Rys ostrovid

V Čarovnom lese, kde všetka zver poznala len naozaj málo nebezpečných predátorov, sa objavil tak obávaný a vetrom ošľahaný rys. Táto mačkovitá šelma, ktorej žltkastý či sivastý odev s mierne červenkastým nádychom naháňal hrôzu a strach aj omnoho väčším jedincom Čarovného lesa. Zvieratká v lese nezvaného návštevníka okamžite spoznali. Napriek tomu však zvolali na lúčku dôležitú poradu.
„Prosil by som o trochu pokoja,“ ujal sa slova diviak Pepan a čakal, kým sa osadenstvo lesného zhromaždenia utíši. Pritom ešte kývol na oneskorenú veveričku Magdu, aby si sadla na svoje miestečko. „Ako iste všetci dobre viete, navštívil náš les obávaný rys. Meno mu pristane dokonale, lebo korisť, ktorú chytí, už nepustí. Obzvlášť na pozore by sa mala mať menšia zver.“
Menej skúsení sa prihlásili: „Na čo sa chcete opýtať?“ ozval sa Pepan.
„Ako spoznáme, že je to on?“
„Jednoducho, treba si ho dobre obzrieť. Spoznáte ho podľa krátkeho chvosta s čiernym koncom. Ďalej podľa dlhých chlpov na ušiach, ktoré z nich tvoria akési štetôčky. Keby bol sneh, ľahko by ste ho spoznali podľa okrúhlych stôp.“
Ešte šťastie, že zvieratká v lese často poriadajú športové hry. V behu sa zdokonaľujú takmer všetci bez rozdielu veku.
„Húúú!“ ozvalo sa náhle lesom.
„Počuli ste všetci, to je poplach,“ doplnil sovie húkanie Pepan.
„Húúú!“ zaznelo opäť všetkým do uší. To už nečakali ani okamih a utekali sa ukryť. Medzitým opodiaľ veľmi ticho našľapoval rys. Vstúpil až na lúčku, ktorá bola ešte pred chvíľou zaplnená zvieratkami.
„To som z toho jeleň, dal by som za to krk, že som tu ešte pred chvíľou počul hluk. Stopercentne si je istý aj môj nos,“ zavetril.
Kým si rys zisťoval údaje o tomto mieste, pozorovalo ho zo svojich skrýš mnoho očí. Od malých zajačích po veľké srnčie alebo diviačie. Z úctivej vzdialenosti vo vetvách vysokých stromov ho zasa sledovali očká sovy, niekoľkých veveričiek a vtáčikov. Tí nepociťovali taký strach ako ich kamaráti dole na zemi. S patričnou istotou vedeli, že ich rys nemôže prekvapiť.
„Grrr!“ rozzúril sa rys. „Mám strašný hlad,“ doplnil a chytil sa za hladné brucho. „Musím sa vydať za potravou.“
Nech hľadal rys akúkoľvek stopu, žiadnu nenašiel. Zvieratká po sebe zametli stopy naozaj výborne. Raz však predsa len urobili chybičku. Bolo to asi štvrtý deň potom, ako sa nebezpečný rys prvýkrát objavil. Dve malé srnky sa odbehli napiť k blízkej studničke. V nestráženom okamihu, vo chvíli, keď boli obe sklonené a naberali životne dôležitú tekutinu, sa k nim zozadu prikradol. Otočili sa a stuhli od hrôzy.
„Prosíme ťa, ušetri nás,“ žobronili. Ale rys o tom nechcel ani počuť. V okamihu, keď chcel zaútočiť, prišla pre srnky záchrana. Diviak Pepan so svojím švagrom Štefanom sa postavili na odpor.
„Ak ich nepustíš, budeš toho ľutovať,“ varovali rysa. Ten, hoci sužovaný hladom, si nedovolil nič podniknúť. Proti dvom rozzúreným diviakom nemal žiadnu šancu. Rys sa s potupou vytratil. Nielenže opustil túto lúčku, ale už druhého dňa ho v Čarovnom lese nikto nezazrel. Zvieratká Čarovného lesa mohli opäť bez strachu chodiť po lesných cestičkách a nemuseli sa obávať nebezpečenstva.