O ulhanej princeznej

Za horami, za riekami,
žila jedna princezná,
s tromi svojimi pehami,
bola veľmi pôvabná.

Azda jedinú chybu mala,
pravdu vravieť nedokázala,
od večera do rána,
tá bola vám ulhaná!

V jednom celkom obyčajnom kráľovstve žila jedna neobyčajne ulhaná princezná. Vďaka jej klamstvám jej leckterá lumpáreň prešla, a preto klamala čoraz viac a pravdu hovorila čoraz menej. Princezniny klamstvá narobili v kráľovstve poriadnu neplechu. Napríklad raz sa princezná zatúlala do kráľovskej kuchyne a hneď k hrncu s brusnicovou omáčkou. Tak princezná omáčku miešala a sem-tam aj ochutnávala, až jej varecha nešťastnou náhodou spadla do hrnca. Keď sa jej potom hlavný kuchár pýtal, kde je jeho obľúbená varecha, zaklamala, že kuchyňou práve prebehlo kráľovské psisko, ktoré varechu schmatlo a uháňalo s ňou do kráľovskej záhrady. No a kým hlavný kuchár pobiehal po kráľovskej záhrade, lebo variť bez obľúbenej vareche jednoducho nejde, celá kráľovská rodina bola bez obeda.
Raz sa zase kráľovský otec pýtal svojej dcérky: „Dievčatko, nevidela si moju kráľovskú korunu?“ Princezná veľmi dobre videla, že kráľovská koruna nie je nikde inde než na kráľovskej hlave váženého pána kráľa, takže mala čo robiť, aby sa nerozosmiala. Namiesto toho, aby však povedala, kde koruna je, povedala: „Neviem, ocko, pozeral ste sa naozaj všade?“ No úbohý pán kráľ. Celý čas, čo sedel so svojimi radcami v kráľovskej pracovni a riešil, či sa majú dane zvýšiť, znížiť, celkom odpustiť alebo zdvojnásobiť, sa ospravedlňoval, že stratil kráľovskú korunu, a preto ju dnes nemá. A nech ho ráčia vážení radcovia ospravedlniť za tú neomaleno­sť, že tú korunu nemá. No radcovia v tej chvíli nevedeli, či pán kráľ blúzni, alebo žartuje.

Raz však do kráľovstva prišiel princ, aby princeznú požiadal o ruku. No bol to veľký deň pre princeznú, čo si budeme hovoriť. Celý deň sa strojila a česala a líčila. Desaťkrát si prezliekala šaty, pretože v jedných mala príliš široký pás a druhé jej zasa nepasovali k očiam. To ale ešte ani netušila, čo si na ňu celé kráľovstvo pripravilo. Pán otec kráľ totiž veľmi dobre vedel, ako to s tým klamaním je, a veľmi dobre si uvedomoval, že predtým, než princeznú vydá, musí ju najprv odnaučiť klamať. Pretože kto by si dobrovoľne vzal ulhanú princeznú? Veď s ňou by ani princ nevedel, či je ráno, alebo večer, a či spí, alebo bdie.

No len čo princezná zbehla zo svojej komnaty, hneď princa vítala a zdravila. „Kedy má prísť princezná?“, spýtal sa však princ. Princeznú to úplne zmiatlo. „Veď ja som princezná, ty hlupák, koho ešte čakáš?“, nahnevala sa. Princ sa preto obrátil na kráľovského kuchára, ktorý tam čestne stál so svojou obľúbenou varechou, pripravený splniť princovi jeho najtajnejšie chúťky, a spýtal sa ho: „Kuchár, je pravda, že toto dievča je princezná?“ Kuchár sa však usmial a pokrútil hlavou. „Táto dievka, že má byť princezná princovi? Ale kdeže!“, krútil hlavou ďalej. To už bola princezná biela ako stena. „Samozrejme, že som princezná, však áno, ocko?“ a obrátila sa na svojho otca. K jej veľkému prekvapeniu však aj pán kráľ pokrútil hlavou a dodal: „Táto dievka je len slúžka, ona si len pekné šaty od našej princeznej požičiava a češe sa práve tak ako naša princezná. Veď by si slúžku za ženu nechcel.“

„No to sa vie, že nechcel!“, zaburácal princ. „Ja som prišiel po princeznú, ale ak tu práve nie je, tak budem musieť prísť niekedy inokedy.“ Zamával, rozlúčil sa a s tým, že príde nasledujúci deň, cválal na svojom koni do diaľky. Princezná len smutne pozerala, ako sa jej princ vzďaľuje, a veľmi dobre vedela, že si to spôsobila sama. Ešte ten deň pobiehala po celom kráľovstve a prosila o odpustenie každú jednu osobu, ktorej kedy klamala. Od hlavného kuchára počnúc a komornou končiac. Že to už nikdy neurobí a nech jej ráčia odpustiť, inak naozaj, ale naozaj zostane na ocot.

A tak sa nad princeznou všetci zmilovali a keď princ prišiel, tak ako sľúbil, bola obrovská svadba. A všetci v kráľovstve boli radi, že už nemusia pobiehať po záhrade ani hľadať stratenú-nestratenú kráľovskú korunu.