Pán Rašín

Ako ho diabol odniesol do pekla a ako potom každý deň strašil a nijaká pomoc preňho nebola, kým sa nenašiel jeden vyslúžilý vojak, ktorý ho zaklínal

Na pomedzí Čiech a Moravy stál hrad Svojanov, o ktorý sa páni nejedenkrát medzi sebou škriepili, aj kráľ ho chcel mať vo vlastníctve. Časom sa však na všetkých tých dobrých aj zlých pánov zabudlo, len na pána Rašína nie. Ten dal vraj na Svojanove postaviť nový panský dom. Od ľudí tvrdo vyžadoval všetky roboty a ešte si všeličo vymýšľal, aby ich mohol potrápiť.
Raz rozkázal, aby mu priviezli z lesa tú najväčšiu jedľu aj s koreňmi a konármi.
Sedliaci sa bránili, že taký strom neuvezú na žiadnom voze, ale pán Rašín si to nedal vyhovoriť.
„Naložte jedľu aj na tri vozy, ale doviezť ju na hrad musíte!“ prikázal im a tešil sa, ako sa zapotia.
Sedliaci vyšli s niekoľkými vozmi a záprahmi až na najvyšší kopec, kde stála krásna jedľa, ktorá bola zo všetkých stromov v okolí najvyššia. Veď ju bolo vidieť aj zďaleka. Všetkým bolo ľúto tú jedľu zrúbať, ale pánov rozkaz museli splniť za každú cenu. Chvíľu sa dohadovali, ako to urobia, aby dostali jedľu zo zeme aj s koreňmi a pritom nepolámali konáre. Len čo začali strom na jednej strane podkopávať, objavil sa pri nich neznámy poľovník.
„Takto s tou robotou nebudete hotoví ani do večera. Choďte od toho, ja Vám pomôžem.“
Sedliaci pozerali ako vyjavení, že sa poľovník chce pustiť do takej driny. Ale keď si vyzliekol kabátik a pristúpil k jedli, zakýval vysokým stromom ako mladou čerešničkou. Jedľa zastonala a začala sa vyvracať z koreňov. Potom ju položil do machu pekne zľahka, že ani nezapraskala.
„Vidíte, chlapi, takto sa musia stromy rúbať,“ zvolal na nich poľovník, obliekol si kabát a nasadil spadnutý klobúk.
„Toto by nikto z nás nedokázal, pane!“ pokyvkávali sedliaci hlavami. „Aj tak budeme mať čo robiť, aby sme ju celú dovliekli na hrad pánovi Rašínovi,“ a začali chystať tri vozy, aby na ne naložili jedľu. Keď to poľovník videl, smial sa im. „Čo to, chlapi, robíte? Ak sa bojíte, že jedľu neuveziete, pôjdem s ňou sám. Len mi dajte poriadneho koňa a jeden voz mi stačí. A uhnite z cesty, aby som niekoho nepritlačil.“
Ako to sedliaci počuli, mohli sa od radosti roztrhnúť. Dali mu najlepší pár koní a voz. Poľovník naložil jedľu vlastnými rukami, nikoho k tomu nepotreboval. Potom švacol do koní a uháňal cez kamene a vývraty, na nič sa neobzeral. Starí sedliaci v tom cítili diablovinu, ale všetci boli zvedaví, ako ten náklad dovezie až na Svojanov. Preto rýchlo naskákali na vozy a išli za ním.
Poľovník uháňal s tou jedľou ako s kočom. Jedľa bola dlhá, no napriek tomu všade prešiel lesom a nič nepovaľoval, len stromy a húština sa okolo neho ohýbali. Keď vyšiel na cestu k dedine, ženy a deti vybiehali z chalúp, aby sa pozreli, kto to ide.
Pán Rašín sa práve nudil a pozeral sa z okna, keď sa po ceste k hradu zaprášilo. Stráže sotva stihli otvoriť hradnú bránu, poľovník preletel nádvorím, len vráta zapraskali.
„Čo sa deje? Kto sa opovažuje takto tu jazdiť?“ kričal pán Rašín a div si oči nevyočil. Poľovník zastal práve pod jeho oknom a kričal naňho veselo: „Hola, kdeže mám tú jedľu zložiť?“
„Len ju polož, kam chceš, a poď ku mne hore! Tú bránu mi musíš zaplatiť, keď si urobil takú škodu.“
Poľovník mávol klobúkom a zvalil jedľu uprostred nádvoria, akoby to bol zväzok haluziny. Potom bežal ukvapene hore schodmi. Skôr než sa pán Rašín nazdal, rozleteli sa dvere izby a poľovník stál pred ním. „Kto si a čo tu chceš?“ prísne sa ho pýtal pán.
Poľovník znova mávol klobúkom, v tej chvíli sa premenil na diabla a zasmial sa: „Prišiel som si po teba, lebo už je čas, aby som Ťa odniesol do pekla,“ potom ho schmatol okolo pása a vyletel s ním otvoreným oknom von.
Sedliaci a hradná čeľaď videli, ako pána odniesol diabol rovno do pekla. Jedni hovorili, že vzal len jeho dušu, lebo pani potom slávne pochovala svojho muža v hrobke kostola v Rohozne. Nech to bolo akokoľvek, pán Rašín bol v pánu a začal v okolí strašiť.
Každý deň o polnoci vstával z hrobu celý čierny a s pekelným sprievodom išiel z Rohozné až na Svojanov a zase späť. Bolo pritom toľko krikotu a hluku, že sa ľudia budili zo sna a pani na hrade omdlievala. Pán Rašín jazdil na ohnivom býkovi a sedel ešte k tomu opačne, hlavou k chvostu. Pred ním rachotilo jedenásť vozov s pekelnou čeľaďou, ktorá cestou vyhrávala a robila taký rámus, akoby sa v tú hodinu presťahovalo na svet celé peklo. Keď obišli hradné nádvorie, prešli zatvorenou bránou a uháňali späť k Rohozné. Okolo jednej všetko utíchlo, ale na druhý deň o dvanástej vyšiel sprievod znova.
Pani si k sebe pozvala na radu farára. Chcela vedieť, čo by mala proti strašeniu urobiť. Ale farár mal ešte viac strachu ako ona a myslel len na seba.
„Urodzená pani, niečo by sa malo stať, než mi pekelná čeľaď zbúra kostol v Rohozne, kde urodzený pán Rašín odpočíva.“
„Keby len odpočíval, ale on nemá pokoja ani pokoja. Som z toho nešťastná,“ nariekala pani. „Ak máš nejakú radu, tak povedz. Nárek mi nie je nijako platný.“ Farár sa všelijako vykrúcal a rozťahoval rukami, ale nič poriadne nevedel.
„Ja môžem len v kostole vyhlásiť, aby sa prihlásil každý, kto by pánovi Rašínovi mohol nejako pomôcť. Toho potom pošlem k Tebe, urodzená pani!“
Dala mu teda nejaké peniaze na kostol, aby za jej muža slúžil o jednu omšu navyše, a farára prepustila. Potom sa sama vypytovala ľudí, kto by azda vedel nejako pomôcť.
Po nejakom čase sa našiel jeden vyslúžilý vojak a prišiel za paňou na Svojanov. Bol špinavý a roztrhaný, až z neho išla hrôza. Ale keď pani povedal, prečo prišiel, bola k nemu prívetivá.
„Ak pánovi Rašínovi pomôžeš, dám Ti nové šaty a peniaze, aby si nemusel nikde žobrať,“ sľubovala mu pani, ale on len mávol rukou.
„Už som si na ledačo zvykol, urodzená pani. Rád by som však pomohol Tebe. Dovoľ mi zostať do zajtra a ja sa v noci pozriem, čo sa tu deje.“
Pani hneď prikázala, aby mu doniesli jedlo a pitie. Potom dlho rozprávala o všetkých strastiach, čo tu musela prežiť. Vyslúžilý vojak jedol a počúval, veľa toho nenahovoril. Keď však bila dvanásta, išiel sa s paňou pozrieť z okna, čo sa bude diať. Po dvanástej zarachotili po ceste vozy a znova sa začal pekelný zhon. Prešlo jedenásť vozov plných čertov a posledný išiel pán Rašín na ohnivom býkovi.
Pani potichu plakala, ale vojak sa len pozeral, a keď všetko zmizlo, povedal:
„Zajtra si zoženiem čiernu sliepku, svätenú krieda a sviečku. Neboj sa, pani, ja si už s tými pekelníkmi nejako poradím.“
Poďakovala mu a so slzami v očiach ho viedla do komory, kde mal do rána prespať. Na druhý deň sa vojak stratil a pani myslela, že ho už neuvidí. Ale na obed pribehol a s chuťou sa pustil do jedla. Keď sa pýtala, či všetko potrebné zohnal, len prikývol a naložil si na tanier ešte jednu porciu.
Uvečer vzal čiernu sliepku, svätenú kriedu aj sviečku a vybral sa na prvú križovatku, kadiaľ musel sprievod prejsť. Tam urobil okolo seba svätenou kriedou kruh a pred polnocou zapálil sviečku. Potom stál, ani sa nepohol, aj keď počul tých pekelníkov prichádzať. Priraoctal prvý voz so štyrmi vranými koňmi a čerti naň začali pokrikovať. Ale vojak sa ich nezľakol a zamával na nich: „Ide s vami pán Rašín?“
„Nejde! Opýtaj sa tých, čo idú za nami!“ odpovedali mu a uháňali ďalej. Skôr než sa vojak nazdal, bol tu druhý voz a on sa zase pýtal: „Ide s vami pán Rašín?“
„Nejde, vojak! Opýtaj sa tých, čo idú za nami!“ kričali čerti a s veľkým rachotom odišli.
Vyslúžilec stál v čarovnom kruhu, ktorý ho chránil pred pekelnými mocnosťami, a každý voz zastavil, aby sa pre istotu opýtal, či s nimi nejde pán Rašín. Prešlo jedenásť vozov, ale pán v žiadnom z nich nesedel. Potom sa na ceste objavila veľká ohnivá guľa, a keď sa prikotúľala bližšie, vojak videl, že je to býk a na ňom sedí pán opačne, hlavou k chvostu. Chvíľu trvalo, kým toho svojho býka otočil tak, aby videl na vojaka.
„Čo tu robíš, vojak? Ak Ťa tu ešte raz uvidím, roztrhám Ťa na kusy.“ Ale ten sa ani nepohol, len stiahol čiapku a spýtal sa: „Nie si Ty náhodou pán Rašín?“
„Som, a čo odo mňa chceš?“ vraví mu pán a býk sa s ním začal točiť po ceste sem a tam, akoby ho osa bodla.
Vtom vojak vytiahol z vreca čiernu sliepku a hodil mu ju pod nohy. V tej chvíli býk stál, ani sa nepohol, a ohnivé svetlo z neho zmizlo.
„Mám Ti odkázať pozdrav od manželky, ktorá Ťa úprimne ľutuje a stále nad Tebou plače. Chcela by vedieť, či Ti môže nejako pomôcť.“ Ale pán Rašín sklonil hlavu a zanaříkal:
„Mne už nie je pomoci, dobrý človek! Každý deň tu budem jazdiť až do skončenia sveta, lebo som napáchal veľa zla. Povedz mojej pani, že by musela kameň po kameni z toho nového domu sama roznosiť tam, kde bol na stavbu zobraný. Keďže však toto nie je v ľudských silách, nikdy sa nemôžem dočkať vyslobodenia.“ Potom pobádal býka a rozbehol sa za tou pekelnou čeľaďou. Vojak stál na križovatke tak dlho, kým sa sprievod jedenástich vozov vracal s pánom Rašínom zase späť do Rohozné. V tej chvíli vytiahol spoza košele ukrytú čarovnú knižku a z tej zaklínal pri sviečke každý voz. Pekelná čeľaď sa pred ním prepadávala s veľkým rachotom rovno do pekla, len pán Rašín dojazdil až do Rohozné a uložil sa na večný spánok v kostolnej hrobke.
Keď ani druhú, ani tretiu noc nepricválal pekelný sprievod na Svojanov, pani bohato obdarovala vojaka a bola rada, že mŕtvy našiel pokoj. Čoskoro sa z hradu odsťahovala na iné panstvo a na muža sa snažila zabudnúť. Odvtedy už pán Rašín zo svojho hrobu nevstával a leží vraj tam dodnes.