Chytrý Peter na svadbe

Lepšie je brániť sa vtipom ako palicou, ako to naučil chytrý Peter na jednej svadbe. Bohatý sedliak objazdil majetných gazdov zo svojej dediny i okolia, rozdával im fľaše pálenky a všade pozýval:
„O týždeň bude jedla i pitia viac, nezmeškajte a určite príďte. Vydávam dcéru, však ju poznáte. O tej svadbe sa bude hovoriť široko-ďaleko, nech to stojí, čo to stojí. Nezabudnite, o týždeň u nás. Kto sa bojí, že sa tam bude nudiť, nech sa nebojí. Budeme vystrájať, až sa budete od smiechu ohýbať. Pozval som aj chytrého Petra, aby nás zabavil.“
Uplynul týždeň a svadobčania sa schádzali od samého rána. Ženích s nevestou boli už zosobášení, všetci príbuzní sedeli za stolom a čakali, kedy sa začne tá sľubovaná zábava. Peter však neprichádzal. Hostiteľ sa nahneval, ako si taký pán z Nemanic môže dovoliť nechať celú spoločnosť čakať. Hneď poslal po Petra slúžku, že už mal byť na hostine. Potom sa obrátil k svojim hosťom a hovorí:
„My mu ukážeme, kto je múdrejší a vtipnejší! Keď budeme jesť, posielajte všetky kosti ku mne a ja mu ich budem hádzať pod stoličku. Určite si to nevšimne a my sa mu potom vysmejeme, koľko toho zjedol.“
Za chviľočku prišiel Peter a sadol si vedľa hostiteľa. Zablahoželal ženíchovi s nevestou, poklonil sa ostatným a posadil sa. Nastalo ticho. Gazda drgol do Petra a hovorí mu:
„Všetci hovorili, aký si múdry a ako nás pobavíš, a ty tu zatiaľ sedíš ako peň. Tak rob niečo, nech sa zasmejeme!“
„Až mi bude do žartu,“ hovorí Peter, „môžem začať. Myslíš, že sa dá žartovať s prázdnym žalúdkom? To by bolo pekné veselie, nemastné a nezaliate dobrým vínom.“
„Dobre,“ povedal hostiteľ; usmieval sa popod fúzy a žmurkal na ostatných.
„Začnime teda, ako sa patrí. Svadbe sme už pripíjali, tak noste na stôl! Najprv príde na rad biele mäso!“
Otvorili sa dvere z kuchyne a slúžky začali nosiť misy plné mäsa kuracieho, moriačieho, sliepočieho, morčacieho, kačacieho a holubieho. Misy boli preplnené, mäsá boli pripravené na najrôznejšie spôsoby, s čudesnými omáčkami, voňalo to všelijakým cudzím korením a každý si mohol brať podľa svojej ľubovôle, na čo mal chuť a koľko si trúfal zjesť. Všetci sa čudovali, len hostiteľ pozeral, akoby nič. Veď predsa hovoril, že o tej svadbe sa bude hovoriť po šírom kraji.
Svadobčania sa pustili do hodovania. Oberali, mľaskali, čudovali sa, chválili, uznávali a vychvaľovali gazdinú, ako to všetko dokázala. Aj Peter jedol, až sa mu za ušami robili hrby. Ničoho si nevšímal, len dobrôt, ktoré sa naňho smiali z mís. Nevidel ani, ako si ostatní hostia podávajú tajne pod stolom kosti a smejú sa pritom do hrsti. Keď prišli kosti k hostiteľovi, ten opatrne každú položil pod Petrovu stoličku. Kopa kostí a kostičiek pod Petrom sa utešene zväčšovala: pribúdala tak rýchlo, ako ubúdalo mäso z mís. Na jedenie už toho veľa nezostávalo, a tak svadobčania len potmehúdsky dojedali a tešili sa, ako sa zabavia na Petrov účet. Keď dojedli, všetci si dôkladne poumývali prsty, samozrejme aj Peter. V tej chvíli povstal hostiteľ a vyhlásil:
„Jedli sme? Jedli, ale málo. Veď nám Peter skoro nič nenechal, len sám hltal, bašil a napchával sa, akoby sa chcel najesť do zásoby aspoň na rok. Pozrite sa, koľko má pod sebou kostí! To by sa azda malo spočítať!“
Peter sa prekvapene pozrel pod svoju stoličku a naozaj! Týčila sa tam kopa kostí, ktoré zostali zo všetkých tých kuriatok, moriek a ostatnej hydiny. Ostatní sa začali smiať na celé kolo, rehotali sa, ziapali od smiechu, až im slzy tiekli, chichotali sa, zakuckávali sa pritom a pokrikovali, čo koho napadlo:
„Ten by zjedol aj čerta s rohmi! Hádže to do seba ako do deravého vreca! Ešte mu azda škvŕka v bruchu ako v starých hodinách!“
Peter nič nehovoril, nechal hostí, aby sa vysmiali do sýtosti. Keď veselosť prestala, vstal a hovorí:
„Viete dobre ako ja, že sa u nás pre žart nehnevá. Hovoríme však aj: ak vieš rozdávať pichliačky, musíš ich vedieť aj prijímať. Ja vám, gazda, ďakujem za pohostenie, dobre som sa mal. Viete však, čo ma najviac prekvapilo? Že na vašich tanieroch ani pod vašimi stoličkami nevidím ani tú najmenšiu kostičku. Je to čudné, ja vám to však ľahko vysvetlím. Len ja som jedol ako človek, po ľudsky: mäso zjem a kosti zahodím pod stoličku. Vy však hltáte ako psi, ani kostičku nenecháte. Musíte mi odpustiť, ja nie som zvyknutý byť so psami za stolom a hodovať, ja odchádzam medzi ľudí.“
A kým sa stačili sedliaci spamätať, bol Peter preč.
Čo svadobčania na to hovorili a ako sa asi smiali teraz, to si iste vieme predstaviť. Vlastne sa naplnilo najväčšie sedliakovo želanie, aby sa o svadbe jeho dcéry hovorilo po dedine i po celom okolí. Lenže želanie sa splnilo ďaleko viac, než o to sedliak stál. Veď to rozprávanie sa dostalo až k nám! Ako nám to povedala rozprávka na začiatku? Je lepšie brániť sa vtipom alebo palicou?