Kocúr, kohút a kosa

Jeden otec mal troch synov; najstarší sa volal Martin, druhý Matej a najmladší Michal. Všetci traja boli dospelí, keď sa raz otec rozchorel a o niekoľko dní sa chystal na smrť. I zavolal chlapcov k lôžku a povedal:
„Viete, deti, že nemám iné bohatstvo než túto chalupu, kocúra, kohúta a kosu. V chalupe prebývajte a z tých troch vecí si každý jednu vezmite. Nehádajte sa, buďte vždy svorní a pánboh vám požehná!“ To dopovedal a umrel.
Keď synovia otca pochovali, rozdelili si svoje dedičstvo. Martin si vzal kosu, pretože s ňou vedel dobre kosiť, Matej si vzal kohúta a Michal si vzal kocúra.
„Ale milí bratia,“ povedal Martin, „doma všetci zostať nemôžeme, inak by sme od hladu pomreli. Zostaňte vy dvaja tu a nejako si zatiaľ pomôžte, ja pôjdem s kosou do sveta.“
Mali sa všetci traja radi a čo jeden chcel, to chcel aj druhý. Preto sa bratovmu návrhu nijako nestavali na odpor.
Martin vzal kosu a išiel do sveta. Chodil dlho a dlho, ale nikde práce nenašiel; nakoniec prišiel do jednej krajiny, kde boli ľudia ešte veľmi hlúpi. Keď prichádza k mestu, stretne jedného človeka, ten sa ho pýta, čo nesie.
„Kosu nesiem,“ odpovedal Martin.
„A čo je to, a načo?“
„Tým sa tráva kosí.“
„Tým sa tráva podžiera? I to je výhodná vec; my musíme trávu rukami trhať, čo nás stojí veľké namáhanie. Keby ste chceli ísť k nášmu kráľovi, on by vám toho podžierača dobre zaplatil.“
„I prečo nie, urobím to.“ Pán ho viedol hneď ku kráľovi, ktorý sa tomu nástroju veľmi začudoval, a hneď Martina najal, aby šiel na kráľovské lúky trávu podžierať.
Martin šiel a s ním množstvo divákov. Lenže Martin nebol hlúpy, vrazil kosu do polovice lúky do zeme, povedal jednému sluhovi, aby doniesol na obed porciu pre dvoch, potom odohnal z lúky všetkých divákov. Na poludnie, keď sluhovia doniesli obed pre dvoch, divili sa, že je taký kus lúky pokosený. „Bude váš podžierač aj jesť?“ pýtali sa Martina.
„Keď robí, musí sa kŕmiť. Ale choďte už s pánom bohom a nechajte nás osamote.“
Sluhovia odišli a Martin zjedol obed pre dvoch sám.
„To som mal výborný nápad, že som chcel obed pre dvoch; keby boli doniesli len pre jedného, nebol by som sa najedol.“ Tak to robil deň čo deň, až všetky lúky pokosil. Keď bol so všetkým hotový, išiel si ku kráľovi po peniaze s kosou na pleci.
„Tvoj podžierač teda sám trávu podžiera?“ pýtal sa kráľ.
„Sám, kráľovská Milosť!“ odpovedal šibal.
„Nenechal by si nám ho tu za tisíc zlatých?“
„Stojí, samozrejme, za viac, ale dám vám ho za tie peniaze,“ povedal kosec, položil kosu, a prijmúc peniaze išiel domov. Kráľ dal kosu postaviť do jednej izby, aby sa jej nič nestalo. Prišiel druhý rok, tráva vyrástla a bol čas, aby sa pokosila. Tu kráľ prikázal, aby podžierača vyniesli na lúku. S najväčšou slávou prišli na lúku, vrazili ho do stredu do zeme a odišli preč, domnievajúc sa, že podžierač nemá rád, keď sa naň niekto pozerá. Na poludnie sa prihnali s obedom dychtiví vidieť, koľko je už urobeného. Ale kosa stála tam, kam ju ráno postavili; to im bolo divné. Položili obed k nej a išli ku kráľovi s hlásením.
„Veď sa hneď prvé poldne toľko podžieralo, keď s ňou ten človek prišiel; prečo asi nechce robiť?“ myslel si kráľ a krútil hlavou. Ale večer prišiel sluha znova a hovoril, že sa kosa ani lúky, ani obeda nedotkla.
„To musí byť začarovaná,“ povedal kráľ, „dajte jej vysypať dvadsať rán, a ak ešte nič neurobí, zakopeme ju.“
Na slávny rozkaz doniesli na lúku lavicu, položili na ňu kosu a birič jej dvadsať vysypal. Kosa vyskakovala po každej rane nad lavicou a niektorého zvedavca švihla cez nos. „Veď ju začaroval,“ kričali všetci, „zakopte ju!“ To aj urobili, zakopali kosu do zeme a podžierali trávu rukami ako kedykoľvek predtým.
Zatiaľ mali bratia dobré časy a dobrorečili otcovi, že im zanechal také výnosné dedičstvo. Za nejaký čas, keď peniaze dochádzali, povedal Matej:
„Teraz pôjdem ja so svojím kohútom do sveta, azda sa ho zbavím tak dobre ako ty kosy.“
„Len choď poriadne ďaleko, kde sú ešte hlúpi ľudia, v Čechách by si veľa nedostal,“ radil mu Martin.
Matej vzal dedičstvo a išiel. I prišiel znova k jednému mestu a stretol pána.
„Čože to nesieš, človeče?“ pýtal sa pán.
„Nesiem kohúta,“ odpovedal Matej.
„Takých vtákov tu nemáme, načo je dobrý?“
„Ten vták privoláva deň.“
„I to je div divúci. My musíme zakaždým deň vyprevádzať tam za ten vrch a ráno mu zas ísť naproti, čo nám robí veľké nepohodlie. Keby mal ten vták takú vlastnosť, zaplatil by ti ho kráľ mnohými tisícmi.“
„Veď sa môžete presvedčiť,“ povedal Matej a išiel s pánom ku kráľovi.
„Milostivý kráľ, ten človek má vtáka volaka, ktorý deň privoláva, a keď ide spať, ide deň tiež spať.“
„I to by sa peniazmi nedalo zaplatiť, ak je tomu tak, ako hovoríš.“
„Milostivý kráľ, môžete sa čoskoro presvedčiť.“
Dali teda kohútovi zlaté bidlo a kohút, spokojný s novým bývaním, sa čoskoro uhniezdil. Netrvalo to dlho a deň odišiel, bez toho aby ho niekto vyprevadil. Kráľ bol rád a rána sa ani dočkať nemohol. O polnoci vstali a dávali pozor, ako bude kohút deň privolávať. Bila hodina ..... nič, bili dve, kohút zakikiríkal a všetci sa zdesili, aký je to divný spev. Bili tri hodiny, kohút znova kikiríkal a tak stále, až do štyroch hodín, keď sa už celkom rozbrieždilo. Keď kráľ videl, že kohút naozaj deň privolal, prikázal, aby dali Matejovi z pokladnice päť tisíc a všetkým ho uctili. Matej zhrabol peniaze, dobre sa najedol, napil a potom kráľovi poďakoval a odišiel domov.
Bratia ho s radosťou privítali a mali sa zas nejaký čas dobre. Že však s peniazmi nehospodárili, rozkotúľali sa im dosť skoro. Keď ich už bolo málo, povedal Michal:
„Teraz, bratia, pôjdem ja do sveta a poobzerám sa za svojím šťastím. Azda dostanem za kocúra tiež toľko, čo ste dostali vy.“
Bratia ho znova napomenuli, aby šiel poriadne ďaleko, kde sú ľudia hlúpi, v Čechách že by nič nedostal. Michal strčil kocúra do vreca a išiel. Dlho chodil, kým prišiel do jednej krajiny, kde ľuďom nerozumel. Ale kým došiel do hlavného mesta, naučil sa toľko, že sa mohol trochu dohovoriť. Pred mestom ho stretol zasa jeden pán a pýtal sa ho, čo to vo vreci nesie.
„Kocúra,“ odpovie Michal a ukazuje mu ho.
„To je divné zviera, a načo je dobré?“
„Chytá myši, nech ich je čokoľvek v dome, všetky ich pochytá.“
„I strč len hneď toho lapáka do vreca a poď ku kráľovi. My máme v zámku toľko myší, že nám div po stole nebehajú, a kráľ by dal nevedno čo, keby sa niekomu podarilo vyhnať ich zo zámku.
„To bude ľahká pomoc,“ odpovedal Michal, strčil kocúra do vreca a ponáhľal sa za pánom.
Keď prišli ku kráľovi, povedal pán:
„Milostivý kráľ! Ten človek tu má kocúra lapáka. To je zviera, ktoré myši chytá, a keby Vaša Milosť prikázala, on by ho predal.“
„Ak je to pravda, rád ho kúpim.“
„Milostivý kráľ, len mi povedzte, kde ich je najviac, a hneď sa presvedčíte, ako ich vie môj kocúrik škrtiť.“
I viedli Michala do komory, kde ich bolo najviac, takže sa ich pod nohami len hemžilo. Michal rozviazal vrece, kocúr vyskočil a spôsobil takú porážku medzi myšami, že to nebolo možné.
Kráľ mal nesmiernu radosť a hneď prikázal, aby sa Michalovi vyplatilo desať tisíc zlatých. Michal si poskočil, keď mal toľko peňazí, a s veselosťou sa vrátil domov. Za dva dni po jeho odchode napadlo kráľovi, čo bude asi ten lapák žrať, keď už nebudú žiadne myši? To nikto nevedel a Michal bol preč. I prikázal kráľ, aby si sadol jazdec na najrýchlejšieho koňa a Michala dohonil.
Michal kráčal zatiaľ pokojne cestou, kadiaľ bol do mesta prišiel. Štvrtý deň vidí zrazu za sebou jazdca, ktorý z diaľky na neho volá; zostane teda stáť. Jazdec pricválal a začne sa Michala napoly nemecky, napoly česky niečo pýtať, čomu však Michal nerozumel; aby mu uľahčil, pýta sa ho po nemecky:
„Was?“
Ale na tú otázku sa jazdec obráti a uháňa, akoby ho vietor unášal. Michal si pomyslí, ten chlap je blázon, a ide s pánom bohom ďalej.
Celý uťahaný, zaprášený sa jazdec vrátil späť, a sotva zoskočil z koňa, bežal ku kráľovi a oznamoval:
„Milostivý kráľ, smutná novina, až kocúr pochytá myši, bude po nás.“
„Kto ti to povedal?“ pýtal sa vystrašený kráľ.
„Ten človek, čo nám kocúra predal. Na ceste som ho dohonil, i pýtam sa, čo bude to zviera žrať, keď všetky myši pochytá, a on mi povedal: ‚Vás!‘“ Hneď zvolal kráľ celú svoju radu a rokovalo sa, čo s kocúrom začať. Po dlhom rokovaní sa uzniesli, že ho nechajú zatvoreného v komore a že tam postavia dvojitú stráž, aby nemohol von. V tej chvíli dostal najvyšší generál rozkaz, aby postavil štyroch silných a nebojácnych mužov ku komore na stráž. Noc i deň stál na každom rohu jeden a od strachu umieral, kedykoľvek v komore zarachotilo. Druhú noc však bolo ticho, pretože kocúr všetky myši pochytal. Ráno, keď sa v komore ešte nič nehýbalo, myslel si muž stojaci bližšie k oknu, čo to asi znamená.
Osmelil sa teda a nazrel do komory. Ale beda! Kocúr sedel na okne, a ako zazrel fúzatú bradu a huňatú čapicu, zľakol sa, vyrazil okno a bol fuč. Druhý muž započul krik, i beží sa pozrieť, a tu vidí vojaka ležať bradou nahor. Cvalom uteká do zámku a volá:
„Ach zle, je zle, milostivý kráľ! Ten ukrutný myšolap sa dostal z komory a zahryzol môjho kamaráta, čo stál pri okne. Bohvie kde behá a koľko už ľudí uškrtil. Ó to je nešťastie!“
Hneď sa všetky domy zatvárali, kto kde bol, sa schoval a kráľ prikázal, aby sa pluk tých najsrdnatejších mužov v ťažkom brnení vystrojil a na kocúra vytiahol. To sa aj hneď splnilo, ale hoci sa honilo tri dni, po kocúrovi nebolo viac ani pamiatky.
Bratia žili zatiaľ svorne a spokojne, hospodárili lepšie než predtým, lebo vedeli, že sa teraz na nič viac spoľahnúť nemôžu. Často však, sediac spolu, sa z hlúpych ľudí vysmievali.