Ako sa Franta oženil

Bol raz jeden bohatý kupec, ktorý mal dobrú ženu a statného syna Frantu, nádherný dom s plnými pokladnicami aj skladmi a v širokom svete veľa dobrých priateľov. Vedel nakupovať aj predávať, poznal azda všetky cudzie krajiny aj tie najvzdialenejšie, o ktorých dodnes veľa nevieme, a všade mu šťastie žičilo. Žil si spokojne a nič mu nechýbalo, o starostiach ani nevedel.
Syna rozumne vychovával a mal šťastie aj s ním. Len jednej vlastnosti ho nedokázal zbaviť, tvrdohlavosti. Skúšal všetko, ale všetko bolo márne. Čo si Franta umienil, to musel mať. Kupca to mrzelo, ale potom si povedal, že aj taká vlastnosť môže byť dobrá.
Keď Franta dorástol, zavolal si ho otec do svojej izby a povedal mu:
„Milý synu, starnem a Ty si dosť rozumný na to, aby si sa mohol oženiť. Mňa sa otec nepýtal, koho si chcem vziať, práve mi priviedol nevestu, a dobre urobil. Na celom svete som nemohol nájsť lepšiu mamu, než je tá naša. Lenže taká vec sa nie vždy podarí, preto ju nechcem opakovať. Ako vieš, procestoval som takmer celý svet. Nikde som na Teba nezabúdal. Posledné roky som si spolu s tovarom privážal aj obrazy najkrajších dievčat. Ukážem Ti ich, aby si si mohol vybrať ženu sám.“
A kupec zaviedol syna do skladu s veľkými truhlami, ktoré boli plné obrazov krásnych dievčat. Bral obraz za obrazom a ukazoval, hovoril, akú povahu to dievča má, z akého je rodu a koľko dostane do vena. Franta sa čoraz viac čudoval, koľko je na svete krásnych dievčat, a on že o nich vôbec nevedel, ale pre žiadnu sa nerozhodoval. Bolo ťažké vybrať si spomedzi toľkých panien ..... otec to vedel a synovi to nemal za zlé. Zostával už len posledný obrázok, ale po ňom kupec nesiahol, ale zatvoril truhlu a povedal, aby si Franta vec riadne rozmyslel, kým povie svoje slovo.
„A čo ten posledný obraz?“ pýtal sa Franta. „Či ten mi vôbec neukážete? Nie je na ňom dievča?“
„Pravdaže je,“ povedal kupec, „ale o tej celkom nič neviem. Je to kráľovská dcéra, možno aj dobrá a láskavá. Ale stratila sa svojim rodičom a doteraz sa nikomu nepodarilo nájsť ju.“
„Ukážte mi ju,“ prosil Franta, „keď som videl všetky, chcem sa pozrieť aj na ňu.“
Kupec nechcel, ale práve tým podráždil Frantovu tvrdohlavosť. Syn trval na svojom, že musí vidieť aj posledný obraz, inak sa vraj vôbec neožení.
Dohadovali sa, kupec prehováral a prosil, prišla kupcová, plakala a tiež prehovárala a prosila, ale nič nepomáhalo, tvrdá hlava zostala tvrdou.
Čo mal úbohý otec robiť, keď so synom nebola rozumná reč? Chtiac-nechtiac vybral obraz a ukázal chlapcovi najsmutnejšiu, ale aj najkrajšiu pannu, aká kedy na svete žila. Franta onemel a za chvíľu sa mu oči zaliali slzami. Pochopil, prečo nemal vidieť tento posledný obraz.
„Len sa na ňu pozrite!“ volal potom na rodičov. „Takáto dobrá nie je iste žiadna z tých, ktoré som videl predtým. A tá že sa stratila? Tú by som mal nechať tam, kde sa jej možno zle darí? Ocko a mamička, ak sa mám oženiť podľa svojho srdca, vezmem si za ženu túto a žiadnu inú!“
Rodičia uznali, že by syna márne prehovárali, a prikývli. Nemali mu to za zlé, poznali, že Franta má dobré srdce. Len mali veľké starosti, ako dievča nájsť.
„Viem, čo urobím,“ povedal Franta, „pôjdem ju hľadať. A keby som mal prezrieť každý kút na celom božom svete, však ja ju nájdem a privediem si ju. Azda mi jej rodičia nebudú brániť?“
„Ako by mohli?“ povedal otec. „Veď kráľ aj kráľovná sú rovnako stratení ako ona. Mnoho ľudí sa ich pokúšalo nájsť, ale márne. Zmizli zo sveta. ..... Vidím, že si sa rozhodol. Ale neunáhli sa, najprv si všetko riadne rozmysli. Často záleží práve na začiatku!“
Franta rozmýšľal a rozmýšľal, ale čím dlhšie myslel na krásnu princeznú, tým viac po nej túžil, až z toho bol takmer chorý. Nie, nemohol ju nechať stratenú, veď by sa pre ňu utrápil, veď by sa do najdlhšej smrti nevedel usmiať. Aj keby ho pokus mal stáť život, Franta doma nevydrží, musí sa vydať do sveta. Veď má tú princeznú nesmierne rád, a kým sa nepresvedčí, že ju naozaj nemožno nájsť, nemôže myslieť na nič iné a žiadnu inú nemôže milovať ..... tak mu sedí tá zmiznutá v hlave aj v srdci.
Povedal svoje rozhodnutie rodičom a oni mu už nebránili, len matka si poplakala, lebo sa o syna veľmi bála a oveľa radšej by bola videla, keby sa bol za tou princeznou vybral sám kupec. Ten však vyhlásil, aby si Franta išiel sám, keď si postavil hlavu, on že mu dá na cestu všetko, čo syn bude chcieť.
Franta sa upokojil a vypravil sa do sveta. Zostávali mu už len tri dni do odchodu, keď sa stala zvláštna vec. V noci mu vletela do izby biela holubička, usadla na posteľ a zaspievala.
„Holubička biela,“ šeptal jej Franta celkom potichu, aby ju nevyplašil, „pôjdem si po nevestu. Čo mi poradíš na cestu?“
„Aby si sa ničoho nebál, to Ti poradím,“ zaspievala biela holubička. „A popros otca, aby Ti dal na cestu koňa, na ktorom jazdí do sveta!“
Dobre si mladík zapamätal, čo mu holubička poradila, a sotva vstal, predstúpil pred otca a povedal mu:
„Sľúbili ste, že mi na cestu dáte, o čo Vás požiadam.“
„Dám,“ odpovedal otec. „Hovor, čo by si potreboval.“
„Chcel by som Vášho koňa, na ktorom jazdíte do sveta,“ povedal syn a bol zvedavý, či mu ho otec dá.
„Dobre si vyberáš,“ povedal kupec. „Dám Ti svojho najmilšieho koňa. Môže Ti poslúžiť lepšie, než tušíš.“
Druhú noc pred odchodom mu opäť vletela holubička do izby, avšak strieborná ako otcove vlasy. Usadla na posteľ a zaspievala.
„Holubička strieborná,“ šeptal jej Franta opäť veľmi potichu, aby ju nevyplašil, „povedala Ti Tvoja sestrička, že si pôjdem po nevestu? Čo mi poradíš Ty na tú ďalekú cestu?“
„Aby si sa ničoho nebál, to Ti poradím,“ zaspievala strieborná holubička. „A popros otca, aby Ti dal na cestu plné vrece zlatého zrna pre vzácneho koňa!“
Opäť si mladík dobre zapamätal, čo mu holubička poradila, a sotva vstal, vyhľadal otca a povedal mu:
„Smiem Vás poprosiť ešte o niečo na tú svoju cestu?“
„Samozrejme,“ odpovedal otec. „Veď som Ti predsa sľúbil, že Ti dám všetko, o čo len požiadaš.“
„Potrebujem plné vrece zlatého zrna pre Vášho vzácneho koňa,“ povedal syn.
„Vidím, že si múdrejší, než som si myslel,“ spokojne pokyvkával kupec hlavou. „Áno, dám Ti plné vrece zlatého zrna pre svojho najlepšieho koňa.“
Franta bol veľmi rád, a keď líhal poslednú noc pred odchodom za nevestou, prosil v duchu holubičky, aby opäť priletely a ešte mu poradili, ak na niečo zabudol. A naozaj, aj poslednú noc priletela holubička, ale zlatá ako mamine vlasy, usadla na posteľ a zaspievala.
„Holubička zlatá,“ zašepkal tichučko Franta, aby ju nevyplašil, „povedali Ti Tvoje sestričky, že si pôjdem po nevestu? Chceš mi poradiť aj Ty?“
„Ničoho sa neboj, to Ti radím,“ zaspievala zlatá holubička. „Popros otca, aby Ti pridal ešte zlatého vtáka, a šťastne vyraz. Šetri zlatým zrnom, ale nebuď skúpy ani ku koňovi, ani k vtákovi, môžu Ti dobre poslúžiť.“
Franta sa nemohol dočkať rána. Za úsvitu vstal, išiel za otcom a povedal mu:
„Dali ste mi svojho najlepšieho koňa a vrece zlatého zrna ..... nepridali by ste mi ešte zlatého vtáka? Dobre ho budem opatrovať.“
A kupec bol rád, že jeho syn tak rozvážne začína, a ochotne mu pridal aj zlatého vtáka. A Franta mal všetko, čo potreboval, rozlúčil sa s rodičmi a vydal sa do sveta hľadať svoju nevestu.
Večer dorazil ku krčme a rozhodol sa, že tam prenocuje. Zaviedol koňa do stajne, nasypal mu zlatého zrna, pohladil ho po šiji a povedal:
„Posilni sa a odpočiň si, nech mi dobre slúžiš.“
„Rád Ti poslúžim,“ odpovedal kôň, „ani ma nemusíš nejako osobitne šetriť, len mi daj každý večer dostatok zlatého zrna. Nepriväzuj ma a nezamykaj v stajni, ale dovoľ mi nočnú prechádzku. Budeš so mnou spokojný ako Tvoj otec.“
Franta poslúchol a stajňu nezavrel. O chvíľu potom vyšiel kôň zo stajne a horel ako zlato. A vzniesol sa až do nebies a tam celú noc zbieral a pojedal hviezdy. Keď poslednú zjedol, nastal deň a kôň sa opäť vrátil do stajne.
Ani vták však nezostal vo svojej klietke celú noc. Keď mu Franta dával hrsť zrna, hovoril mu:
„Zobkaj, vtáčik, zobkaj a potom si odpočiň; azda Ťa budem potrebovať ..... aby si mi potom dobre poslúžil!“
A vták zaspieval:
„Je dobré, že si na mňa nezabudol. Len ma, prosím Ťa, na noc nezatváraj v tejto klietke, ale daj mi slobodu.“
Franta mu vyhovel a vták vyletel do nebies a tam s koňom zbieral hviezdy. Keď zjedol poslednú, nastal deň a vták sa opäť vrátil do svojej klietky.
Ráno druhého dňa poradil kôň Frantovi:
„Vypusť vtáka a prikáž mu, nech sa pozrie, kde je čierny zámok. Chcem vedieť, či ideme dobre.“
Franta poslúchol a vypustil vtáka, a ten stúpal ako škovránok, až sa im celkom stratil z dohľadu. Vrátil sa až k poludniu, sadol si na bidielko v klietke a spieva:
„Vyletel som až na zlatú lúku, kde si slnko hrá, ale po čiernom zámku nikde ani stopy, nikde ani stopy!“
A kôň sa dal do klusu, neklusal, letel, ani zeme sa nedotýkal. A opäť prišli večer ku krčme a tam prenocovali. Franta nakŕmil koňa aj vtáka zlatým zrnom a dal im voľnosť, a oni šli zbierať hviezdy. Keď všetky zjedli, nastal deň ..... obaja sa vrátili k Frantovi, ktorý sa zatiaľ dobre vyspal.
Aj tentoraz radil kôň, aby sa vták pozrel, kde je čierny zámok, a vták opäť vyletel až na lúku, kde si hralo slnko, ale opäť ani odtiaľ nezazrel čierny zámok. A kôň sa dal do klusu, neklusal, letel, a večer opäť dorazili ku krčme, kde prenocovali.
Franta kŕmil koňa aj vtáka zlatým zrnom, ale kŕmil rozumne, aby krmivo vystačilo, a oni večer odchádzali a vo dne mu slúžili. Keď napokon desiateho dňa vyletel vták na zlatú lúku, kde si slnko hrá, vrátil sa skôr a zaspieval, že idú dobre, lebo do večera prídu k čiernemu zámku.
A naozaj. Keď si slnko sadlo na kopce, prišli k čiernemu zámku. Franta zabúchal na bránu a čakal, kým mu otvoria. Kôň zatiaľ radil:
„Pohrdni hodvábnym lôžkom a neodlučuj sa od nás, aby sme Ti mohli radiť. Pán tohto zámku nemá čisté srdce a čestné úmysly! On väzní Tvoju nevestu, najkrajšiu pannu na svete!“
Brána sa hlučne otvorila a v nej sa objavil černokňažník. Brucho mal ako sud a na ňom tri železné obruče. Pozrel sa na Frantu, na jeho koňa a na vtáka, zasvietil očami a zaškriekal:
„Čo žiadaš, opovážlivec?“
Franta mu odpovedal:
„Počul som, že na tomto zámku žije najkrajšie dievča pod slnkom. Chcem si ju vziať, prišiel som si po ňu.“
„Hľa, hľa,“ škriekal černokňažník, „vzácny panáčik nie je práve skromný ..... práve tú najkrajšiu si vybral! ..... No, uvidíme, čo sa dá robiť. A poznáš ju vôbec? Poznal by si ju?“
„Aj potme ju poznám,“ volal Franta, „lebo ju mám veľmi rád.“
„Uvidíme, uvidíme!“ chechtal sa černokňažník a pozýval mladíka ďalej. A hneď mu povedal, že ho uloží na hodvábne lôžko a dá mu najlepšie jedlo, aby vraj Frantovi neubúdalo síl, lebo ich bude veľmi a veľmi potrebovať.
Franta poďakoval, ale neodlúčil sa od svojich priateľov. Tak sa na to černokňažník nahneval a zaviedol ho do stajne. Keď vraj chce spávať s koňom a vtákom, nech sa vraj uspokojí s takýmto nocľahom. Ale synčekovi to nebolo vôbec nepríjemné. Ošetril koňa a dal mu zlatého zrna, potom nasýtil aj zlatého vtáka, ktorého si dal na zavesené lôžko hneď vedľa hlavy, a nakoniec sa venoval sebe. Ešte ani nebol upravený, keď opäť prišiel černokňažník.
„Chválil si sa,“ povedal Frantovi, „že poznáš svoju vyvolenú aj v noci, ale nepomyslel si na to, že ju môžem premeniť, kedykoľvek sa mi zachce. Prijal som Ťa, dobre, skúsiš svoje šťastie. Beda Ti, ak neobstojíš. Prídeš o život.“
„Som so všetkým uzrozumený,“ odpovedal synček. „Môžeme začať.“
Černokňažník sa rozosmial a povedal:
„No len si odpočiň. Nepredstavuj si to tak ľahké a nemysli si, že si prvý, kto sa pokúsil.“ Potom odišiel.
Večerom osamel Franta celkom a bolo mu veľmi smutno. Všade vládlo veľké ticho, len jednu chvíľu zaznieval odniekiaľ zhora spev taký krásny a dojímavý, že srdce zmäklo. Ako rád by sa bol chlapec vyzveril svojmu koňovi a vtákovi, ale oni zbierali na nebesiach hviezdy. A tak bdel celú noc sám v smútku a v úzkostiach, ale umienený, že od vyvolenej neustúpi.
Keď priletel vták, zaspieval:
„Videl som černokňažníka pri práci. Odniesol princeznú ďaleko odtiaľto, premenil na zlatú hrudu a hodil do potoka.“
Potom pribehol kôň a zarehotal sa:
„Dnes sa prebehneme. Videl som černokňažníka pri práci. Odniesol princeznú ďaleko odtiaľto, premenil na zlatú hrudu a hodil do potoka. Ale nič sa neboj, spoliehaj sa na mňa, pomôžem Ti.“
Slnko pekne hrialo, keď prišiel černokňažník. Zlomyseľne sa usmieval. „No, ako sa náš panáčik vyspal? Práca nebude práve ľahká!“
„Dobre som sa vyspal a žiadnej práce sa nebojím,“ povedal Franta sebavedomo. „Veď som si už doma hovoril, že pre takú krásnu dievku podstúpim čokoľvek.“
Černokňažník sa jedovato chechtal, až sa to nádvorím rozliehalo. „Nuž, začneme,“ povedal. „Dnes pri východe slnka si vyšla princezná na prechádzku, ale doteraz sa nevrátila. Keď si toľko veríš, iste ju nájdeš, spoznáš a privedieš, však?“
„Iste,“ prikývol Franta a osedlal koňa.
„Nono!“ čudoval sa černokňažník, „azda by si pre ňu nechcel ísť na koni? Ona išla pešo.“
„Možno,“ odbil ho Franta. „Ale má nôžky srny. Však aj tie sa unavia. Ak zašla ďaleko, bude unavená. Chcem, aby zostala dlho krásna, preto ju musím šetriť.“
Černokňažník sa rozosmial a nič proti tomu nenamietal. Bavila ho Frantova istota, s ktorou počítal, že dostane princeznú za ženu. Keď videl, že berie aj vtáka s klietkou, hovoril posmešne:
„A to zviera berieš preto, aby ju cestou obveseľovalo, však?“
„Uhádli ste,“ povedal Franta pokojne. „Unavený potrebuje občerstvenie a smutný útechu. Ale radím Vám, aby ste sa môjmu vtákovi veľmi neposmievali. Je cvičený.“
Černokňažník sa chechtal, až sa za brucho chytal, akoby sa bál, že mu obruče prasknú. „Dovolím Ti desať takých pomocníkov, ako je Tvoj vták a kôň!“ kričal za Frantom.
A synček vyrazil. Sotva im čierny zámok zmizol z očí, dal sa kôň do letu. Ani vták ich nemusel predlietať, kôň bezpečne vedel, kde potok tečie a kam hruda zapadla. A dorazili tam, Franta zoskočil a brodil sa až k miestu, ktoré sa nesmierne trblietalo. A tam bola tá zlatá hruda. Sotva ju Franta zdvihol, premenila sa mu na princeznú.
A bola tá princezná oveľa krajšia, než ukazoval obraz v otcovom dome. Franta ju vzal do náručia, vyniesol na zem a posadil na koňa. Keby jeho dobrý kôň nebol sám išiel k zámku, nebol by Franta vôbec trafil, lebo bol ako bez seba. Slovíčko tej princeznej nepovedal, nevedel, či ona prehovorila, ani vtáka spievať nepočul.
Černokňažník ich očakával v zámockej bráne. Sotva princeznú zazrel, zakričal a zaklial a chytil sa za brucho. Prasla mu prvá obruč.
Ten deň už bol pokoj. Franta nakŕmil koňa aj vtáka a išiel sa prechádzať do zámockej záhrady. Stále hľadel do okien, či sa niekde neukáže princezná, ale jeho želanie sa nesplnilo. Ani ju nezazrel. Až v noci, keď kôň a vták zbierali hviezdy, počul opäť jej spev. A zdalo sa mu, že tentoraz spieva jeho vyvolená o poznanie veselšie. Bol veľmi rád. Keď dospievala, na chvíľu aj zaspal.
Ráno priletí vták a zaspieva:
„Videl som černokňažníka pri práci. Už nemá toľko moci. Odniesol princeznú do lesa za zámockou záhradou a tam ju premenil na malého vtáčika. Úbožiatko. Lieta a smutne si pospevuje.“
A vrátil sa kôň a zarehoce:
„Videl som černokňažníka pri práci. Má menej moci. Odniesol princeznú do lesa za zámockou záhradou a tam ju premenil na malého vtáčika. Úbožiatko. Lieta a nariká. Ale neboj sa. Dnes ma ani brať nemusíš, postačí Ti zlatý vták. Pôjdete do lesa, on Ti vtáčika nájde a prižene k Tebe. Len čo ho klvne, bude z neho opäť princezná. Len pozor, nech sedí vtáčik celkom nízko, inak si princezná niečo urobí.“
A Franta dostal strach, či toho vtáčika nenapadne krahulec alebo jastrab a nezožerie ho, už-už sa chcel vybrať do lesa, ale kôň ho upozornil, že by sa prezradil, a tak synček čakal, kým príde černokňažník.
On nedal na seba tak dlho čakať ako včera, ani sa nespýtal, ako sa Franta vyspal, a hneď začal:
„Pri východe slnka si vyšla princezná na prechádzku. Volal som ju, ale ona sa mi neozvala. Neviem, kde je ..... možno že sa zatúlala ako včera a nenájde cestu späť.“
„Privediem ju,“ povedal Franta a vzal klietku s vtákom.
„Prečo neberieš aj svojho koňa?“ pýtal sa černokňažník.
„Včera som ho preťažil,“ povedal Franta pokojne, „dnes musí odpočívať. Ostatne si myslím, že dnes sa ani princezná nezatúlala ďaleko ..... iste je aj ona unavená.“
Černokňažník v tom nevidel nič zvláštne a uveril, Franta pokojne šiel. Hneď za zámockou záhradou vypustil svojho vtáka a čoskoro si sadol na kraj lesa, kam nebolo vidieť z čierneho zámku. Čakal a čakal, keď tu začul vtáčie nárekanie. Zlatý vták dorážal na menšieho vtáka a nútil ho dolu. A napokon vtáčik spadol Frantovi do lona a v tej chvíli ho zlatý vták klvol. Hneď tu bola princezná a Franta zase taký omámený ako včerajšieho dňa. Našťastie si predsa len spomenul, že ho černokňažník očakáva, dal vtáka do klietky, vzal princeznú za ruku a išli.
Černokňažník ich opäť očakával v zámockej bráne. Sotva princeznú zazrel, zakričal a zaklial a chytil sa za brucho. Prasla mu druhá obruč. A odbelhal sa mlčky ako včerajšieho dňa a princezná išla za ním. Kým vkročila do zámku, obrátila sa a kývla na svojho Frantu.
Ten deň už bol pokoj, ale Franta pokoj nemal. Nakŕmil koňa a vtáka a potom vyšiel do zámockej záhrady. Prechádzal sa a bez prestania hľadel do okien, či sa niekde neukáže princezná. Ale ani dnes sa jeho želanie nesplnilo. Až v noci, keď kôň a vták zasa zbierali hviezdy, začul jej spev. Teraz už nepochyboval o tom, že sa princeznej páči a že ona vie, prečo sem prišiel. Spievala jasnejšie a veselšie. Bol veľmi rád. Tejto noci konečne tvrdo zaspal a spal dlho do rána.
Prišiel černokňažník, zatriasol ním a zakričal:
„Vstávaj, lenivec, je čas na prácu!“
A Franta sa zľakol a videl, že urobil veľkú chybu. Veď černokňažník sa od neho nevzdialil ..... mal zlú náladu, dovtípil sa, kto Frantovi pomáha. Stál pri ňom, kým sa neumyl a nezčesal.
Keď však chcel synček dať svojho vtáka do klietky, zreval naňho černokňažník:
„Neopováž sa ani siahnuť na to zviera! Viem, že to nie je obyčajný vták a že Ti pomáha! Von! Hneď dostaneš úlohu a ja pri Tebe počkám, kým ju nesplníš.“
„No, keď nedáte,“ povedal synček. „Ale koňa mi azda dovolíte priviazať?“
„Ale kdeže!“ Černokňažník sa rozzúril a zastúpil Frantovi cestu. Vraj sa nesmie ani opovážiť. Aj kôň vraj mu radil, s takým by si každý mohol princeznú zaslúžiť.
Franta sa pokúsil ešte naposledy. „Aký ste divný,“ povedal. „Keď ste mi dávali prvú úlohu, smiali ste sa koňovi aj vtákovi a dovolili ste mi desať takých pomocníkov, a dnes mi zakazujete vtáka zavrieť a koňa priviazať.“
Ale černokňažník neustúpil, reval a hrozil a prikazoval synčekovi, aby už konečne vyšiel, lebo drahý čas uteká.
Čo mal Franta robiť? Vyšiel a černokňažník za ním, a tak spolu chodili po zámockej záhrade. Hovoril si synček, že dnes je princezná ešte bližšie, lebo černokňažník má menej moci ako včera, pozorne si všetko prezeral, ale nikde nevidel nič nápadné. Dlho chodil a dlho sa obzeral, stále nadarmo, až zrazu zazrel prekrásnu sochu, tak peknú ako princezná. Však sa jej aj veľmi a veľmi podobala.
Srdce sa Frantovi rozbúchalo a on poznal, že sa nemýli. Ale čo urobiť, aby socha ožila?
Zatiaľ kôň otvoril dvere od stajne a vták vyletel, letel do zámockej záhrady, sadol si na sochu a zaspieval:
„Pobozkaj ju, pobozkaj ju!“
„Zabijem Tvojho vtáka!“ kričal černokňažník. „Zabijem aj koňa!“
„A prečo ste mi nedovolili, aby som vtáka zavrel a koňa priviazal?“ povedal Franta pokojne, a kým mu mohol černokňažník zabrániť, pristúpil k soche a pobozkal ju. V tom okamihu sa opäť premenila na princeznú. Černokňažník strašne zasyčal a chytil sa za brucho ..... prasla mu posledná obruč. Hneď sa premenil na čierneho havrana, vzniesol sa a odletel.
Ako zázrakom zámok zbelel a ožil, na lúkach aj v záhrade bolo plno rytierov a ich koniarov. Princezná zostala vo Frantovom náručí a ďakovala mu, že ju oslobodil. Pribehol kráľ a kráľovná a videli, ako sa mladí objímajú, a tak ďakovali a hneď sa pýtali, kedy bude svadba.
„Najprv musím domov k rodičom,“ povedal Franta, „veď na mňa myslia vo dne i v noci a iste sa ma nemôžu ani dočkať. A musím im predstaviť svoju nevestu.“
Nenamietal kráľ ani kráľovná, aby mladí išli k Frantovým rodičom, a hneď chystali vznešený sprievod. Franta však išiel za svojím koňom a poprosil ho, či by neodniesol jeho i princeznú k starému kupcovi do rodného domu.
„Odnesiem, ale potom musíš poslúžiť ty, a nielen mne, ale aj zlatému vtákovi.“
„Prečo to hovoríš tak smutne?“ hladil koňa Franta. „Dobre ste mi slúžili, prečo by som Vám teraz neposlúžil ja?“
„Len aby si nezabudol!“ povedal kôň.
A išli. Nešli, leteli. Sprievod sa vliekol za nimi, aby priviezol ženíchových rodičov na svadbu. Doma bolo samozrejme radostné stretnutie ..... kupec a kupcová hneď odpustili synovi aj tvrdohlavosť, tak boli radi, že všetko dobre dopadlo. Len jedna vec im akosi ležala na srdci, čo dajú synovi do vena, keď on vlastne všetko bude mať, keď nič nebude potrebovať.
Napokon si striebrovlasý kupec spomenul. „Toho koňa a vtáka si môžeš ponechať natrvalo. My v pokoji dožijeme, ja sa už nikam nevyberiem, po svojej smrti všetko aj tak odkážeme chudobným.“
Francek s princeznou boli samozrejme radi, lebo dobre vedeli, aký je to kôň a vták, odpočinuli si a potom sa vrátili na zámok. Rodičia išli v sprievode za nimi.
A bola nádherná svadba, aké svet nevidel a možno už nikdy ani neuvidí. A keď bolo po nej, boli šťastní mladí aj starí a s nimi celá ríša. Veď Francek sa nestaral o nič iné než o svoju ženu a kráľovstvo ..... na všetko ostatné celkom zabudol. Zabudol aj na svojho koňa a zlatého vtáka.
Jedného razu Franta spí a sníva sa mu, že počuje holubičku:
„Pomoc prijímal, ale sám nikomu nepomôže!“ A tak niekoľkokrát.
A prebudí sa a vidí, že z izby vylieta biela holubička. Nepovedal princeznej nič, ale premýšľal a premýšľal, komu to nepomohol, a nemohol si spomenúť. A zaspal a spal pokojne až do rána a ráno o ničom nevedel.
Ale druhej noci sa mu opäť snívalo, že počuje holubičku, ako spieva:
„Pomoc prijímal, ale sám nikomu nepomôže!“ A opäť niekoľkokrát.
Franta sa usiluje čo najskôr prebudiť, ale keď otvoril oči, videl už len, ako strieborná holubička vylieta oknom z izby. Nebudil princeznú, opäť premýšľal a premýšľal ako minulej noci, a tu si spomenul, že včera videl holubičku bielu. A bolo mu to veľmi divné, vstal a urobil uzol na rukáve košele, aby si spomenul, keď sa bude ráno obliekať.
Ráno si naozaj spomenul a premýšľal o tom celý deň. Márne sa ho žena aj rodičia vypytovali, čo ho postretlo ..... nič nehovoril, lebo si nemohol spomenúť, komu zabudol pomôcť. Večer si umienil, že nezaspí, ale počká na holubičku, ak ešte nejaká príde, a že sa jej na všetko opýta.
A ležal a nespal, ale čakal holubičku. A keď bola hlboká noc a všetko spalo, vletela do izby zlatá holubička, usadla mu na posteľ v hlavách a zaspievala:
„Pomoc prijímal, ale sám nikomu nepomôže! Pomoc prijímal, ale sám nikomu nepomôže!“
Opatrne otvoril oči a zašepkal jej, aby ju nevyplašil:
„Holubička zlatá, prosím Ťa najvrúcnejšie, ako viem, zmiluj sa a poraď mi aspoň ty, keď Tvoje družky odleteli, sotva zaspievali. Chcem dobre kraľovať, ja naozaj neviem, komu ubližujem.“
„Dobre kraľuješ,“ povedala holubička, „ale celkom zabúdaš na tých, čo Ti pomohli najviac, na koňa a vtáka.“
Vyskočil kráľ Franta z postele a tak vyľakal holubičku, že ani nemohla nájsť okno, ale on už na to nemyslel. Vedel, že holubice pomoc nepotrebujú, myslel len na verného koňa a vtáka, kde sú a čo robia. Zakázal komorníkom, aby šli s ním, len lampáš si dal priniesť a hneď išiel dolu do nádvoria a do stajní.
Až kdesi celkom v kúte, kde predtým vôbec nič nebývalo, stál na kosť vychudnutý kôň a nad ním visela klietka s vtákom, ktorý ani nevyzeral ako zlatý. Keď Franta zazrel svojich verných pomocníkov v takom úbohom stave, dovtípil sa, že ich nikto nekŕmil zlatým zrnom, ani nevypúšťal, aby si nazbierali hviezd. A strašne mu ich bolo ľúto. Zaplakal, vrhol sa koňovi okolo krku a prosil o odpustenie.
„Viem,“ hovoril kôň smutne, „v šťastí sa ľahko zabúda. Ale si dobrý, že si prišiel.“
„Nakŕmim Vás a nikdy nebudete priviazaní,“ sľuboval Franta v plači.
„Splň svoj sľub,“ sotva počuteľne zapípal vták, „viac nepotrebujeme.“
„Samozrejme, a rád!“ volal Franta. „Čo mám urobiť?“
„Vezmi meč a utni nám obom hlavu,“ prosil kôň a ľútostivo pozeral na svojho pána.
„Čože?“ vykríkol Franta a znova sa vrhol koňovi okolo krku a plakal tak usedavo, že sa veľmi dlho nezmohol ani na jediné slovo. Potom však hovoril:
„Tak Vy už nemôžete žiť, že ma prosíte o smrť? Čo som to urobil, ako som mohol zabudnúť?“
„Nenariekaj a vypočuj ma,“ prosil kôň a začal ticho rozprávať.
Smrť je pre nich oboch vykúpením. Sú muž a žena, ktorí kedysi nerozumne zhromažďovali peniaze a vo svojej lakomosti pripravili o majetok mnoho dobrých ľudí. Nič okrem zlata pre nich nemalo cenu a vo svojej pýche zašli tak ďaleko, že by boli pozbierali aj trblietavé hviezdy z neba, keby to bolo možné. Za to museli pykať plných sto rokov, on ako kôň, ona ako vták, a za celých sto rokov smeli jesť len zlaté obilie a nebeské hviezdy. Tých sto rokov však nedávno uplynulo, teraz môžu byť vyslobodení tým, že im niekto, komu verne slúžili, utne hlavu.
A plakal Francek horko, išiel do zámku a doniesol si ostrý meč. Potom vyviedol koňa a vyniesol vtáka. Práve vychádzalo slnko. Keďže obaja chceli zomrieť zároveň, posadil vtáka koňovi na šiju, obom poďakoval a s oboma sa rozlúčil, a keď vták položil svoj krčok koňovi na hrivu, jedným rázom im obom zrazil hlavu.
A hľa! Ich telá sa vzápätí premenili na hromádku prachu. Z nej vyleteli dve biele holubice, obleteli Francka a krúžili vyššie a vyššie, až celkom zmizli. Želal im mladý kráľ večného pokoja a ľutoval iba to, že ich nechal tak dlho trpieť.
A vládol potom dlho a spravodlivo, mal mnoho detí a múdro ich privádzal k rovnakému životu, aký žil sám. Preto bol šťastný zaživa aj po smrti. Nič lepšie si človek nemôže priať, nič lepšie nemôže ani dosiahnuť.