmajster, ale ohľadom toho listu by nám azda mohol poradiť niektorý pán poštový škriatok.“ A potom rozprával, ako raz v noci videl úradovať poštových škriatkov a ako si škriatkovia vedia čítať listy, aj keď ich neotvoria.

Pán poštmajster sa zamyslel a potom povedal: „Čoby nie, to by šlo. Tak to skúste, pán Kolbaba; keď nám ten pán škriatok povie, čo v tom zatvorenom liste stojí napísané, poznáme azda, komu ten lístok patrí.“

Tak tej noci sa dal pán Kolbaba zamknúť na pošte a čakal. Mohla byť polnoc, keď počul také ťapkanie po podlahe, ako keď myši behajú; a potom zase videl škriatkov, ako triedia listy a vážia zásielky a počítajú peniaze a odklepávajú depeše. A keď boli so všetkým hotoví, sadli si na zem a hrali s listami mariáš.

V tú chvíľu sa pán Kolbaba ozval: „Dobrý večer, páni pumprlíci.“

„Á, to je pán Kolbaba,“ povedal ten najstarší pumprlík. „Tak poďte si s nami zahrať v karty.“

Pán Kolbaba si to nenechal dvakrát povedať a sadol si s nimi na podlahu.

„Nesiem,“ povedal prvý škriatok a položil svoju kartu na zem.

„Prebíjam,“ povedal druhý.

„Dávam fleka,“ vraví tretí.

Teraz prišiel rad na pána Kolbabu a on položil ten zatvorený list bez adresy na tie tri ostatné.

„Tak ste vyhrali, pán Kolbaba,“ povedal prvý škriatok, „pretože ste priniesli tú najvyššiu kartu alebo srdcové eso.“

„Že som taký smelý,“ odpovedal pán Kolbaba, „ale viete to iste, že to je taká vysoká karta?“

„Aby som to nepoznal,“ povedal škriatok. „To predsa je lístok, čo píše mládenec dievčine, ktorú má radšej než seba samého.“

„To sa mi nezdá,“ povedal naschvál pán Kolbaba.

„A práve že je to tak,“ odpovedal trpaslík. „Keď tomu nechcete veriť, ja vám ten lístok prečítam.“ A vzal ten list, položil si ho na čelo, zavrel oči a takto čítal:

„Moja najmilšia Marienka, tak ti pýšem (tu je pravopisná chyba, povedal ten škriatok, správne má byť mäkké i) žesom dostal miesto za šoféra tak esli by si chcela mohli by sme mať svadbu napyš mi esli ma máš eště rada pyš mi skoro tvoj verný Frantík.“

„Tak vám ďakujem, pán škriatok,“ povedal pán Kolbaba, „to som potreboval vedieť. Veľmi pekne vám ďakujem.“

„Niet začo,“ povedal mužíček. „Ale aby ste vedeli, je tam osem pravopisných chýb. Veľa sa toho ten Frantík v škole nenaučil.“

„Len by som sa rád dozvedel, ktorá je to Marienka alebo ktorý Frantík,“ hundral pán Kolbaba.

„Nemôžem slúžiť, pán Kolbaba,“ povedal ten maličký panáčik. „To tam už nie je napísané.“ –

Ráno nato hlásil pán Kolbaba pánovi poštmajstrovi, že ten list bez adresy písal nejaký šofér Frantík nejakej slečne Marienke a že si ten pán Frantík chce tú slečnu vziať za ženu.

„No to hádam nie,“ zvolal pán poštmajster, „to je nesmierne dôležitý list, ten by tá slečna mala dostať!“

„Ja by som jej ten lístok hneď zaniesol,“ povedal pán Kolbaba, „keby som len vedel, ako sa tá slečna Marienka volá vlastným menom a v ktorom meste, ktorej ulici a ktorom súpisnom čísle býva.“

„To by, pán Kolbaba, dokázal každý,“ vravel pán poštmajster. „Na to by ani nemusel byť poštár. Ale ja by som veľmi rád videl, aby tá slečna ten list dostala.“

„Dobre, pán poštmajster,“ zvolal pán Kolbaba, „tak ja tú slečnu adresátku budem hľadať, aj keby som mal rok behať a prejsť celý svet.“

To povedal, prehodil si cez plece poštársku tašku s tým listom a s krajcom chleba a vydal sa do sveta.

*

Tak pán Kolbaba chodil a chodil a všade sa pýtal, či nežije v tom kraji nejaká slečna Marienka, čo čaká lístok od nejakého pána šoféra Frantíka. A tak prešiel celé Litoměřicko a Lounsko a rakovnícky okres a Plzeňsko a Domažlicko a Písek a Budějicko a Přeloučsko a Táborsko a Čáslavsko a hradecké hajtmanstvo a jičínsky okres a Boleslavsko; bol v Kutnej Hore, Litomyšli, Třeboni, Vodňanoch, Sušici, Příbrami, Kladne a Mladej Boleslavi a vo Voticiach a v Trutnove a v Sobotke a v Turnove a v Slanom a v Pelhřimove, ba aj v Dobrušce a v Úpici a v Hronove a pri Sedmi Chalupách, aj na Krákorke bol aj v Zálesí, no skrátka všade, a všade sa vypytoval na tú slečnu Marienku. Tých slečien Marienok, čo v Čechách našiel, bolo veľa, dohromady štyridsaťdeväťtisíc deväťsto osemdesiat, ale žiadna z nich nečakala lístok od pána šoféra Frantíka; niektoré z nich síce čakali na lístok od nejakého pána šoféra, ale ten sa nevolal Frantík, ale Toník alebo Ladislav alebo Václav, Jozef alebo Jarolím či Lojzík alebo Florián, tiež Jirka alebo Johan alebo Vavrinec, ba aj Dominik a Vendelín a Erazim, len Frantík nie; a iné tie slečny Marienky zasa čakali na lístok od nejakého pána Frantíka, ale ten zasa nebol šoférom, ale zámočníkom alebo šikovateľom alebo stolárom alebo sprievodcom, prípadne aj drogistom, čalúnnikom, holičom alebo krajčírom, ale práve že nie šoférom.

A tak ten pán Kolbaba už chodil rok a deň, ale nemohol ten list doručiť tej pravej slečne Marienke. Poznal veľa vecí: videl dediny aj mestá, polia aj lesy, východ aj západ slnka, návrat škovránkov a príchod jari, sejbu aj žatvu, hríbiky v lese a zrejúce slivky, videl v Žatci chmeľ a na Mělníku vinice a v Třeboni kapry a v Pardubiciach perník, ale keď mu to márne hľadanie trvalo už rok a deň, sadol si skľúčený pri ceste a povedal si: „Tak to už je márne, to už azda tú slečnu Marienku ani nenájdem.“

Bolo mu skoro do plaču od ľútosti. Ľutoval slečnu Marienku, že nedostala list od mládenca, ktorý ju mal radšej než seba samého; ľutoval šoféra Frantíka, že ten jeho list nemôže doručiť; a ľutoval aj seba samého, že si s tým dal takú prácu a toľko sa nachodil v daždi a horúčave a mraze a nečase a že to bolo nadarmo.

A ako tak sedel pri ceste a ľutoval, videl, že po tej ceste ide nejaké auto. Išlo pomaličky, tak asi šesť kilometrov za hodinu a pán Kolbaba si povedal: No, to musí byť nejaký starožitný voz, že sa to vlečie tak pomaly. Ale keď to auto prišlo bližšie, videl, že to je, ježišmária, krásna osemvalcová bugatka a že za volantom sedí smutný, načierno oblečený šofér a vo voze smutný, načierno oblečený pán.

A keď ten smutný pán uvidel pri ceste zarmúteného pána Kolbabu, kázal zastaviť a povedal: „Poďte, poštár, ja vás kúsok cesty odveziem.“

Pán Kolbaba bol rád, pretože ho po takom dlhom putovaní už boleli nohy, sadol si k tomu smutnému čiernemu pánovi a voz sa dal pomaly a smutne do pohybu.

Keď tak prešli asi tri kilometre, ozval sa pán Kolbaba: „Že som taký smelý, pane, ale vy asi idete na pohreb, však?“

„Neideme,“ povedal dutým hlasom ten smutný pán. „Prečo si myslíte, že ideme na pohreb?“

„No,“ povedal pán Kolbaba, „pretože vy, pane, ráčite byť taký smutný.“

„Ja som taký smutný,“ vravel hrobovým hlasom ten pán, „pretože to moje auto tak pomaly a smutne ide.“

„No jo,“ povedal pán Kolbaba, „však prečo vám taká krásna bugatka tak pomaly a smutne ide?“

„Pretože ju riadi smutný šofér,“ povedal zarmútene čierny pán.

„Aha,“ povedal pán Kolbaba. „Dovoľte, vaša milosť, prečo vlastne je ten pán šofér taký smutný?“

„Pretože nedostal odpoveď na lístok, ktorý dal na poštu pred rokom a dňom,“ odpovedal čierny pán. „Viete, on písal svojej najmilšej, ale ona mu neodpísala; tak si on myslí, že ho už nemá rada.“

Keď to pán Kolbaba započul, vyhŕkol: „Že som taký smelý, nevolá sa váš pán šofér Frantík?“

„Volá sa pán František Svoboda,“ odpovedal smutný pán.

„A tá slečna sa volá Marienka, však?“ pýtal sa ďalej pán Kolbaba.

Tu sa ozval smutný šofér a povedal so žalostným vzdychom: „Slečna Mária Nováková sa volá tá neverníčka, čo zabudla na moju lásku.“

„Aha,“ vykríkol pán Kolbaba radostne, „človeče drahý, tak to vy ste ten trúba, ten blázon, ten truľo, ten popleta, ten somár, ten trkvas, ten truhlík, to nemehlo, to trdlo, to pometlo, ten tulipán, ten blbec, ten šalát a ten bifľoš, ten splašený, ten strelený, ten trhnutý, ten seknutý a ten vreckom udretý, ten ťulpas, ten nemehlo, ten nešikovník, ten ňuňo, tá slivka a ten bambula, ten kašpar, ten janko, ten matej a ten popleta, čo nám hodil do poštovej schránky ten lístok bez známky a bez adresy? Jemine, to som rád, že mám tú česť vás poznať! Akože vám slečna Marienka mohla odpísať, keď dosiaľ ten váš list ani nedostala?“

„Kde, kde je ten môj list?“ zvolal pán šofér Frantík.

„No,“ povedal pán Kolbaba, „keď mi poviete, kde slečna Marienka býva, tak ten list bude, aby ste vedeli, hneď na ceste k nej. Môj ty bože, už rok a deň nosím ten list v taške a hľadám po celom svete tú pravú slečnu Marienku! Mládenče zlatý, teraz hneď a šup, bez odkladu a cvalom mi dajte adresu tej slečny Marienky a ja pôjdem a doručím jej ten lístok.“

„Nikam, pán poštár, nepôjdete,“ povedal pán, „ale ja vás tam odvezem. Tak, Frantíku, teraz pridať plyn a ide sa k slečne Marienke.“

Len čo to dopovedal, pridal pán šofér Frantík plyn, voz sebou trhol a teraz vám to, ľudkovia, mazalo šesťdesiatkou, sedemdesiatkou, osemdesiatkou, stovkou, stodesiatkou, stodvadsiatkou, stopäťdesiatkou, stále rýchlejšie, až motor spieval, vyl, jasal a burácal samou radosťou a čierny pán si musel oboma rukami držať klobúk, aby mu neulietol, a pán Kolbaba sa oboma rukami držal sedadla a pán Frantík kričal: „Pán šéf, to nám to ide, čo? Sto osemdesiat kilometrov! Jemináčik, veď my už ani neideme, my letíme na priamy záber vo vzduchu, pozrite sa, pán šéf, kde sme nechali cestu! Pán šéf, pán šéf, veď my sme dostali krídla!“

A keď tak nejakú chvíľu leteli rýchlosťou sto osemdesiatsedem kilometrov, ukázala sa taká pekná biela dedina – ozaj, veď to bol Libňatov – a pán šofér Frantík vraví: „Pán šéf, tak by sme boli na mieste.“

„Tak zastavte,“ povedal čierny pán a auto sa zniesol na zem na kraji tej dediny. „Ale že tá bugatka dobre ide, čo?“ liboval si pán. „A teraz by ste, pán Kolbaba, mohli tej slečne Marienke doručiť ten lístok.“

„Azda pôjde so mnou pán Frantík,“ mienil pán Kolbaba. „Ja myslím, že by ju rád videl.“

„Čo vás nemá,“ bránil sa pán Frantík, „ja sa jej hanbím prísť na oči, pretože takú dobu odo mňa nedostala žiadny lístok. A potom,“ dodával zachmúrene, „kto vie, či ma ešte má rada. Len choďte, pán Kolbaba, sám. Pozrite sa, ona býva v tamtom domčeku, čo má okienka také čisté ako studnička.“

„Tak ja idem,“ povedal pán Kolbaba, zatrúbil pekne na ústa „Ide, ide poštový panáčik, ide, ide poštový pán“ a vykročil pravou nohou k tomu domčeku. A tam za tým čistým okienkom sedelo bledé dievča a šilo si šatôčky.

„Pozdrav pánboh, slečna Marienka,“ zavolal pán Kolbaba. „To si šijete svadobné šatôčky?“

„Nie,“ povedala smutne slečna Marienka, „to si ja šijem rubáš do rakvičky.“

„Ale, ale,“ povedal súcitne pán Kolbaba, „jajaj, jemináčik, ježišku, snáď to nebude také zlé? Čo vy, slečna, ste chorá?“

„Nie som chorá,“ zavzdychala slečna Marienka, „ale srdiečko mi puká žiaľom.“ A pritom si položila ruku na srdce.

„Pánboh s nami,“ zvolal pán Kolbaba, „slečna Marienka, počkajte ešte s tým puknutím! Že som taký smelý, prečo vlastne vás srdce bolí?“

„Pretože už rok a deň,“ povedala potichu slečna Mária, „už deň a rok čakám na jeden lístok, ktorý neprichádza.“

„Nič si z toho nerobte,“ tešil ju pán Kolbaba. „To ja zasa rok a deň nosím tuná v taške jeden lístok a nemám komu by som ho odovzdal. Viete čo, slečna Marienka, ja ten lístok dám vám.“ A pritom jej podával ten list.

Slečna Mária zbledla ešte viac. „Pán listonoš,“ povedala tichým hlasom, „ten list asi nie je pre mňa, veď na ňom nie je adresa!“

„Len sa pozrite dovnútra,“ kázal pán Kolbaba, „a keď to nebude pre vás, tak mi to vráťte a je to.“

Slečna Mária otvorila trasúcimi sa prstami ten list, a ako ho začala čítať, ružovali jej líca.

„Tak čo,“ pýtal sa pán Kolbaba, „vrátite mi ten list, alebo nie?“

„Nevrátim,“ vydýchla slečna Mária a oči sa jej zaliali slzami radosti. „Pán poštár, veď to je ten lístok, na ktorý som čakala rok a deň! Pán listonoš, ja ani neviem, čo by som vám za to dala!“

„Tak ja vám to poviem,“ povedal pán Kolbaba. „Dáte mi dve koruny pokuty za to, že ten list nebol náležite frankovaný, rozumiete? Pánboh s nami, veď len preto s tým lístkom behám rok a deň, aby pošta dostala tie dve korunky porta! Tak ďakujem pekne,“ povedal, keď dostal tie dve koruny, „a na vašu odpoveď, slečna, tuto niekto čaká.“ A pritom pokynul na pána šoféra Frantíka, ktorý už stál za rohom.

A zatiaľ čo pán Frantík dostával tú odpoveď, sadol si pán Kolbaba s tým čiernym pánom a vravel mu: „Rok a deň, vaša milosť, som s tým lístkom behal, ale stálo to za to: už preto, čo všetko som videl. To vám je taká pekná a krásna zem, či je to pri Plzni, alebo pri Hořiciach, alebo pri Tábore – A hľa, pán Frantík sa už vracia. Ona sa takáto záležitosť dá ústne vybaviť rýchlejšie než listom bez adresy.“

Pán Frantík nehovoril nič, len mu svietili oči. „Tak ide sa, pán šéf?“ pýtal sa.

„Ide sa,“ povedal ten pán. „Najprv odvezieme pána Kolbabu na poštu.“

Pán šofér skočil do voza, stlačil štartér a šliapol na spojku a plyn a voz sa rozbehol tak hladko a ľahko ako vo sne. Hneď vám ručička na tachometri ukazovala sto dvadsať kilometrov.

„Ale že ten voz krásne ide,“ liboval si čierny pán. „To si to tak hasí preto, že ho riadi šťastný šofér.“

A všetci šťastne dojazdili a my tiež.