Franta, Tomáš a skratka lesom

Začali sa školské prázdniny. A tak sa Franta s Tomášom, kamaráti na život a na smrť, rozhodli, že ich strávia v Beskydách pod horami u starej mamy. Tešili sa, koľko báječných vecí spolu prežijú. Stará mama ich hneď zaúkolovala. „Chlapci, skočte s desiatou za dedom, on si ju zase zabudol doma.“ Jojo, skočiť, bručali si chlapci. Chceli by sme vidieť starú mamu, ako si skáče štyri kilometre za dedom do píly. A ešte k tomu po ceste. Nuda! A pešo. Mm, hrôza! No, chlapcom sa veľmi nechcelo, a tak dostali skvelý nápad - vezmú to skratkou cez les. Hneď na kraji lesa, ako to chlapci robievajú, si Tomáš vybral peknú palicu a začal ju ostrúhavať vreckovým nožom. „Chhm, načo palica?“ smial sa Franta. „Načo, načo, snáď na opieranie, nie? A aj, čo keby tu boli vlci?“ „Vlci? Nestraš! Kde by sa tu vzali? Ále, aj keby tu boli, ja ťa ochránim, na mňa sa predsa môžeš spoľahnúť!“ vyhlásil hrdo Franta a tváril sa tak statočne, že desať vlkov by pred ním od strachu utieklo... Ale od tej chvíle rozhovor nejako viazol, les nejako stmavol a zčernel. Oči a uši mali najvyššiu pohotovosť. „Hehele, tam sa niečo hýbe!“ povedal Franta. „Aaaále pokoj, to bude asi diviak,“ upokojoval Tomáš. „Diviak v maliní??“ čudoval sa Franta. „A čo by to asi bolo, he?“ Zrazu Tomáš videl, ako Franta bledne, ukazuje prstom za jeho chrbát a reve: „Memememedveeeeď!“ V tú chvíľu sa prejavila statočnosť, priateľstvo a odvaha, obrovskou rýchlosťou rozpohybovala Tomášovi nohy a kamarát nekamarát ho vyniesla na strom. Pohyb medveďa vyprovokoval a ten sa rozbehol ku skamenenému Frantovi. Tvárou v tvár medveďovi Frantovi blesla myšlienka, že pri stretnutí s medveďom si má ľahnúť na zem a robiť mŕtveho. Hrôzou sa mu aj tak nohy samy podlamovali, a tak sa na zemi ocitol skôr, ako sa myšlienka dostala k nohám. Medveďa tým trochu rozhodil a ten chcel zistiť, čo sa tu vlastne deje. Prišiel k ležiacemu Frantovi, oňuchal ho a drgol doňho z boku ňufákom. Franta, polomŕtvy od strachu, sa neodvažoval ani dýchať. V duchu už videl obrovské medvedie tesáky, ako sa doňho zahryzávajú. Zálesácka rada však mala pravdu, a tak doňho medveď ešte raz drgol, mohutne mu zafučal do ucha a potom odkráčal do lesa. Len čo medveď zmizol, objavil sa pri Frantovi Tomáš a vtipkoval: „Hehe, čo ti medveď šepkal do uška?“ Franta sa posadil a vážne odpovedal: „Hovoril mi, aby som necestoval s kamarátmi, ktorí v okamihu nebezpečenstva namiesto toho, aby mi pomohli, vezmú nohy na plecia!“ Tento príbeh mi pripomína jednu táborovú latrínu v lese na Jívovej, sedem statočných, ktorí neohrozene strážili jeden druhého, teda jedna druhú, len dovtedy, kým sa z lesa neozval záhadný zvuk. V tú chvíľu jeden statočný zostal v latríne a ostatní statoční boli raz-dva neohrozene v chate