Žabí kráľ alebo železný Henrich

V starých časoch, keď sa ešte dbalo na dané slovo, žil jeden kráľ, ktorý mal veľmi krásne dcéry, z ktorých tá najmladšia bola taká krásna, že sa samo slnko, ktoré toho videlo už toľko, nad touto krásou čudovalo vždy, keď dievčaťu svietilo do tváre. Blízko kráľovského zámku sa rozprestieral čiernočierny hlboký les, v ktorom bola pod jednou staručkou lipou studňa. Keď bol horúci deň, najmladšia princezná chodila do lesa, posadila sa na okraj chladivej studne, a keď sa nudila, vzala zlatú loptu, hádzala ju do výšky a chytala; a to bola jej najobľúbenejšia hra. Raz sa však stalo, že sa zlatá lopta nevrátila do princezninej ručičky, ale spadla na zem vedľa nej, odrazila sa a žblnkla do vody. Princezná loptu sledovala očami, ale ona zmizla; studňa bola hlboká, človek na jej dno nedovidel. Vtedy začala plakať a plakala a nariekala čoraz hlasnejšie, upokojiť sa nemohla. Keď chvíľu usedavo nariekala, zrazu na ňu niekto zavolal: „Čo ti je, princezná? Nariekaš tu, že by sa nad tebou aj kameň zľutoval.“ Dievča sa obzrelo, odkiaľ ten hlas prichádza, a vtedy uvidelo žabu, ako vystrkuje z vody škaredú hrubú hlavu. „Aha, to si ty, stará škrekotka?“ povedala princezná: „Plačem za svojou zlatou loptou, ktorá mi spadla do vody.“ „Upokoj sa,“ odvetila žaba: „ja ti môžem pomôcť. Čo mi dáš, keď ti prinesiem tvoju hračku späť?“ „Čo si budeš priať, najmilšia žabka,“ povedala princezná: „moje šaty, perly a drahé kamene, k tomu zlatú korunku, ktorú nosím.“ Žaba odpovedala: „Tvoje šaty, perly a drahokamy ani zlatú korunku nechcem; ale ak ku mne chceš byť milá a ja sa stanem tvojou družkou a priateľkou, budem sedieť vedľa teba pri stole, jesť z tvojho zlatého tanierika, piť z tvojho pohárika a spať v tvojej postieľke; ak mi toto všetko sľúbiš, tak ja ti loptu prinesiem hore.“ „Áno,“ odvetila princezná: „všetko toto ti sľubujem, ak mi ju prinesieš späť.“ Ale pomyslela si: „Čo to tá vráskavá žaba tára, nech si sedí vo vode a kváka, tá predsa nemôže byť žiadnemu človeku družkou.“ Žaba, keď dostala sľub, ponorila hlavu pod vodu a za malú chvíľku sa objavila zase hore a v papuli niesla zlatú loptu a hodila ju do trávy. Princezná sa zaradovala, keď zase uvidela svoju krásnu hračku, schmatla ju a utekala s ňou preč. „Počkaj! Počkaj!“ volala za ňou žaba: „Vezmi ma so sebou, ja nemôžem utekať tak rýchlo ako ty.“ Ale čo jej bolo platné jej úpenlivé kvákanie, princezná ju nepočúvala a ponáhľala sa domov a na úbohú žabu, ktorá musela zostať v hlbokej studni, ihneď zabudla.

Na druhý deň, keď kráľ a jeho dvorania sedeli pri tabuli a jedli zo zlatých tanierov, začuli šplechot a čľapkanie na mramorovom schodišti, a keď ten niekto vyšiel hore, zaklopal na dvere a zvolal: „Kráľova dcéra, tá najmladšia, otvor mi!“ Princezná sa išla pozrieť, kto je za dverami, a keď otvorila, sedela tam žaba. Vystrašené dievčatko zabuchlo dvere a posadilo sa späť k stolu. Kráľ si všimol, ako jej divoko bije srdce, a povedal: „Čoho sa bojíš, stojí snáď pred tými dverami strašný obor a chce ťa odniesť?“ „Ale nie.“ odvetila: „Nie je to žiadny obor, ale škaredá žaba, ktorá mi včera v lese vytiahla z vody moju loptu, s tým, že som jej musela sľúbiť, že sa stane mojou družkou. Ale to som si nepomyslela, že sa dostane z vody až sem, teraz stojí vonku a chce dovnútra.“ Medzitým zaklopala žaba druhýkrát a volala: „Kráľova dcéra, tá najmladšia, otvor mi! Nepamätáš si snáď, čo si mi včera pri studni sľúbila? Kráľova dcéra, tá najmladšia, otvor mi!“ Vtedy povedal kráľ: „Čo si sľúbila, musíš aj splniť, choď a otvor jej!“ Tak princezná šla a dvere otvorila, vtedy žaba vskákala dovnútra a skákala potom ďalej až k jej stoličke, tam sa posadila a zaškrečala: „Zodvihni ma k sebe hore!“ To dievča urobiť nechcelo, kým jej kráľ znova neprikázal. Sotva sa žaba usadila na stoličke, povedala: „Teraz mi prisuň bližšie svoj zlatý tanierik, aby sme mohli spoločne jesť“ To princezná síce urobila, ale každý videl, že veľmi nerada. Žaba si nechala chutiť, ale jej každé sústo v krku priam rástlo. Po chvíli žaba povedala: „Teraz som sa dosýta najedla a som unavená, zanes ma do svojej komôrky, tam sa uložíme k spánku.“ Vtedy začala princezná plakať, pretože sa tej studenej žaby bála, ani dotknúť sa jej neodvážila a ona si chcela spať v jej krásnej čistej postieľke. Ale kráľ sa na ňu nahneval a povedal: „Čo si sľúbila, musíš aj splniť, tá žaba je tvoja družka!“ Tu nič nepomohlo, chtiac-nechtiac musela žabu vziať so sebou. Schmatla ju s veľkým odporom dvoma prstami a niesla hore, a keď si ľahla do postieľky, namiesto aby žabu vzala k sebe, mrštila ňou zo všetkej sily o stenu a zvolala: „Teraz dáš pokoj, ty hnusná ropucha!“ Ale svete div sa! Na podlahu nedopadla mŕtva žaba, ale živý, mladý princ s nádhernými očami. A ten bol teraz právom a podľa vôle jej otca jej milý druh a manžel.

Potom spoločne spokojne zaspali a na druhé ráno, keď ich zobudilo slnko, prišiel kočiar, ťahaný ôsmimi bielymi koňmi, ktoré mali na hlavách biele chochole, a ich postroje boli zlaté; a stál pri nich sluha mladého kráľa; bol to verný Henrich. Ten sa veľmi trápil nad tým, že jeho pán bol premenený na žabu, svoje srdce si musel spútať tromi železnými obručami, aby mu od samého zármutku a bolesti nerozskočilo. Kočiar mal mladého kráľa odviezť do jeho ríše, verný Henrich im obom pomohol dovnútra, sám si stúpol vzadu; bol bez seba od radosti z toho vyslobodenia. Keď prešli malý kúsok cesty, začul kráľovský syn vonku niečo strašne zapraskať. Vtedy sa obrátil dozadu a zavolal: „Henrichu, kočiar sa rozbil!“ „Nie, môj pane, to bola len obruč na mojom srdci, ktorú som si nasadil, aby mi nepuklo srdce z toho, že ste boli začarovaný.“ Ešte raz a potom ešte raz zapraskalo a princ si vždy myslel, že je to rozbitý kočiar, ale boli to len tie dve obruče na Henrichovom srdci, pretože teraz bol šťastný, že jeho pán je vyslobodený.