Ako vodníka pichlo pri srdci

Vodníci sú vraj iba v rozprávkach. Neverte tomu. Jeden taký žije pri kraborovickom rybníku a volá sa Kraboráček.
A vie čítať.
Veď to bolo tak. Kedysi dávno chodieval pán riadiaci učiteľ Brtek s deťmi k rybníku a ukazoval im kvety. Deti si so sebou brali aj slabikáre, aby si v nich čítali. Kraboráček sa skrýval v trstine a počúval. Aké bolo jeho prekvapenie, keď tam jeden nepozorný žiačik slabikár zabudol. Kraboráček si ho najprv len prezeral, potom skúsil opakovať písmená, potom slabiky a nakoniec vedel celé slová. Od tých čias čítal, na čo natrafil. Nápisy vo výkladoch obchodov, keď šiel do mestečka nakúpiť, tabuľky na plotoch záhradiek, napríklad Pozor, zlý pes!, alebo značky automobilov, ktoré občas prešli cez Kraborovice. Niekedy si ľahol na hladinu svojho rybníka, pozoroval mraky a hovoril si:
„Tamto vyzerá ako nafúkané b, to vedľa ako em maminky malej Michalky, jé, a tento je zase celé celučičké cé.“
Keby ste len vedeli, ako ho čítanie bavilo.
Celkom nedávno išli okolo rybníka Verunka a Josífek. Ťahali vozík až po okraj naložený pekne poskladanými starými novinami. Viezli ich do zberu.
„To by bolo čítaníčko,“ zaradoval sa Kraboráček.
A hneď sa mu zaiskrilo v očiach. Siahol pod pník, vytiahol šťuku Ptičku, fúkol jej do plutiev, až z nej bolo polienko tak na trikrát do pece, a hajde s ním na cestu. Josífek zakopol, to je jasné. Ale keby aspoň pustil vozík, to nie, prevrátil ho na seba, noviny sa rozsypali, veď mu Verunka dobre radila, aby ich previazal špagátom. Lenže poznáte Josífka, má vlastný rozum. Kraboráček fúkol druhýkrát a papiere vzlietli ako kŕdeľ čajok.
A ako naschvál sa tu zjavil nový pán starosta Vaněk. Veď to bol on, kto ešte ako malý prváčik zabudol pri kraborovickom rybníku ten slabikár.
„No toto! Taký neporiadok! A v našej obci!“ hundral a hundral, až Verunke vyhrkli slzy. Ona za to predsa nemohla. To sa tak niekedy stáva, že človek zakopne. Prečo hneď tie hromy a blesky?
„Ajaj, ujujuj,“ zašepkal potichu Kraboráček, keď noviny pristáli na hladine rybníka. Pichlo ho pri srdci a celý očervenel. „Ja naozaj nerád. Verunka s Josífkom si nezaslúžia, aby doplácali na moju zlomyseľnosť. Ako to len ale napravím? Musím im urobiť nejakú radosť.“
A urobil. Celú noc skladal z novinových strán lodičky a keď šli druhý deň deti do školy, uvideli, ako sa vlnky s lodičkami zahrávajú, ako ich naháňajú sem a tam. Bolo ich stovky a tisíce, a deti sa zbiehali a mali z toho obrovskú zábavu.
Slečne učiteľke Míle vŕtalo hlavou, že nikto neprišiel na vyučovanie.
„Hm, hm, to je čudné,“ hovorila si a vybrala sa hľadať svojich žiakov. Našla ich pri rybníku a bola taká prekvapená a taká očarená, že sa rozhodla:
„Deti, keď bude pekne, budeme sa sem chodiť učiť. A začneme hneď. Sadnite si do trávy a pripravte si čítanky.“
Ďalší deň Kraboráček pochopiteľne lodičky odpratal. Rozložil ich a listy pekne uhladil, veď koľko je v nich krásnych písmeniek, slov a viet. A od tých čias tiež potajomky sleduje slečnu učiteľku Mílu, ako žiakom rozpráva o kvetoch, o českom jazyku a tak vôbec.