Princezná z Ohnivého zámku

Bol raz jeden chudobný muž, ktorý mal toľko detí, koľko je dier v site, a už nebolo ďaleko-široko suseda, ktorý by mu nebol za kmotra. Keď sa mu teda opäť narodil synček, neostávalo mu nič iné, než si sadnúť pri ceste a tam čakať na prvého lepšieho, kto pôjde okolo, aby ho poprosil za kmotra. Po chvíli išiel po ceste nejaký starec v sivom plášti, tak ho poprosil a on jeho ponuku prijal a šiel s ním chlapca pokrstiť. Starec chudobákovi daroval kravu s teliatkom, ktoré prišlo na svet v ten istý deň, keď sa narodil jeho syn, a na čele malo zlatú hviezdu. Keď chlapec povyrástol, chodieval so svojím dobytkom, z ktorého sa medzitým stal mohutný býk, každý deň na pašu. Ale ten býk vedel rozprávať, a keď prišli do hory, hovorievaval mu: „Zostaň tu a vyspi sa, ja si zatiaľ sám nájdem tú najlepšiu pašu.“ Kým chlapec spal, vyrazil býk ako blesk na obrovskú nebeskú lúku a tam spásal zlaté hviezdnaté kvety. Keď zapadlo slnko, ponáhľal sa späť na zem, zobudil chlapca a potom išli obaja domov. A tak to šlo každý deň, kým nemal chlapec dvadsať rokov. Vtedy mu býk jedného dňa povedal: „Teraz si sadni medzi moje rohy, ja ťa zaniesnem ku kráľovi, od ktorého si vypýtaš sedem lakťov dlhý oceľový meč a povieš mu, že vyslobodíš jeho dcéru.“

Keď dorazili na kráľovský zámok, chlapec šiel ku kráľovi a povedal mu, prečo prišiel. Kráľ mu požadovaný meč rád dal, ale nevkladal doň nijakú veľkú nádej, neveril, že svoju dcéru opäť uvidí, pretože už veľa udatných mládencov sa ju márne pokúšalo vyslobodiť. Princeznú totiž uniesol dvanásťhlavý drak a ten býval tak ďaleko-preďaleko, že tam nikto nedokázal dôjsť, pretože po prvé stáli v ceste vysoké neprístupné hory, potom sa tam rozlievalo široké a veľmi búrlivé more a po tretie býval ten drak na Ohnivom zámku. Keď sa už niekomu podarilo prekonať hory aj more, nedokázal prejsť cez vysoké plamene; a ak cez ne predsa len šťastne prešiel, tak ho zabil drak.

Keď mal mládenec meč, opäť si sadol býkovi medzi rohy a v okamihu boli pred mohutným horským múrom. „Tak to nám neostáva nič iné, než sa obrátiť,“ povedal chlapec býkovi, pretože sa mu zdalo celkom nemožné prejsť cez tie hory. Ale býk odvetil: „Len chvíľu počkaj!“ Posadil ho na zem, prudko sa rozbehol a potom svojimi mohutnými rohmi odsunul celé pohorie nabok, a tak im uvoľnil cestu. Potom si posadil chlapca opäť medzi rohy a čoskoro dorazili k moru. „Teraz sa musíme obrátiť,“ povedal mládenec, „lebo na druhú stranu sa nikdy nedostaneme.“ „Len chvíľu počkaj!“ povedal mu býk. „Dobre sa drž mojich rohov!“ Potom sklonil hlavu k vode a pil a pil, až celé more vypil, takže mohli ísť ďalej suchou nohou ako po lúke. Čoskoro nato dorazili k Ohnivému zámku, z ktorého im však vial v ústrety taký žiar, že to nebolo na vydržanie. „Stoj!“ volal chlapec na býka. „Nechoď ďalej, lebo zhorímeme!“ Ale býk bežal ešte bližšie a vypľul do plameňov to vypité more a tie hneď zhasli a zdvihla sa hustá hmla a pokryla všetko naokolo. Teraz sa na nich z hmly vyrútil rozzúrený dvanásťhlavý drak. „No, teraz je to na tebe!“ povedal býk mládencovi. „Hľaď, aby si tej príšere odseknul všetkých dvanásť hláv naraz!“ Ten pozbieral všetky svoje sily, schmatol meč oboma rukami a uštedril netvorovi ranu takú strašnú, že všetky jeho hlavy odleteli nabok. Drak sa zvíjal na zemi a hádzal sebou, až sa zem triasla, keď ho tu nabral býk na rohy a mrštil ním do výšky takou silou, že netvor zmizol v oblakoch a viackrát ho nikto nevidel. Potom povedal chlapcovi: „Moje služby sú u konca. Teraz choď do zámku, tam nájdeš princeznú a zaveď ju domov k otcovi.“ S týmito slovami býk odbehol späť na nebeskú lúku a chlapec ho už nikdy nezazrel.

Vo vnútri zámku našiel princeznú, ktorá sa veľmi zaradovala, že je vyslobodená zo strašného dračieho zajatia. Išli potom k jej otcovi, mali svadbu a v celej ríši zavládla radosť a veselosť.