Princ Bajaja

Mladý kráľ sa musel rozlúčiť so svojou manželkou a odobrať sa do boja. Nedlho po jeho odchode porodila kráľovná dvojčatá, oboch synov. Radosti bolo po celej krajine, až sa to ani nedá povedať, a hneď sa vypravili poslovia, ktorí museli kráľovi radostnú zvesť doniesť. Chlapci boli zdraví a rástli ako z vody; len ten, čo bol o nejaký okamih starší, sa mal k svetu lepšie než druhý, a tak to zostalo, aj keď trochu povyrástli. Starší bol vždy len na dvore, behal, skákal a driapal sa na koníka, ktorý bol s ním rovnako starý. Druhý však najradšej po mäkkých kobercoch poskakoval, okolo matky sa batoľal a inam nevyšiel, len s ňou do záhrady; preto aj matka prvému neprajala a mladší zostal jej maznákom. Chlapcom bolo sedem rokov, keď sa kráľ vrátil z boja a s nevýslovnou radosťou matku i deti privinul k srdcu.
„Ktorý je vlastne starší z nich a ktorý mladší?“ pýtal sa otec kráľovnej.
Tá, mysliac, že sa manžel pýta preto, aby vedel, ktorý má byť nástupcom na tróne, podsunula svojho maznáka za staršieho. Kráľ miloval síce svoje deti rovnakou mierou, ale keď prišli do mládeneckých rokov, počul predsa starší menovať mladšieho budúcim kráľom, a to ho tak mrzelo, že ho domáci život omrzel a túžil len do sveta. Raz sa na svoju bolesť a ľútosť sťažoval malému koníkovi a hovoril mu, že by najradšej z domu preč.
Vtedy mu kôň odpovie ľudským hlasom:
„Keď sa Ti doma nepáči, choď do sveta, ale bez otcovho dovolenia nechoď ani krok. Radím Ti však, aby si nikoho nebral so sebou a na iného koňa nesadal než na mňa. Bude to k Tvojmu šťastiu.“
Princ sa čudoval, že kôň hovorí ľudským hlasom, a pýtal sa ho, ako je to možné.
Koník mu odpovedal:
„Na to sa ma nepýtaj; ja chcem byť Tvojím ochrancom a radcom, pokiaľ ma budeš počúvať.“
Princ sľúbil koníkovi, že sa vo všetkom zachová podľa jeho rady, a odišiel do zámku opýtať sa otca, či smie do sveta. Keď svoju žiadosť rodičom predniesol, otec nechcel nijako privoliť, ale matka bola hneď svoľná. Princ však od svojho predsavzatia neustúpil a nakoniec aj od otca vymámil súhlas. Hneď sa mali chystať služobníci, kone a družina pre princa na cestu. Ale on si to všetko zakázal a povedal otcovi:
„Načo potrebujem, otče, toľko družiny, koní a ľudí okolo seba, ja si vezmem trochu peňazí a pôjdem na svojom malom koníkovi celkom sám do sveta; to mi nenarobí toľko starostí a ťažkostí.“
Zase musel otca prosiť, kým mu to dovolil. Nakoniec bolo všetko na cestu pripravené, malý kôň stál osedlaný pri bráne a hore sa lúčil princ so svojimi rodičmi a s bratom. Plakali všetci horko a poslednú chvíľu bolo i matke ľúto, že dieťa nechá ísť do sveta; i prikazovala mu prísne, aby buď o rok prišiel domov, alebo aspoň dal o sebe vedieť.
Za nejakú hodinu klusal s ním koník v šírom poli pekne ďaleko za hlavným mestom. Niekto by si myslel, že sedemnásťročný kôň už nie je taký čerstvý! Ale ten kôň nezostarol, pretože to nebol obyčajný kôň; srsť mal ako zamat a nohy ako struny a čerstvý bol ako srna. Cesty ubúdalo; dlho išli, a princ nevedel, kam ho koník nesie, keď zrazu uvidel veže krásneho mesta. Vtedy sa koník uhol z dráhy, klusal cez pole až k jednej skale, ktorá stála neďaleko pekného lesíka, a keď tam prišli, kopol nohou do skaly, tá sa otvorila a oni vošli dnu. Bola to pekná pohodlná stajňa.
„Teraz ma tu necháš,“ povedal koník princovi, „a sám pôjdeš do neďalekého mesta ku dvoru; musíš sa však vydávať za nemého. Kráľ Ťa do služby prijme, maj sa však na pozore, aby si sa neprezradil. Keď budeš niečo potrebovať, nech je to čokoľvek, príď ku skale, trikrát zaklop a skala sa Ti otvorí.“
Princ si pomyslel: Môj koník je taký múdry, on iste vie, načo mi to poslúži, vzal svoje šaty a išiel. Prišiel do sídelného mesta, ktoré bolo neďaleko skaly, a dal sa u kráľa ohlásiť. Kráľ, keď videl, že je nemý, zľutoval sa nad jeho mladosťou a nechal si ho u seba. Čoskoro však videl, že ho môže využiť na všetko. Nech bolo v zámku čokoľvek, on vedel vo všetkom poradiť a celý deň behal po zámku a hľadal. Keď kráľ potreboval pisára, nebolo šikovnejšieho než on. Všetci ho mali radi, ale že bol nemý a na všetko odpovedal len: „bajaja“, zostalo mu meno Bajaja, takže ho potom nik inak nevolal.
Kráľ mal tri dcéry, jednu krajšiu ako druhú. Najstaršia sa volala Zdoběna, druhá Budinka a tá najmladšia Slavěna. Pri týchto troch dievčatách bol Bajaja najradšej a aj mal dovolené byť s nimi hoci celý deň. Veď bol nemý, k tomu tváre snedé až strach a nosil jedno oko zaviazané; mohol kráľ myslieť, že by sa ktorej princeznej zapáčil! Princezné ho však predsa mali rady a všade musel s nimi chodiť. On im vil vence, nosil kytice, zvíjal zlaté nite, kreslil vtáky a rozličné kvety na vyšívanie, a to sa im páčilo. Tej najmladšej však slúžil najradšej a čo pre ňu urobil, bolo vždy najkrajšie, takže ju sestry žartom doberali. Slavěna bola celá dobrota a nechala sa od sestier doberať bez odporu.
Krátky čas bol Bajaja pri dvore. Raz zrána príde do siene, kde kráľ raňajkoval, a vidí ho celého zarmúteného sedieť. I pýta sa ho posunkami, čo mu chýba.
Kráľ sa naňho smutne pozrel a povedal:
„Milý chlapče, prečo sa ma pýtaš; nevieš, aké nešťastie nám hrozí a aké trpké tri dni ma čakajú?“
Bajaja pokrútil hlavou, že nevie, a na jeho tvári bolo vidieť veľké zľaknutie.
Povedal mu zase kráľ:
„Tak Ti to poviem, hoci nám pomôcť nemôžeš. Pred rokmi sem priletelo tri draky, jeden deväťhlavý, druhý osemnásťhlavý a tretí dvadsaťsedemhlavý. Bola vtedy v mojom meste taká úzkosť, že od hrôzy vlasy na hlave vstávali. Ľudia sa skrývali, pretože neboli istí životom. Pomaly už nebolo ani kúska dobytka nikde, lebo sa všetko tým obludám muselo dať, aby sa nepustili do mesta. Napriek tomu však mnoho ľudí zožrali. Nemohol som sa už dlhšie na ten nárek pozerať, dal som priviezť ku dvoru čarodejnicu, aby mi povedala, čím by som tie netvory z krajiny vyhnal. Ale beda, keď mi oznámila, že tým, ak im sľúbim svoje tri dcéry, ktoré mi práve rozkvitali. Ja som myslel, že si pomôžem, len keď ich zo krajiny odbudnem, a sľúbil som túto neslýchanú obeť. Kráľovná od žiaľu zomrela, ale dcéry sa o tom nedozvedeli. Od tej chvíle sa draci vysťahovali a po všetky tie roky nebolo o nich počuť, až včera večer pastier pribehol celý bez seba, že sú draci zase v tej istej skale, kde predtým boli, a že ukrutne revú. Ja nešťastný otec, zajtra musím dať prvé svoje dieťa za obeť pre svoju krajinu, pozajtra druhé a potom tretie, a potom budem žobrákom.“
Tak nariekal úbohý kráľ a vlasy si z hlavy trhal.
S tvárou skľúčenou išiel Bajaja k princeznám, ale na smrť sa ich zdesil. V čiernych šatách, tváre ako z bieleho mramoru, sedeli všetky tri vedľa seba a plakali prežalostne, že majú svoj mladý vek tak ukrutným spôsobom skončiť. Bajaja ich začal tešiť a ukazoval, že sa iste nejaký vysloboditeľ pre ne nájde. Úbohé ho nepočuli a neprestali slzy preliať. Taký zmätok a zármutok bol po celom meste, veď každý kráľovskú rodinu miloval. Celé mesto bolo spolu s hradom čiernym súknom potiahnuté.
Bajaja ponáhľal tajne z mesta cez pole ku skale, kde mal koníka zatvoreného; keď trikrát zaklopal, skala sa otvorila a on vošiel dnu. Pohladil koníkovi lesklú hrivu, pobozkal mu bielu lysinu a povedal:
„Koníku milý! Teraz idem k Tebe po radu, a ak mi pomôžeš, budem navždy šťastný.“ Potom začal koníkovi všetko, čo sa v zámku udialo, rozprávať.
„O tom o všetkom viem,“ odpovedal koník, „a preto som Ťa sem priviedol, aby si princezným pomohol. Zajtra zavčasu zrána sem príď a ja Ti ostatné poviem.“
S veľkou radosťou bežal Bajaja k zámku a mnohý mu to mohol zazlievať, že je taký veselý; ale našťastie ho nik nevidel. Celý deň nevyšiel z princezniných izieb a všeličo vymýšľal, ako by ich trochu potešil, čo sa mu však nepodarilo.
Druhý deň ráno ešte za šera bol už pri skale. Koník ho privítal a povedal:
„Teraz zodvihni pod mojím žľabom kameň a čo tam nájdeš, to vyber.“
Bajaja ochotne poslúchol a vybral z diery, ktorá bola pod kameňom skrytá, veľkú truhlicu. Koník mu prikázal, aby ju otvoril, a keď aj to urobil, vytiahol troje krásne šaty, meč a uzdu na koňa. Jedny šaty boli červené, striebrom a diamantmi vyšívané, a čo na nich bolo pevného, bolo z lesklej ocele; k tomu biely a červený chochol. Druhé boli celé biele, zlatom vyšívané, a brnenie a prilba zo zlata; chochol biely. Tretie boli však svetlomodré, striebrom, diamantmi a perlami bohato vyšité; k tomu biely a modrý chochol. Ku všetkým trom bol jediný meč, ktorého pošva sa len ligotala drahým kameňom, tak ako uzda na koňa.
„Tie troje šiat sú Tvoje, najprv však vezmi tie červené.“
Bajaja sa pristrojil, pripol si meč a uzdu hodil koňovi cez hlavu.
„To Ti vravím, nesmieš sa báť a zo mňa zliezť. Len seč do tej obludy a spoľahni sa na svoj meč.“ Tak prikazoval koník, keď vychádzal zo skaly. Zatiaľ bolo v zámku smutné lúčenie a zástup ľudu vyprevádzal Zdoběnu z mesta. Už boli neďaleko osudného miesta, princezná zosadla, a keď videla, že má ísť ku skale, padla v mdlobách na zem. Tu letí z diaľky kôň a na ňom sedí rytier s červeným a bielym chocholom. Keď prišiel až k nim, prikázal, aby sa ľudia vzdialili, princeznú odviedli a jeho nechali samého. S akou radosťou každý ten rozkaz vyplnil, si môžeme pomyslieť; ale princezná nechcela odísť, chcela sa pozerať, aký to koniec vezme.
Sotva vystúpili na jeden vrch, už sa so zatrasením skala otvorila a deväťhlavý drak vyliezol von, obzerajúc sa po svojej koristi. Tu pricvála na koníkovi Bajaja, vytiahne meč, jedným rázom utne tri hlavy. Drak sa zvíjal, chrlil oheň a metal sebou, až mu jed ďaleko široko striekal, ale princ na to nedbal, sekal, až mu všetkých deväť hláv useknul, ostatné dokončil koník kopytami.
Keď drak zahynul, obrátil sa princ a ujazdil, odkiaľ prišiel. S údivom hľadela za ním Zdoběna, ale spomenula si, že bude otec čakať, preto sa rýchlo k zámku s celou družinou obrátila. Opísať otcovu radosť, keď videl dcéru živú, a radosť sestier, že sa snáď aj im vysloboditeľ dostaví, kto by to vedel! Bajaja tiež pribehol a tu stále ukazoval, aby verili, že im boh vysloboditeľa pošle. Hoci sa báli druhého dňa, predsa boli už veselšie a s Bajajom sa rozprávali.
Druhý deň bola vyvedená Budinka. Tak ako prvý deň sestre, stalo sa aj jej. Sotva na miesto prišli, videli rytiera s bielym chocholom prichádzať a o chvíľu s osemnásťhlavým drakom statočne zápasiť, až obluda zdochla. Po vykonanom boji ujazdil ako prvý deň. Keď sa princezná do zámku vrátila, ľutovali všetci, že udatnému rytierovi svoju vďačnosť prejaviť nemôžu.
„Ja viem, sestry,“ povedala Slavěna, keď boli pokope, „Vy ste rytiera neprosili. Ale ja pred ním pokľaknem a tak dlho budem žiadať, aby so mnou šiel, až to urobí.“
„Čo sa smeješ, Bajaja?“ pýtala sa Zdoběna, keď videla usmievajúcu sa tvár nemého. Ale Bajaja začal skákať po izbe a dával na vedomie, že sa teší na toho rytiera.
„Blázon, ešte tu nie je,“ odpovedala Zdoběna.
Tretí deň bola vyvezená Slavěna, a vtedy sám kráľ s ňou išiel. Srdce úbohej sa triaslo hrôzou, keď pomyslela, že ak nepríde vysloboditeľ, bude daná drakovi. V tom okamihu sa strhol radostný krik, že rytier ide. Tak ako prvých dvoch drakov, zabil Bajaja aj tretieho, hoci on i jeho kôň od mdloby div neklesli. Tu pristúpil kráľ i Slavěna a prosili rytiera, aby s nimi išiel do hradu, čo on nijako urobiť nechcel. Slavěna pokľakla pred ním, a chopiac sa jeho rúcha, prosila tak snaživo, tak milo, že princovi srdce tĺklo. V tom sebou koník trhol a už nebolo rytiera vidieť.
Smutná, že sa nemôže svojmu vysloboditeľovi odmeniť, vracala sa Slavěna s otcom domov. Všetci mysleli, že privedú rytiera, ale nádej ich opäť sklamala.
Teraz boli zase všetci šťastní! To však netrvalo dlho a nastal im nový zármutok. Jedného dňa dostal kráľ vyzvanie od susedného kráľa na vojnu. Kráľ sa toho veľmi zľakol, lebo vedel, že sused je oveľa silnejší. Hneď teda rozpísal listy a poslovia sa rozleteli na všetky strany, aby zvolali kniežatá a veľkých pánov ku kráľovskému dvoru na snem. To sa stalo v rýchlosti a panstvo sa zišlo čo nevidieť. Kráľ im svoju starosť predniesol a o pomoc ich prosil, podávajúc im za odmenu svoje dcéry. Kto by sa bol za takú odmenu zdráhal? Všetci sa rozišli a sľúbili, že sa v určitý deň so svojimi vojskami dostavia. Teraz sa chystalo všetko na boj a kráľ sám chcel svoje vojsko viesť do poľa. Predposledný deň prišli kniežatá a držala sa veľká hostina; potom sa kráľ rozlúčil s plačúcimi dcérami, prikázal ešte Bajajovi, aby na všetko dal pozor, a za zvuku trúb a píšťal sa brali do poľa.
Bajaja bol poslušný kráľovho slova, na všetko dozeral, ale predsa nezabudol s najväčšou ochotou starať sa o všelijaké rozptýlenie princezien, aby sa im nestesklo. Naraz mu však napadlo, že je chorý, a nedbajúc na lekára, ktorý mu chcel pomôcť, vravel, že si pôjde sám po korenie, ktoré ho lepšie než všetky lieky vylieči. Princezné si pomysleli, že je blázon, a nechali ho ísť. Ale on nešiel po korenie, to nerástlo pre jeho bolesť nikde inde než v jasných očiach krásnej Slavěny, on šiel k svojmu koníkovi, aby sa s ním poradil, či má kráľovi vo vojne pomôcť. Koník ho privítal, prikázal mu, aby si obliekol biele šaty, vzal meč, sadol naňho, že pôjdu do boja. Bajaja ho za to bozkával.
Koľko dní už trvala vojna a kráľovo vojsko slabelo, nemôžuc odolať veľkej sile nepriateľov. Bola určená hlavná bitka na druhý deň, kde sa malo rozhodnúť, kto koho. Celú noc dával kráľ rozkazy a vypravil aj poslov k dcéram s nariadením, čo sa má stať, keby prehrali. Ráno sa odovzdali do ochrany božej a stavali sa do šíkov. V tom okamihu zazneli trúby, zbrane začali rinčať, strely lietať a krik a ruch sa rozliehal po širokej doline. Tu sa ocitne medzi nepriateľmi mladík v bielych šatách, v zlatej prilbe s bielym chocholom. Sedel na malom koni a v ruke držal obrovský meč, ktorým tak rázne do nepriateľov sekal, že si nemysleli nič iné, než že to zlý duch kyjakom do nich mlátí. Vtedy sa spamätalo aj kráľovské vojsko a statočnému hrdinovi po boku sa postavilo. Čoskoro ustupovali nepriatelia, a keď biely rytier ich vodcu zabil, rozpŕchli sa ako stádo bez pastiera. Vtedy bol však biely rytier ľahko na nohu ranený, takže mu krv biele rúcho zafarbila. Keď to kráľ zbadal, zoskočil dolu, roztrhol svoj plášť a zaviazal mu sám krvavú ranu, prosiac ho, aby s ním do stanu vošiel. Ale rytier mu poďakoval, bodol koňa a bol preč. Kráľ od ľútosti div neplakal, že mu už po štvrtý raz rytier ujazdil, ktorému bol toľkými vďakami zaviazaný. Víťaz sa vracal s nesmiernou korisťou domov. S jasotom bol v hlavnom meste privítaný a v zámku boli pripravené rozličné slávnosti a radovánky.
„Nuž, správca môj!“ oslovil kráľ Bajaju, „ako si riadil náš dom, kým som bol vzdialený?“
Bajaja pokynul, že dobre, ale princezné sa dali do smiechu a Slavěna povedala:
„Musím Ti žalovať, otče, na Tvojho správcu, lebo je neposlušný. Začal ochorieť, náš lekár mu chcel dať dobrý liek, on však povedal, že si pôjde sám po korenie. Išiel a neprišiel až za dva dni, celý chromý a chorľavejší, než bol predtým.“
Kráľ sa obrátil na Bajaju, ten sa však usmial a zatočil sa na päte, ako by ukazoval, že mu nič nechýba. Keď princezné počuli, že ich vysloboditeľ opäť otcovi v boji pomohol, neradi privolili k tomu, stať sa manželkami kniežat, lebo sa domnievali, že by mohol predsa rytier prísť pre niektorú. Ovšem nevedela žiadna, či je pekný, alebo nie, pretože ho v tvári nevideli, ale každá si ho maľovala ako anjela.
Kráľ bol v rozpakoch, ako to má s odmenou vybaviť. Každý z kniežat mu pomáhal, čo sila stačila, a všetci sa vo vojne statočne držali. Komu dať dcéry? I vymyslel si jeden prostriedok, ktorým by všetkým vyhovel, a potom vošiel ku kniežatám, vraviac:
„Priatelia milí! Ja som povedal, že tým, ktorí mi najviac pomáhať budú v tej vojne, tým svoje tri dcéry za manželky dám. Vy ste mi však všetci verne pomáhali, a preto chcem urobiť takto, aby som nikomu nekrivdil. Postavíte sa do radu a moje dcéry zhodia z balkóna dolu každá zlaté jablko; ku komu sa to jablko dokotúľa, ten sa stane manželom tej princeznej. Ste s tým spokojní?“
Všetci, že áno. Kráľ to oznámil princeznám a tie s tým museli tiež byť spokojné, aby nenechali otca v hanbe. Skvostne sa pristrojili, každá vzala do ruky zlaté jablko a išla na balkón, pod ktorým stáli v rade kniežatá a páni. Medzi divákmi práve pri samých ženíchoch stál Bajaja. Najprv hodila jablko Zdoběna; kotúľalo sa, kotúľalo, a práve k nohám nemého. Ale Bajaja sa uhol a ono sa kotúľalo k jednému peknému kniežaťu, ktoré ho s radosťou zdvihlo a z radu vystúpilo. Teraz hodila Budinka a ako predtým kotúľalo sa aj druhé k nohám Bajajovým; ale zase ho nemý tak šikovne odmrštil, že sa zdalo bežať rovnou cestou k druhému peknému pánovi, ktorý ho zdvihol a s túžobnosťou k balkónu na peknú nevestu pozeral. Teraz hádzala Slavěna; tentoraz sa Bajaja jablčku neuhol, ale s radosťou ho zdvihol, bežal hore, pred princeznou pokľakol a jej ruku bozkával. Ale ona sa mu vytrhla, bežala do svojich izieb a horko plakala, že si musí vziať nemého. Kráľ sa hneval, kniežatá reptali, ale čo sa stalo, stalo sa a nedalo sa napraviť. Potom bola hostina a po hostine bolo rytierske potýkanie, pri ktorom mala dávať ceny jedna nevesta. Pri hostine sedela Slavěna ako zarazená a slova nepovedala; ženícha Bajaju nebolo vidieť a kráľ myslel, že azda nahnevaný ušiel. Všetci úbohú ľutovali, a chcejúc ju trochu z toho rozptýliť, prosili, aby ona ceny rozdávala.
Slavěna napokon privolila. Už sedeli páni okolo zábradlia, už sa súperi potýkali a jeden druhého premáhal, tu oznamuje hlásnik, že stojí vonku rytier na malom koni, žiadajúc, aby bol k hre pripustený. Kráľ kývol, že áno. Tu vojde na kolbisko rytier v modrom a striebornom šate, na striebornej prilbe biely a modrý chochol. Princezné by boli skoro vykríkli, keď videli postavu a koňa statočného vysloboditeľa. Rytier sa poklonil dámam a začal sa s kniežatami potýkať; ale čo ich bolo, on ich všetkých premohol a zostal sám víťazom. Slavěna zišla k nemu a niesla zlatý pás. Rytier sa pred ňou na kolená znížil a ona mu zavesila na krk pás, ktorý sama vyšívala. Ruky sa jej triasli a líca jej horeli; i nevedela, či slnko tak páli, alebo ohnivé zraky krásneho rytiera. Oči sklopiac, počula len sladké slová:
„Nevesta krásna, ešte dnes Ťa uvidím.“
Kráľ a obe nevesty zišli dolu, aby rytiera zadržali a jemu za všetko poďakovali. Ale on pobozkal v lete Slavěne ruku a vtom zmizol. Tá myslela na slová, ktoré jej pošepol. Zase boli hody a len Slavěna sedela vo svojej izbe a nechcela medzi hostí.
Mesiac vysvitol a od skaly niesol koník naposledy svojho pána. Keď ho doniesol až k hradu, zoskočil Bajaja dolu, pobozkal mu krk a lysinu a koník mu zmizol z očí. Neradi stratil náš rytier verného priateľa, ale zato ho čakala sladšia náhrada.
Zamyslená sedela Slavěna a myslela, že už sotva rytier príde; tu otvorí dievča dvere a hovorí, že chce Bajaja s princeznou hovoriť. Slavěna neodpovedala a hlava jej klesla do vankúšov. V tom ju vezme niekto za ruku, ona zodvihne hlavu a vidí pred sebou krásneho hrdinu, svojho vysloboditeľa.
„Hneváš sa na svojho ženícha, že sa pred ním skrývaš?“ pýtal sa Bajaja.
„Prečo sa ma na to pýtaš, veď nie si môj ženích,“ šepkala Slavěna.
„Som, panna, pred Tebou stojí nemý Bajaja, ktorý Ti kytice viazal, od smrti vyslobodil Teba i Tvoje sestry a otcovi vo vojne pomohol. Ja som Tvoj ženích!“
Že sa Slavěna na neho nehnevala, mohol byť každý istý. O dobrú chvíľu potom sa rozleteli dvere hodovnej siene a do nich vkročí Slavěna s rytierom v bielom šate a zlatej prilbe, predstavujúc ho otcovi ako svojho ženícha, nemého Bajaju! Otec sa radoval, hostia sa čudovali a sestry spod oka pozerali. Až teraz nastala pravá veselosť a pilo sa na zdravie zasnúbencov až do bieleho rána.
Po svadbe odišiel Bajaja so svojou Slavěnou, aby sa išiel pozrieť k rodičom; ale ako sa zľakol, keď videl celé mesto potiahnuté čiernym súknom. Hneď sa pýta, čo to znamená, a počuje, že umrel mladý kráľ. Ponáhľal sa k zámku, aby svojich rodičov potešil, čo sa skutočne len jemu mohlo podariť, lebo aj jeho mali za nebožtíka, pretože o ňom tak dlhý čas nepočuli. Zase sa do zámku nasťahovala radosť, čierne súkno sa odstrelilo a namiesto neho nastúpilo červené. Bajaja bol kráľom vo svojom kráľovstve a užíval do smrti so svojou manželkou nezakalené šťastie.